Vasilij Vasilievič Kandinskij

Narodil sa v zámožnej rodine obchodníka s čajom, ktorá sa v roku 1871 odsťahovala z Moskvy do Odesy. Rodičia sa rozviedli a o Vasilija sa starala teta. Po maturite na gymnáziu v Odese študoval v rokoch 1886 – 1892 právo, národohospodárstvo a etnológiu na univerzite v Moskve. Roku 1889 podnikol v rámci výskumného programu Spoločnosti pre prírodné vedy výpravu do Vologdskej oblasti, kde študoval právny systém syrjanských kmeňov, ich náboženstvo a kultúru. Neobyčajne ho zaujali geometrické a abstraktné maľby na ich bubnoch, čo sa zreteľne prejavilo na jeho obrazoch. Ešte počas štúdií sa oženil: v roku 1892 si vzal svoju sesternicu Annu Šemjakinovú. Žil s ňou ale len do roku 1902, kedy poznal maliarku Gabriele Münterovú. Manželstvo s Šemjakinovou bolo rozvedené až roku 1911. Po tom, čo obhájil dizertáciu na tému „O zákonnosti robotníckej mzdy“, začal od roku 1893 učiť ako asistent právo na moskovskej univerzite.

Pre jeho rozhodnutie ukončiť akademickú dráhu a úplne sa venovať maliarstvu boli určujúce dva zážitky: Wagnerova opera Lohengrin a moskovská výstava francúzskych impresionistov, kde ho uchvátil Monetov obraz Kôpky sena. V roku 1896 odišiel do Mníchova, ktorý bol v tej dobe po Paríži druhým umeleckým centrom v Európe. Začal študovať na súkromnej škole maliara Antona Ažbeho, kde spoznal krajanov Alexeja Javlenského a Marianne Werefkinovú. V roku 1900 bol na druhý pokus prijatý na miestnu akadémiu do triedy renomovaného maliara Franza von Stucka. Po roku ale školu opustil a založil s priateľmi skupinu Phalanx, zameranú proti akademickému spôsobu maľby. Do roku 1904, kedy bola rozpustená, usporiadala celkom 12 výstav, na ktorých boli mníchovskému publiku predstavení aj iní ako nemeckí umelci, napr. Claude Monet. V rámci skupiny otvoril Kandinskij vlastnú maliarsku školu, kde spoznal svoju neskoršiu dlhoročnú družku Gabriele Münterovú.

Roky 1905 – 1907 boli v znamení ciest. Spolu s Münterovou navštívili Holandsko, Rusko, Francúzsko, Švajčiarsko, Tunisko a Taliansko. Do Nemecka, konkrétne do Berlína, sa vrátili v septembri 1907. V tej dobe mal už Kandinskij za sebou účasť na niekoľkých kolektívnych výstavách v Paríži. Roku 1908 pozvali Javlenský a Werefkinová Münterovú s Kandinským k spoločnému maliarskemu pobytu do mesta Murnau v južnom Bavorsku v pohorí Álp. Obom maliarom sa tu natoľko zapáčilo, že tu Münterová zakúpila dom (žila tu po rozchode s Kandinským) a pravidelne sem obaja jazdili. Zoznámil sa tiež s Rudolfom Steinerom, ktorý ho silne ovplyvnil.

Roku 1909 založil spoločne s Javlenským, Alfredom Kubínom a ďalšími 11 osobnosťami spolok Neuer Künstlerverein München (Nové umelecké združenie Mníchov). Druhá výstava združenia v septembri 1910 uchvátila Franza Marka natoľko, že začiatkom roka 1911 s Kandinským nadviazal osobný kontakt a stal sa členom spolku. Na začiatku roka 1911 Kandinskij z funkcie predsedu združenia odstúpil. Keď potom v decembri toho istého roku jury výstavy, ktorú Neuer Künstlerverein usporiadal, odmietla jeho obraz Kompozícia V, Kandinsky zo spolku vystúpil a vzápätí založil skupinu Der Blaue Reiter (Modrý jazdec), ktorej názov bol odvodený od jedného jeho obrazu. Existencia skupiny bola ukončená vypuknutím prvej svetovej vojny. Jej členom sa sprvu stal aj August Macke. Ku tvorbe väčšiny maliarov z okruhu skupiny vrátane Kandinského však mal vážne výhrady a spoločenstvo čoskoro opustil. Roku 1912 vydal Kandinsky veľmi vplyvnú knihu O duchovnosti v umení (Über das Geistige in der Kunst). Dokazoval v nej, že zdrojom umeleckej tvorby je vnútorný svet človeka a jej riadiacou silou je "vnútorná nutnosť".

Fúga (1914)

V tom istom roku vyšla ešte jedna publikácia, na ktorej vzniku a obsahu sa Kandinskij podieľal a ktorá mala zásadný význam pre dejiny umenia: Almanach Der Blaue Reiter. Autormi textov boli Kandinskij, Macke a Marc, autormi hudobných kompozícií boli Arnold Schönberg, Alban Berg a Anton Webern. Almanach obsahoval tiež reprodukcie súdobých maliarov spriaznených s názormi osobností združených okolo Der Blaue Reiter, napr. Roberta Delaunaya, Oskara Kokoschku či Hansa Arpa. Keď vypukla prvá svetová vojna, musel Kandinskij ako občan nepriateľského štátu Nemecko opustiť. Spolu s Münterovou utiekol začiatkom augusta 1914 do Švajčiarska a odtiaľ v novembri toho istého roku už sám odišiel do Ruska, zatiaľ čo Münterová do neutrálneho Švédska. V zime 1915/1916 sa obaja zišli v Štokholme, jednalo sa o ich posledné stretnutie. Kandinskij sa usadil v Moskve, kde sa začiatkom roka 1917 oženil s dcérou generála Ninou Andrejevskou. Narodil sa im syn, ktorý však v roku 1920 zomrel.

Podobne ako ďalší avantgardní umelci, dal sa aj Kandinskij do služieb nového boľševického režimu, hoci ho Ruská revolúcia pripravila o značný zdedený majetok. Hneď v roku 1918 sa stal členom Ľudového komisariátu pre výtvarné umenie, ktorý viedol Vladimir Tatlin, a začal vyučovať v Štátnych umeleckých dielňach. V rokoch 1919 – 1921 bol riaditeľom Múzea maliarskej kultúry v Moskve. V novembri 1919 bol menovaný riaditeľom Všeruskej nákupnej komisie pre múzeá výtvarného umenia. V roku 1920 spoluzakladal Štátne umelecko-technické dielne a Inštitút umeleckej kultúry. Pre neho vypracoval pedagogický program, ktorý však vo vtedajšom prostredí, úplne zahladený do programu konštruktivizmu, nebol prijatý. Od jesene 1920 sa prehlbovali jeho nezhody s vedúcimi predstaviteľmi sovietskej umeleckej scény, najmä s Alexandrom Rodčenkom, ktorý zodpovedal za reorganizáciu umeleckých škôl a múzeí. V dôsledku toho Kandinskij opustil Inštitút umeleckej kultúry aj umelecko-technické dielne. Napriek tomu bol ešte v roku 1921 pri založení Akadémie vied a umení a bol menovaný jej viceprezidentom. Vypracoval program pre jej fyzio-psychologické oddelenia, ani ten ale nebol prijatý. Na konci roka 1921 Kandinskij spolu s manželkou Rusko natrvalo opustil a odišiel do Berlína. Tu sa v marci 1922 zoznámil s architektom Walterom Gropiusom. Nemal zaistenú ďalšiu existenciu, preto rád prijal jeho pozvanie a stal sa učiteľom v Bauhause vo Weimare.

Kandinskij tu prednášal o teórii formy a viedol maliarsky ateliér. V Bauhause sa zblížil s Paulom Klee, ktorého poznal už z čias mníchovských štúdií u Stucka. V roku 1924 založil Kandinskij spolu s Lyonelom Feiningerom, Paulom Klee a A. Javlenským skupinu "Modrá štvorka" (Die Blauen Vier), odkazujúcu názvom na zoskupenie Der Blaue Reiter. Po presťahovaní Bauhausu pôsobil aj v Dessau a v Berlíne až do jeho definitívneho uzavretia v roku 1933.

Na začiatku 20. rokov nadviazal kontakty s Marcelom Duchampom. Výsledkom bola roku 1923 samostatná výstava v newyorskej galérii Société Anonyme. Galériu založili Duchamp spolu so svojou mecenáškou Katherine Dreier a Manom Rayom. V edičnej rade monografií vydávaných Bauhausom vyšla v roku 1926 Kandinského druhá zásadná teoretická kniha: Bod – línia – plocha (Punkt und Línia zu Fläche).

Pri príležitosti maliarových šesťdesiatin sa v európskych mestách konalo viacero jeho retrospektív. V roku 1928 získal nemecké občianstvo. Roku 1930 sa v Dessau stretol s americkým milionárom Guggenheimom, ktorý práve zakladal zbierku "ne-objektívneho" maliarstva, neskoršie Guggenheimovo múzeum, kde postupne vznikla zbierka viac ako 150 Kandinského obrazov. V rovnakej dobe nadviazal v Paríži kontakty s maliarmi združenými do skupiny "Cercle et Carré" (Kruh a štvorec). Keď nacisti roka 1933 Bauhaus uzavreli, odišiel Kandinskij v decembri 1933 do Francúzska, kde roku 1939 získal občianstvo. Na radu Marcela Duchampa sa usadil na západnom predmestí Paríža, v Neuilly-sur-Seine. V Paríži sa stýkal s umelcami ako boli Robert Delaunay, Piet Mondrian, Joan Miró alebo Hans Arp. Naďalej maľoval a vystavoval, v roku 1936 sa podieľal na veľkých výstavách v New Yorku a Londýne venovaných abstraktnému umeniu. V roku 1937 zabavili nacisti v nemeckých múzeách 57 jeho obrazov a rad z nich vystavili na výstave "zvrhlého umenia". V roku 1939 dokončil svoj posledný veľký obraz s názvom Kompozícia X. V ťažkých časoch okupácie našiel podporu najmä u galeristky Jean Bucherovej, ktorá mu usporiadala tri výstavy. Aj keď v posledných mesiacoch života trpel artériosklerózou, stále maľoval maloformátové oleje na kartóne.

Kandinskij zomrel vo svojom bydlisku 13. decembra 1944.

Kandinskij bol jedným z aktérov najväčšej revolúcie v maliarstve od dôb renesancie. Spočívala v opustení predmetného zobrazenia a prechodu k abstrakcii. Do tohto štádia ale dospel až v strednom veku. Jeho prvé dochované olejomaľby pochádzajú až zo začiatku 20. storočia. Tematicky často vychádzajú z ruského folklóru, s ktorým sa zoznámil počas študijnej cesty v roku 1889. Často maľoval tiež námety z rodnej Moskvy. Formou majú niektoré z nich (napr. Jazdci) blízko k Signacovu pointilizmu.

Pre Kandinského bol vždy dôležitý duchovný rozmer jeho tvorby. Na rozdiel od maliarov drážďanskej expresionistickej skupiny Die Brücke nešlo Kandinskému a Markovi, vodcovským duchom združenia Der Blaue Reiter, o revolučné spoločenské zmeny: Tvorili kvôli umeniu samotnému. Ich obrazy z doby existencie Der Blaue Reiter (pred vypuknutím vojny) sú často lyrické a nájdeme v nich romantickej prvky.

K definitívnemu príklonu k abstrakcii u Kandinského došlo v roku 1913, aj keď obrazy z predchádzajúcich dvoch rokov už tento vývoj intenzívne predvídali. Podľa Kandinského došlo k obratu jedného večera, kedy sa vrátil domov a zbadal medzi svojimi obrazmi dielo niekoho cudzieho, ktoré sa mu však páčilo. Po chvíli zistil, že ide o jeho vlastný výtvor, otočený o deväťdesiat stupňov. Na obraze ho zaujali farby a tvary, preniknuté vnútorným žiarom. Prvý rýdzo abstraktný akvarel Bez názvu síce Kandinskij antedatoval do roku 1910, pochádza však z roku 1913. Rok predtým vydal svoj zásadný teoretický spis O duchovnosti v umení. Rozviedol v ňom Goetheho náuku o farbách a okrem toho pojednal tiež o geometrických formách: kruhu, polkruhu, trojuholníku a čiare.

Kandinskij veril, že hudba a maliarstvo sú si blízke. Farby a formy v jeho poňatí vystupujú z hĺbky duše rovnako ako hudba. Preto tiež pre názvy svojich obrazov používal termíny z oblasti hudby: Improvizácia, Impresie, Kompozícia. Bol presvedčený, že podobne ako hudobné skladby majú aj obrazy svoj rytmus. Veľmi si cenil Skrjabina, ktorý naopak usiloval o vyjadrenie farieb prostredníctvom tónov. Kandinskij mal medzi súdobými skladateľmi veľa blízkych priateľov, najmä Arnolda Schönberga.

Približne od roku 1920 sa na Kandinského obrazoch začínajú objavovať geometrické prvky ako vyseknuté časti kruhov a pravouholníkov, bodky a zalomené línie, majúce funkciu významových znakov. Sovietski maliari Kandinského tvorbe vyčítali formalizmus a prílišné podriadenie subjektívnym pocitom. Duchovná zložka skutočne nikdy z jeho tvorby nevymizla; vyplývalo to z jeho psychického zakotvenia a záujmov: zaujímal sa o teozofiu, hudbu, fascinovali ho ale aj nové objavy vo fyzike. Práve v atomizácii obrazovej plochy možno vidieť jeden z dôsledkov jeho záujmu o fyziku a matematiku.

V posledných desiatich rokoch života vo Francúzsku namaľoval Kandinskij takmer 150 olejomalieb a asi 200 akvarelov. Posledným z nich je olejomaľba na kartóne s názvom Zmiernenie elánu z leta 1944. V obrazoch z posledných piatich rokov maliar rýdze abstrakciu opúšťa. Rozmiestňuje na ne rôzne hravé bimorfné tvary odvodené zo sveta flóry a fauny. Priblížil sa tak dielam surrealistov a Joana Miró.

Najviac Kandinského obrazov je umiestnených v mestskej galérii Lenbachhaus v Mníchove. Pri príležitosti svojich 80. narodenín venovala Kandinského dlhoročná priateľka Gabriele Münterová mestu Mníchov svoju zbierku obrazov. Obsahovala vyše 80 jeho diel do roku 1914 a mnoho obrazov ostatných príslušníkov hnutia Der Blaue Reiter. Kolekciu Kandinského diela vlastní aj Centre Georges Pompidou v Paríži, Guggenheimovo múzeum v New Yorku a Benátkach, Ermitáž a ďalšie prestížne galérie.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vasilij Vasilievič Kandinskij

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Vasilij Kandinskij na českej Wikipédii.