Staroegyptský kalendár

Sírius, súhvezdie Veľký pes a okolie. Egypťania Síria hľadali pomocou Oriónovho opasku (trojice hviezd δ, ε a ζ v súhvezdí). Ak sa pomyselná priamka prechádzajúca všetkými troma hviezdami predĺžila k horizontu, Sírius ležal na nej.[3]

Najjasnejšia vzdialená hviezda Sírius (starogr. Σείριος) súhvezdia Veľký pes zohrávala od počiatkov staroegyptských dejín dôležitú úlohu. Jej stelesnením bola bohyňa Sopdet (starogr. Σῶθις, lat. Sothis), zvestovateľka zrodu nového života, matka boha Sopdua a partnerka boha súhvezdia Orión Saha.[4]

Sírius, ako každá iná hviezda, je v konjunkcii so Slnkom raz za rok, má svoj západ a východ a mení sa jeho viditeľnosť v závislosti na blízkosti konjunkcie so Slnkom, teda čím je bližšie k Slnku na oblohe, tým je menej viditeľný, pretože svetelné vyžarovanie Slnka pohlcuje akékoľvek iné, menej intenzívne vyžarovania hviezd. Sírius nie je preto viditeľný 70 dní v roku, potom je ho možné opäť pozorovať pri úsvite na východnom horizonte, tesne pred východom Slnka, čo označuje pojem „heliaktický východ“. Jeho presný čas závisí na uhle medzi hviezdou a horizontom z pohľadu pozorovateľa (9,4° – 8,6°) a zemepisnou šírkou kde sa pozorovateľ nachádza.[5] Heliaktický východ hviezdy Sírius sa vrátil do rovnakého dňa v kalendári každý 1460. rok. Toto obdobie sa nazýva sótický cyklus alebo sótická perióda.

Rozdiel medzi tropickým rokom (v priemere 365,242 dní), ktorý je základom juliánskeho kalendára, príp. sótickým siderickým rokom (v priemere 365.256 dní), ktorý je časom návratu Slnka k hviezde Sírius na oblohe, a staroegyptským občianskym rokom bol 365 dní počas 1460 rokov, teda zaokrúhlene 1 deň počas štyroch rokov.

Lunárne kalendáre vždy pozostávajú zo synodických mesiacov (v priemere 29,531 dní). Takýto mesiac je čas od jednej konjunkcii/opozícii Slnka s Mesiacom k druhej (od novu k novu alebo od splnu po spln), čo sa nazýva lunácia. Tvorí ho súčet času siderického mesiaca, tzn. času úplného obehu Mesiaca okolo Zeme v vzhľadom na jednej hviezde (v priemere 27,322 dní) s časom potrebným na dobehnutie Slnka, ktoré sa zatiaľ posunulo na oblohe ďalej dopredu (v priemere o 2,209 dňa).[6] Dvanásť lunácií potom tvorí lunárny rok s 354 dňami.

To, že Sírius sa stal nositeľom nílskych záplav v staroveku vďačí pravdepodobne každoročnej časovej koincidencie medzi jeho heliaktickým východom v období zavádzania časovej organizácie a príchodom prvých riečnych záplav. Roku 7000 pred Kr. heliaktický východ Síria v oblasti Asuánu pripadol približne na 16. máj gregoriánskeho kalendára. Roku 3500 pred Kr. sa východ hviezdy posunul na 12. jún. Počas 4. a 3. tisícročia tento východ spadal práve do obdobia záplav. Je možné, že v čase, keď si Egypťania uvedomili túto súvislosť, bol zavedený prvý kalendár. Už v tom čase muselo byť jasné, že pozorovanie v podstate pravidelného východu hviezdy je výhodnejší spôsob merania času ako sledovanie nepravidelných začiatkov záplav.[7]

St=34">Parker 1950, s. 34</ref>

Staršia egyptológia predpokladala na základe zobrazenia na tabuľke z obdobia panovania faraóna Hora Džera (okolo 2999 – 2952 pred Kr.), že už počas 1. dynastie bol občiansky kalendár spojený so Síriovym heliaktickým východom. Súčasný výskum tento predpoklad nepotvrdil, dokonca objavili sa pochybnosti či vôbec ide o výjav súvisiaci s hviezdou Sírius.[8] Je tiež možné, že „občiansky kalendár s 365 dňami nebol hneď od začiatku previazaný s východom Síria ale s iným [dnes nám neznámym] javom, ktorý sa objavoval každý rok s určitou nepravidelnosťou, takže narastajúci posun občianskeho kalendára nebol hneď zrejmý.“[9]

Podľa Richarda Parkera Egypťania pravdepodobne používali v ranom období kombináciu lunárneho a solárneho kalendára s vloženým osobitným mesiacom, ktorý bol upravovaný podľa záplav a východu Síria.[10] Začiatok záplav v roku vo vtedajšom hlavnom meste Mennoferi (Memfis, 01D) sa časovo kryl s heliaktickým východom Síria.

Podľa rímskeho autora Censorina staroegyptský Nový rok, počas ktorého bol zároveň pozorovaný aj heliaktický východ Síria, pripadol na 20. júla juliánskeho kalendára 139 po Kr. Z tohto dátumu je možné vypočítať predchádzajúce tri východy v rokoch 1322, 2782 a 4241 pred Kr. Staršia egyptológia kládla zavedenie občianskeho kalendáru ďalej do minulosti, práve do obdobia okolo roku 4241 pred Kr., pretože jeho použitie je známe aj pred rokom 2782 pred Kr. Dnes sa prikláňa k roku 2782 pred Kr., v ktorom starí Egypťania zaviedli svoj občiansky kalendár.[11]

Snaha zosúladiť astronomický solárny rok s občianskym rokom v staroegyptskej spoločnosti viedla k pokusom o reformu kalendára. Roku 238 pred Kr. Ptolemaios III. Euergetes vydal dvojjazyčný kanobský dekrét, v ktorom nariadil meniť dĺžku každého štvrtého roku z 365 dní na 366. Táto reforma sa však neujala. Rímskemu cisárovi Augustovi sa podarilo od roku 22 pred Kr. zaviesť 6. epagomenalny deň každý štvrtý rok (tzv. alexandrijský kalendár), a tým takmer zastaviť stály posun egyptského kalendára oproti rímskemu juliánskemu.[12] Potom egyptský Nový rok (I achet 1) v období rokov 26 – 23 pred Kr. pripadol na 29. augusta julánskeho kalendára.[13]

Bohyňa Sopdet

Strop v Senenmutovej hrobke (18. dynastia)

Názor, že starovekí Egypťania používali viac druhov kalendárov, sa objavil už v 18. storočí. Podľa nemeckého historika Johanna Christopha Gatterera (1786) Egypťania používali tri kalendáre: občiansky, „astronomický“ (pevný k východu Síria) a lunárny (zviazaný s predchádzajúcim kalendárom). Karl Lepsius (1849) pokladal za prvotný lunárny kalendár. Ďalší nemecký egyptológ Heinrich Karl Brugsch (1891) uvažoval o paralelnom používaní lunárneho kalendára popri občianskom. Eduard Mayer (1904) si všimol, že občiansky kalendár je čistá konštrukcia, pretože jeho sezóny a ani roky sa nekryjú s prírodnými obdobiami. Kurt Sethe (1920) predpokladal 360-dňový občiansky rok podľa lunárneho a sotický kalendár považoval za základ pre usporadúvanie prírodných slávností.[14] Otto Neugebauer (1938) okrem iného vyvrátil snahy klásť zavedenie občianskeho kalendára pred tretie tisícročie pred Kr. a navrhol nespájať egyptský občiansky rok s astronomickým sótickým rokom.[11] Richard A. Parker publikoval v roku 1950 svoju zásadnú prácu o staroegyptských kalendároch, ktorá bola v druhej polovici 20. storočia považovaná za hlavnú prácu v tejto oblasti. V súčasnosti sa egyptológia posúva ďalej a Parkerova práca už nie je to najnovšie, čo má k dispozícii.[2][15]

Dnes sú známe viaceré čiastkové a celistvé kalendárne záznamy, ktoré pomáhajú vytvoriť si obraz o časovej organizácii staroegyptského kalendára a tým aj života spoločnosti. Medzi inými sú to:

• záznamy v mastabách Starej ríše (4. a 5. dynastia), z ktorých francúzsky egyptológ Gaston Maspero okrem iného zhrnul každoročné sviatky v jednotlivých mesiacoch;[16]
• papyrus Carlsberg 9, na ktorom sa zachovala časť cyklického 25-ročného tzv. neskorého lunárneho kalendára; zvitok pravdepodobne pochádza zo 4. storočia pred Kr.;[17]
• kalendár Ebers je dnes súčasť Papyrusu Ebers a tvorí ho trinásť riadkov kalendárnych záznamov v hieratickom písme, uvedený dátum ho radí do obdobia panovania faraóna Amenhotepa I.;[18]
• záznam chrámového roku z Láhúnu so súpisom každoročných chrámových sviatkov zo Strednej ríše;
• astronomický strop v Senenmutovej hrobke z 18. dynastie;
• astronomický strop v Ramesseu z 19. dynastie;
• ďalšie fragmentárne zmienky z rôznych zachovaných vyobrazení, nápisov a textov.

Rok občianského kalendára tvorili tri obdobia ter (staroeg. tr) analogické a pomenované podľa prírodných ročných období. Začiatok roku renpet (staroeg. rnpt) pripadal v deň heliaktického východu Síria na začiatok nílskych záplav. Jednotlivé obdobia v roku boli tieto (časové vymedzenia platili pre rok heliaktického východu Síria, keď sa kalendárne obdobia kryli s prírodnými):[27]

• achet alebo „obdobie záplav“, „záplava“, podľa prírodného ročného obdobia ku koncu ktorého sa sialo (polovica júla až polovica novembra);
• peret alebo „obdobie rozpuku“, „zima“, podľa prírodného ročného obdobia počas ktorého rástlo obilie na poliach (polovica novembra až polovica marca);
• šemu alebo „obdobie žní“, „leto“, podľa prírodného ročného obdobia počas ktorého bola zbieraná úroda (polovica marca až polovica júla).

achet (staroeg. 3ḫt) v hieroglyfoch [28]

peret (staroeg. prt) v hieroglyfoch [29]

šemu (staroeg. šmw) v hieroglyfoch [30]

Egyptský deň sa delil na 24 hodín venut (staroeg. wnwt), dvanásť z nich bolo denných heru (staroeg. hrw) a dvanásť nočných gereh (staroeg. grḥ). Deň začínal úsvitom. Do začiatku Novej ríše dĺžka denných a nočných hodín nebola rovnaká ale závisela na ročnom období, teda zimné nočné hodiny boli dlhšie ako zimné denné hodiny, v lete opačne. V špeciálnych textoch mala každá hodina svoje meno, bežne sa však uvádzala rádovou číslovkou, napr. „štvrtá hodina noci“ (okolo 22. hodiny).[31]

Vo väčšine prípadov boli mesiace uvádzané číslovkou, výnimočne názvami. Najneskôr od Strednej ríše mal každý mesiac aj svoje meno a počas Novej ríše sa názvy mesiacov rozvinuli do podoby, ktoré helenizované používal grécky astronóm Klaudios Ptolemaios vo svojom diele Almagest a neskôr ďalší. Renesančný astronóm Mikuláš Kopernik postavil svoje tabuľky pohybov planét na pravidelnom egyptskom roku.

Podľa súčasnej egyptologickej konvencie sa mesiace číslujú postupne rímskymi (alebo už aj arabskými) číslicami, dni arabskými, medzi nimi stojí obdobie. Tridsiaty deň v mesiaci sa uvádzal slovom „posledný“. Forma zápisu bola napr. „tretí [mesiac obdobia] achet, siedmy [deň]“ (staroeg. 3 3ḫt 7 – aj „III achet 7“ alebo „3 achet 7“).[31]

Počítanie kalendárnych rokov bolo iné ako ho dnes poznáme. Egypťania nemali žiadny pevný časový bod v dejinách, vzhľadom na ktorý by počítali roky, akým je napr. Kristovo narodenie pre kresťanov alebo hidžra pre moslimov. Egypťania počítali roky v ranom období dejín vzhľadom na sčítavanie dobytka, ktoré sa dialo obyčajne každé dva roky (staroeg. ḥsbt – „[rok] sčítania“). Od konca Starej ríše uvádzali rok panovania príslušného faraóna.[26][32]

Celý dátum v období Strednej ríše vyzeral takto:[32]

ḥsbt snnw ḫmtnw 3ḫt tpj ḫr ḥm n (n)swt bjt(j) n(j)-m3ˁt-rˁ

„Druhý rok tretieho [mesiaca obdobia] záplav, prvý [deň], počas vtelenia kráľa Horného a Dolného Egypta Nimaatreho.“

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Egyptian calendar na anglickej Wikipédii.

• Allen, James P. (2010), Middle Egyptian: An introduction to the language and culture of hieroglyphs, New York: Cambridge University Press, ISBN 9780521653121
• Bennett, Chris (2011), Egyptian dates, http://www.tyndalehouse.com/Egypt/ptolemies/chron/egyptian/chron_eg_anl_augustus.htm, dost. 22. december 2012
• Clagett, Marshall; Goddard, Ives (1989), Ancient Egyptian Science: Calendars, Clocks, and Astronomy, ISBN 9780871692146, http://books.google.sk/books?id=xKKPUpDOTKAC&printsec=frontcover&hl=sk, dost. 22. december 2012
• Janák, Jiří (2005), Brána nebes: Bohové a démoni starého Egypta, Praha: Libri, ISBN 9788072772353
• Grimal, Nicolas (1997), A History of Ancient Egypt, Oxford: Blackwell Publishers, ISBN 9780631193968
• Montanari, Franco (1995), GI. Vocabolario della lingua greca, Loescher, ISBN 9788820138011
• Parker, Richard A. (1950), The Calendars of Ancient Egypt, Studies in Ancient Oriental Civilization, 26, University of Chicago Press, http://oi.uchicago.edu/pdf/saoc26.pdf, dost. 22. december 2012
• Pestman, P. W.; David, Martin (1990), The New Papyrological Primer, Brill Academic Pub, ISBN 9789004093485
• Shaw, Ian, ed. (2003), The Oxford Illustrated History of Ancient Egypt, Oxford University Press, ISBN 9780192804587
• Verner, Miroslav; Bareš, Ladislav; Vachala, Břetislav (2007), Encyklopedie starověkého Egypta, Praha: Libri, ISBN 9788072773060
• Vymazálová, Hana; Coppens, Filip (2011), Moudrost svitků boha Thovta: Vědecké poznání za vlády faraonů, Praha: FF UK, ISBN 9788073083588
• Watterson, Barbara (1997), The Egyptians, Oxford: Blackwell Publishers, ISBN 9780631182726
• Winlock, Herbert E. (1940), „Origin of the Ancient Egyptian Calendar“, Proceedings of the American Philosophical Society, 83, http://books.google.com/books?id=Oz4LAAAAIAAJ&pg=PA458&lpg=PA458&dq=%22Palermo+Stone%22+320+days&source=bl&ots=LgzQTG_TwN&sig=HkaI-YCmkNnch9uPzC6y-DFpOkA&hl=en&ei=u0F8S9nRPJGQNrm_2LwF&sa=X&oi=book_result&ct=result&resnum=6&ved=0CBwQ6AEwBQ, dost. 22. december 2012
• Youssef, Ahmad Abdel-Hamid (2003), From Pharaoh’s Lips: Ancient Egyptian Language in the Arabic of Today, American University in Cairo Press, ISBN 9789774247088

• Zoznam kalendárnych systémov