Trenčiansky 71. peší pluk

Pod vplyvom citeľných vojnových neúspechov sa v rakúskych ozbrojených silách začali už v roku 1859 uskutočňovať dôležité vojenské reformy. V rámci reorganizácie armády boli spojením jednotlivých poľných práporov pôvodných radových peších plukov sformované nové pešie pluky. 71. peší pluk vznikol 1. februára 1860 z troch plukov 8. brnianskeho, 12. komárňanského a 54. olomouckého[1]. V roku 1866 zasiahol do rakúsko-pruskej vojny. Od roku 1882 mal hlavné sídlo v Trenčíne. Pluk bol doplňovaný mužmi najmä z Trenčianskej, Oravskej a Turčianskej župy. Dostal aj prívlastok tzv. Drotársky regiment, čo vyplývalo z tradície drotárov v týchto župách.

Významným sa stal v priebehu 1. svetovej vojny. V prvých dňoch vojny sa do radov pluku sústredilo 8 000 záložníkov[1], pred ich odchodom do bojov na východný front 8. augusta 1914 slúžil v Trenčíne poľnú omšu kurát pluku Jozef Tiso[1]. 85% vojakov pluku boli Slováci. [2]

Pluk sa začal aktívne zapájať do bojov vo vojne v auguste roku 1914, kedy bojoval v rámci 14. divízie V. zboru, proti dosiaľ nesústredeným ruským vojskám. Počas bojov o Lublin stratil okolo polovice vlastného mužstva a tak isto aj dôstojníkov. Po doplnení bojoval v ťažkých podmienkach na prelome rokov 1915 a 1916 proti Ruskému cárskemu vojsku v Karpatoch. Neskôr viac ako pol druha roka v zákopovej vojne v Haliči. Za účasť na týchto bojoch udelil arciknieža Friedrich pluku trikrát najvyššiu pochvalu.

Bezprostredne po tejto kampani, v novembri roku 1916 bol pluk presunutý na taliansky front, kde pluk bojoval v tvrdej zime na prelome rokov 1916 a 1917. Na jeseň roku 1917 bojoval tento vojenský útvar v jednej z najťažších bitiek ťaženia pri rieke Piave, kde spočiatku dosiahol značné úspechy, keď prenikol cez Piavu, prerazil 3 pásma talianskej obrany a získal 1200 zajatcov. Už po týždni bojov mal však pluk ťažké straty, bol stiahnutý na doplnenie do oblasti Kragujevacu v Srbsku.

Pamätná tabuľa povstalcom popraveným v Kragujevci

V apríli 1918 sa začali k pluku vracať vojaci z ruského zajatia. Keďže Rusko podpísalo v 3. marca v Brest-Litovsku mierovú dohodu s krajinami Trojspolku. Záložný útvar pluku sa formoval v Kragujevaci. Asi 2 400 až 3 000 Slovákov navrátivších sa zo zajatia vytvorilo 7 rôt 41. pochodovej formácie, ktorú mali 10. júna odveliť na južný front[3]. Medzi týmito mužmi však panovala nechuť bojovať. Vojakom boli odoprené žiadané dovolenky, a tak sa po návrate zo zajatia nesmeli vrátiť pred cestou na front domov. 2. júna 1918 večer po vydaní žoldu sa vojaci vracali z mesta do ubytovní. Vojak Martin Riljak sa pod vplyvom alkoholu pol hodiny po večierke (21:00) dostal do stretu s dozorkonajúcim poddôstojníkom (rotným) Antonom Bednárom, veliteľom izby, ktorý ho na druhý deň chcel dať na raport.[4] Riljaka sa však zastali ostatní vojaci, ktorí Bednára zbili. Množstvo ďalších, reagovalo na dianie živelnou vzburou tak, že so zbraňou v ruke (zmocnili sa asi 500 pušiek a niekoľkých guľometov[4]), vyšlo medzi 21. a 22. hodinou z kasární a rozhodlo sa postaviť proti nasadeniu jednotky na fronte. Väčšina nováčikov sa vzbure vyhla a z miesta utiekla k budove veliteľstva. Časť vzbúrencov pod vedením Jána Hudeca sa chcela zmocniť skladu munície, druhá skupina Pavla Klenjara prenikla k železničnej stanici, kde prerušila telegrafné spojenie. Sklad munície ani železničnú stanicu sa však nepodarilo obsadiť[5].

Veliteľ náhradného práporu podplukovník Artúr Marx začal urýchlene konať aby vzburu potlačil. Najprv pomocou jednotky dragúnov (jazdeckej kavalérie, v čase 1. sv. vojny bojujúcej už ako pechota využívaná na vedľajšie činnosti) a guľometnej čaty zastavil vzbúrencov postupujúcich k skladu munície a neskôr odrezal od spojenia s kasárňami skupiny, ktoré prenikli do mesta[3]. Najhúževnatejší odpor kládli vzbúrenci izolovaní v kasárňach, no ten po nasadení delostrelectva postupne slabol. Veliteľom sa do obeda 3. júna podarilo odpor vojakov skoro (50 mužom z pluku sa podarilo újsť) celkom potlačiť (odzbrojiť a zaistiť) s minimálnymi stratami na životoch (podľa spomienok svedkov bolo zabitých 6 slovenských vojakov[6]).

Vyšetrovanie sa začalo hneď 3. júna 1918. Všetkým vojakom pluku skontrolovali zbrane, aby sa zistilo, či sa z nich strieľalo. Na základe výpovedí vojakov a informácií od agentov bol za vodcu vzbury nepriamo určený šikovateľ (rotný) Viktor Kolibík.

V sobotu 8. júna 1918 o 8. hodine rannej začal v sieni na prvom poschodí Oblastného veliteľstva (Kreiskommanda) v Kragujevci zasadať mimoriadny vojenský (stanný) súd s 81 obvinenými vzbúrencami. Na základe rozsudku bolo 9. júna 1918[Pozn. 1] popravených zastrelením 44 slovenských vojakov. Miestom popravy bola stará srbská strelnica Stanovljanske pole, ktorá sa nachádzalo asi kilometer od mesta.[4] Ďalší účastníci boli odsúdení na tresty dlhoročného žalára.[7]

„Vzbura v Kragujevci nebola ojedinelá. Proti pomerom v krajine a armáde rebelovali vojaci v rôznych kútoch monarchie. Vo februári 1918 sa vzbúrili námorníci v čiernohorskom prístave Kotorská boka, v máji v českom Rumburku, k incidentom došlo aj v kasárňach v Trenčíne a Prešporku,“ Peter Chorvát z Vojenského historického ústavu.[8]

Následne bol pluk doplnený a koncom mesiaca vyslaný na Piavský front, kde držal pozície pred útokmi talianskych vojsk ako aj česko-slovenských légií až do konca vojny v novembri 1918.

• Vzbura slovenských vojakov v Kragujevci / Marián Hronský. - 1. vyd. - Martin : Osveta, 1982. - 178 s. a 2. dopl. vyd. 1988 - 199 s.
• Kragujevská vzbura / Laco Zrubec. - Nitra : Dom Matice slovenskej, 2003. - 122 s. - ISBN 80-7090-679-0.