Tomislav Nikolić

V politike sa začal angažovať na začiatku 90. rokov.[1] Bol aktívnym členom Ľudovej radikálnej strany, ktorá sa neskôr zlúčila na základe práve Nikolićovej iniciatívy - s niektorými ďalšími politickými organizáciami. Vzniknutý subjekt niesol názov Srbská radikálna strana.[1] V tejto strane zastával Nikolić niekoľkokrát pozíciu zástupcu predsedu.[1] Od roku 1992 bol opakovane poslancom skupštiny.[1]

Počas vlády Slobodana Miloševiča bol tri mesiace väznený (odsúdený v roku 1995),[1] ale v marci 1998 sa stal podpredsedom srbskej vlády a ku koncu roka 1999 podpredsedom vlády Juhoslovanskej zväzovej republiky.[1]

V roku 2000 sa umiestnil v srbských prezidentských voľbách na treťom mieste za Vojislavom Koštunicom a Slobodanom Miloševičom. V srbských prezidentských voľbách v roku 2004 zvíťazil síce hneď v prvom kole, ale v druhom ho porazil vtedajší srbský prezident Boris Tadić.[1]

V parlamentných voľbách v roku 2007 doviedol Srbskú radikálnu stranu k víťazstvu a zisku 28,59% hlasov. Po voľbách bol krátko predsedom parlamentu, funkcie sa ale po ustanovení vládnej koalície vzdal. V prezidentských voľbách v roku 2008 postúpil do druhého kola ako víťaz kola prvého opäť spolu s Borisom Tadićom. V druhom kole bol ale porazený, získal 48,1% hlasov.

V roku 2008 rezignoval na zastupujúceho predsedu Srbskej radikálnej strany. Nezhodol sa s väčšinou členov na myšlienke, či majú radikáli podporiť dokument o približovaní Srbska k Európskej únii, alebo nie; zatiaľ čo Vojislav Šešelj a ďalšie kľúčové osobnosti strany boli proti, Nikolić túto aktivitu podporoval. O niečo neskôr sformoval vlastnú stranu s názvom Srbská pokroková strana, ktorá stojí na pozíciách medzi politickým stredom a radikálmi. V októbri 2008 sa konal ustanovujúci zjazd tejto strany, ktorej sa Nikolić stal tiež predsedom.

V roku 2011 podnikol hladovku na protest proti politike prezidenta Borisa Tadića a na podporu predčasných volieb. Oznámil, že pokiaľ nebudú voľby vypísané, bude jeho hladovka trvať,[3] avšak po zhoršení zdravotného stavu a prosbe patriarchu srbskej pravoslávnej cirkvi Irineja ju ukončil.[4] Stál tiež aj na čele rady ďalších protestov, ktoré podporovali rovnaký cieľ. Inicioval napr. protest pred budovou skupštiny v Belehrade na začiatku apríla 2011, ktorá sa mediálne preslávila predovšetkým tým, že vyzval účastníkov, aby sa dobre pripravili na studené počasie.[5]

V roku 2012 sa zúčastnil prezidentských volieb, ktoré sa konali nedlho potom, čo dovtedajší prezident abdikoval. V nich postúpil do druhého kola, kde sa stretol s doterajším prezidentom Borisom Tadićom.[6][7] V druhom kole volieb zvíťazil a v júni 2012 sa tak stal srbským prezidentom.[8]

Jeho víťazstvo bolo médiami vnímané ako politické zemetrasenie a nečakaný zvrat. V niektorých krajinách v regióne (napr. v Chorvátsku, či Bosne a Hercegovine) sa rozšírili obavy, že by doterajší kurz regionálnej politiky Srbska mohol byť pod Nikolićovým vedením zmenený. Politici zo zahraničia, predovšetkým Európskej únie, označili Nikolića za „nacionalistu“, či „bývalého nacionalistu“ a Srbsko s ním ako krajinu na križovatke.

Po svojom zvolení do úradu prezidenta Nikolić v snahe stať sa hlavou štátu „všetkých občanov“ rezignoval na post predsedu Srbskej pokrokovej strany.[9] Jedným z jeho prvých krokov v úrade prezidenta bolo poverenie pokrokovej strany zostaviť vládu. Svoju plánovanú politiku Srbska ako mostom medzi východom (Ruskom) a západom (Európskou úniou) začal symbolicky svojou prvou zahraničnou cestou, ktorá smerovala do Moskvy.[10] V roku 2017 vyhral prezidentské voľby doterajší srbský premiér Aleksandar Vučić, Nikolić mu odovzdal úrad 31. mája.[11][12]