Sláčikové kvarteto (dielo)

Vznik tohto diela tesne súvisel so vznikom sláčikového kvarteta ako hudobného telesa. O rozvoj hudobnej formy kvarteta sa najviac zaslúžil Joseph Haydn. Na začiatku komponoval kvartety pozostávajúce z piatich častí, no postupne vyvinul typickú štvorvetú štruktúru diela s typickými rysmi každej vety. V takejto podobe ju od neho prevzali aj ďalší skladatelia, Haydn je preto právom považovaný za otca sláčikového kvarteta. Sláčikové kvartety ako prležítostné diela komponoval v období klasicizmu i Mozart. Kvarteto si postupne získalo pozíciu plnohodnotného hudobného diela a ukážky skladateľovho umenia. Beethovenove neskoré kvartetá sú považované za jedny z najlepších diel klasickej hudby vôbec.

Sláčikové kvarteto si zachovalo popularitu i v období romantizmu a tak samozrejme vzniklo množstvo skladieb určených pre toto hudobné teleso. Medzi ich najvýznamnejších tvorcov patrili Schubert, Dvořák a ďalší. Zlomovým dielom bolo originálne Sláčikové kvarteto g-mol od Clauda Debussyho. Najvýznamnejším tvorcom sláčikových kvartetov v 20. storočí bol Béla Bartók. Priniesol tiež mnohé inovácie týkajúce sa nielen obsahu kvarteta, ale i techniky hráčov.

Sláčikové kvarteto ako hudobné dielo má typicky štyri vety:

• prvá veta - väčšinou najrozsiahlejšia, zvyčajne v sonátovej forme
• druhá veta - v pomalom tempe
• tretia veta - menuet a trio
• štvrtá veta - vo forme sonáty alebo ronda, v rýchlom tempe