Vedem

Časopis písali, redigovali a ilustrovali výhradne chlapci vo veku dvanásť až pätnásť rokov, žijúci v bloku L417 alebo 1. chlapčenskom domove, o ktorom hovorili ako o Republike Škid. Toto pomenovanie vzniklo podľa ruskej školy pre siroty, ktorá mala názov Respublika Škid.

Obsah časopisu Vedem tvorili básne, eseje, vtipy, dialógy, literárne kritiky, poviedky a kresby. Jednotlivé exempláre sa ručne opisovali a čítali v ubikáciách každý piatok v noci. Určitý čas bol koncipovaný ako nástenný časopis, ku ktorému mal prístup každý, neskôr však od toho upustili kvôli nebezpečenstvu v prípade inšpekcie SS.

Inšpiráciou autorov Vedem bol ich učiteľ, dvadsaťosemročný „profesor“ Valter Eisinger (zomrel v Buchenwalde), ktorý dohliadal na chlapcov v tábore. Podporoval ich lásku k literatúre a povzbudzoval ich k vlastnému autorskému vyjadreniu, k opisu toho, čoho boli svedkami (často v humornom tóne), i vysloveniu ich nádejí do budúcnosti. Pravdepodobne vďaka jeho vplyvu si chlapci zvolili ako symbol svojich ubikácií a časopisu raketu inšpirovanú Julesom Vernom, letiacu zo stránok knihy k hviezdam.

Eisinger sám nikdy do časopisu nepísal, príležitostne však prispel úvodníkom alebo prekladmi z ruštiny. Samotný obsah robili chlapci, ktorí sa potulovali po Terezíne a hľadali témy. Každý z chlapcov mal prezývku, ktorou podpisoval svoje články. Prezývkou mohli byť nejasné iniciály, pseudonym alebo nejaký osobný vtip ako „Boľševik“ alebo „Cár“. Občas sa prezývky menili. Napríklad jeden z plodných prispievateľov Jiří Grünbaum sa označoval ako „Medik Šnajer,“ „Socialista Šnajer,“ alebo len „Šnajer,“ podľa nálady. Dnes poznáme celý rad prispievateľov len podľa prezývok a už sa nedozvieme, kto naozaj boli. Niekedy v roku 1943 sa desať najplodnejších prispievateľov začalo označovať ako „Akadémia.“

Chlapci sa pokúšali maximálne priblížiť k reálnemu časopisu vrátane zo žartu uvedenej ceny na prebale. Obsah zahŕňal poéziu, dobrodružné príbehy, eseje a recenzie kníh vrátane obľúbených rubrík ako „Citát týždňa“ vybraný z roztopašných výrokov chlapcov. Napríklad „Medik Šnajer“ bol raz citovaný vetou: „Bojím sa hovoriť. Mohol by som povedať niečo hlúpe.“ „Embryo“ zas predniesol: „Futbal je najlepšia hra hneď po Monopoly.“

V jednom čísle porovnávala recenzia knihy Chalúpka strýčka Toma osud černošských otrokov s osudom Židov v Terezíne: konštatovala, že kým nezačali deportácie, otroci na tom boli horšie, pretože ich rodiny boli rozdelené, od začiatku deportácií však obe skupiny trpia rovnako. Obľúbenou rubrikou boli Potulky po Terezíne od Petra Ginza, v ktorých navštevoval rôzne inštitúcie geta a robil rozhovory s prítomnými ľuďmi. Opísal svoje výpravy do pekárne, pôrodnice, požiarnej stanice a hrôzu naháňajúcu návštevu krematória.

Jedným z význačných prispievateľov do Vedem bol „nz,“ pôvodným menom Petr Ginz (1928–1944), ktorý vo svojich štrnástich rokoch pôsobil ako šéfredaktor časopisu.

28. septembra 1944 ho deportovali do koncentračného tábora v Osvienčime, kde zomrel v plynovej komore.

Jeho kresbu Mesačná krajina si zobral prvý izraelský astronaut Ilan Ramon do raketoplánu Columbia, ktorý zhorel v atmosfére nad Texasom počas pristávacieho manévru. Matka Ilana Ramona prežila koncentračný tábor v Osvienčime a on chcel so sebou zobrať do vesmíru symbol pripomínajúci hrôzy holokaustu.

Citát z Vedem-u od Petra Ginza: Terezín je mesto, kde povrchná civilizácia je stále viac zatlačovaná pudom sebazáchovy, egoizmom, pästným právom a mnohými inými motívmi, ktoré okolitému svetu sa už z väčšej časti podarilo odstrániť -nz (Vedem, 488-489)

V roku 1944 bola väčšina obyvateľov bloku L417 deportovaná do plynových komôr Osvienčime a žiadne ďalšie číslo už nevzniklo. Zo stovky chlapcov podieľajúcich sa na tvorbe Vedem prežilo len asi pätnásť. Iba jeden z nich, Zdeněk Taussig, zostal v Terezíne až do jeho oslobodenia v máji 1945. Ukryl celkom 700 stránok časopisu v kováčskej dielni, kde pracoval jeho otec, a po oslobodení ich priviezol do Prahy.

Po vojne úsilie vydať Vedem zmaril komunistický režim v Česko-Slovensku, úryvky však boli prepašované do Paríža, kde ich vytlačil exilový časopis Svědectví. V tom istom roku vyšla aj v Česko-Slovensku strojopisová samizdatová verzia a potom znova v 80. rokoch. Táto verzia bola vystavená na Frankfurtskom knižnom veľtrhu v roku 1990.

Výňatky z časopisu Vedem, ilustrované nielen kresbami z časopisu, ale aj kresbami od iných detí z Terezína, boli publikované s úvodom od Václava Havla v roku 1995 (pozri nižšie). Redaktormi výberu boli aj Kurt Jiří Kotouč a Zdeněk Ornest, dvaja z pôvodných prispievateľov z Terezína.

• Je mojí vlastí hradba ghett? Básně, próza a kresby terezínských dětí. Autorsky spracovali, ukážky z časopisu Vedem vybrali a usporiadali Marie Rút Křížková, Kurt Jiří Kotouč, Zdeněk Ornest; spomienkové state napísali Věra Sommerová et al. Aventinum, Praha 1995. ISBN 80-7151-528-0. Vyšlo tiež v anglickom (We Are Children Just the Same: „Vedem“, the Secret Magazine by the Boys of Terezin) a nemeckom (Ist meine Heimat Ghettowall? Gedichte, Prosa und Zeichnungen der Kinder von Theresienstadt) preklade.