Umenie Bulharska

Bulharské maliarstvo 20. storočia sa na jednej strane uberalo svojou vlastnou umeleckou cestou, ale súčasne odrážalo špecifické vývinové trendy svetového maliarstva. Bulharskí umelci však využívali také moderné výrazové prostriedky, ktorými si získali medzinárodné uznanie. Druhá polovica 20. storočia bola poznačená nánosmi totalitnej ideológie komunistických režimov a smerom, ktorý sa nazýva socialistický realizmus.

Hoci sa v tomto období na scéne bulharského maliarstva objavili viaceré výrazné talenty, k najvýznamnejším umelcom, ktorých tvorba sa prelína väčšou časťou 20. storočia nesporne patria Vladimir Dimitrov-Majstora a Dečko Uzunov.

Umenie tvarov ponúka viaceré možnosti interpretácie. Bulharské sochárstvo 20. storočia charakterizuje neobyčajne bohatá produkcia. Začiatkom storočia sa svojou tvorbou výrazne presadili Marko Markov a profesor Ivan Lazarov. V druhej polovici storočia sa dostávajú do popredia autori svetového mena: Georgi Čapkanov-Čapa a Veždi Rašilov.

Bulharský folklór má niekoľko charakteristických čŕt, sú to:

• Nepravidelný bezmenzúrový spev.
• Tradičné hudobné nástroje (gajdy píšťala, ľudové husle, bubon, tamburína a bongo).

V roku 1951 vznikol prvý a do dnešných čias najpopulárnejší bulharský folklórny súbor. Jeho zakladateľ a umelecký vedúci bol Filip Kutev. Súbor, ktorý dodnes nesie jeho meno, má v repertoári tance a piesne zo všetkých siedmich bulharských folklórnych regiónov.

Tradičná bulharská hudba všetkých bulharských folklórnych regiónov je založená na nepravidelných taktoch. Sú to: 5/8, 7/8, 8/8, 9/8 a 11/8 takt alebo zložené takty (5+7)/8, (15+14)/8 a (9+5)/16. Táto rytmická asymetria je typická pre hudbu takmer všetkých balkánskych národov.

Filip Kutev zakladá prvý ľudový umelecký súbor 1. mája 1951 a práve vďaka tomu sa v Bulharsku mohla etablovať a umelecky rásť celá plejáda vynikajúcich spevákov, inštrumentalistov, tanečníkov, choreografov a hudobných skladateľov. Aby získal potrebný počet umelecky nadaných členov súboru, Kutev neprestajne cestuje po bulharských dedinách, kde hľadá nové perspektívne talenty. Takýmto spôsobom každá nová speváčka obohatila repertoár súboru originálnymi ľudovými piesňami, ktoré boli charakteristické pre jej rodný kraj. Filip Kutev začína ako prvý transponovať ľudové piesne do takej podoby, aby mohli byť prezentované viachlasným zborom. Mení charakter tradičného piesňového repertoáru a na jeho základoch buduje ojedinelé zborové interpretačné umenie, ktoré sa v zahraničí často podvedome spája s bulharským folklórom.

V Bulharsku, rovnako ako v Európe a USA, sa v 20. storočí rozvíja džezová, rocková a popová hudba. Napriek tomu, že Bulharsko doposiaľ nemá umelcov svetového mena, ktorí by sa umiestnili na popredných priečkach popových a rockových rebríčkov, bulharskí džezoví hudobníci si získali svetové scény. V druhej polovici 20. storočia aktívne tvorí klavirista Milčo Leviev, Teodosij Spasov, Jaldaz Ibrahimovova a iní.

V roku 2000 vznikol projekt Balkánske kone, na ktorom sa podieľajú hudobníci zo všetkých balkánskych krajín. Vo svojich albumoch hľadajú spoločné korene balkánskej hudby. Sú to: Tamara Obrovacova (Chorvátsko), Vlatko Stefanovski (Severné Macedónsko), Teodosij Spasov (Bulharsko), Emil Bukurov (Rumunsko), Sanja Iličova (Juhoslávia), Kostas Teodoru (Grécko), Krasi Željazkov (Bulharsko), Stojan Jankulov (Bulharsko) a Hakan Bešer (Turecko).

Práve 20. storočie je obdobím, počas ktorého sa začínajú formovať prvé reálne kontúry bulharskej hudobnej produkcie v oblasti vážnej hudby. Pre symfonickú hudbu je typické využívanie kompozičných prvkov s ľudovými motívmi. Najznámejšími skladateľmi a dirigentmi tohto obdobia sú Marin Goleminov, Ľubomir Pipkov, Pančo Vladigerov a Petko Stajnov.

Bulharská filmová tvorba do začiatku druhej svetovej vojny kráča v stopách veľkých filmových spoločností, aké pôsobili v USA, vo Veľkej Británii a Francúzsku. Keď sa v roku 1944 dostal k moci komunistický režim, bulharská filmová tvorba začala slúžiť novému zriadeniu a jeho spoločenským víziám. Koncom 70. rokov 20. storočia sa do bulharských kín dostala nová vlna filmovej tvorby, ktorá sa usiluje poukázať na negatívne stránky ľudského charakteru a prostredníctvom nich upozorniť na problémy socialistickej spoločnosti, o ktorých v tom čase nebolo možné hovoriť nahlas a otvorene. Táto tendencia je najmarkantnejšia v snímkach Teplo (po bulharsky: Топло), Včera (po bulharsky: Вчера), ako aj a vo filme pre deti a mládež Ježkovia sa rodia bez ostňov (po bulharsky: Таралежите се раждат без бодли).

Kinematografia zároveň pokračuje v tvorbe filmov s národnou tematikou. V 80. rokoch 20. storočia je natočený celý rad historických filmov. Medzi nimi má osobitné postavenie seriál Kapitán Petko Vojvoda (po bulharsky: Капитан Петко войвода), ktorý umelecky stvárňuje životné osudy národného hrdinu kapitána Petka Kiriakova, a tiež film Pod jarmom (po bulharsky: Под игото).

Animácia ponúka ešte väčšiu slobodu výrazových prostriedkov ako iné formy filmového umenia. Tento spôsob umeleckého stvárnenia sa ukázal ako osobitne vhodný výrazový prostriedok na vyjadrenie nesúhlasného a kritického postoja voči komunistickému režimu, ktorý v Bulharsku počas 20. storočia vládol celých 45 rokov.

V Bulharsku je dodnes veľmi populárny seriál Traja hlupáci (po bulharsky: Тримата глупаци), lebo divákom cez prizmu smiechu jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom sprítomňuje vážne problémy doby.

Na prvý pohľad sa zdá, že divadelné umenie reprodukované v cudzom jazyku, by bolo nezrozumiteľné. Divadelné hry Majster a Margaréta (po bulharsky: Майсторът и Маргарета) režiséra Tediho Moskova, Plášť (po bulharsky: Шинел) Vasila a Niny Vasilievových a Vyhnanci (po bulharsky: Хъшове) Alexandra Morfova majú úspech na domácich aj svetových scénach, tešia sa širokej popularite obecenstva a získavajú mnohé ocenenia.