Sláčikové kvarteto č. 1 (Smetana)

Sláčikové kvarteto č. 1 e-mol "Z mého života" je dielo českého skladateľa Bedřicha Smetanu.

Skladateľ dielo zložil v roku 1876 v ťažkej životnej situácii. Smetanu čoraz viac sužovali obavy z budúcnosti, spojené hlavne s progresívne postupujúcou hluchotou. V tomto rozpoložení sa v spomienkách vracal k šťastnejším chvíľam jeho života, ktoré sa rozhodol zachytiť vo svojom prvom sláčikovom kvartete. Jedinečnosť tohto diela spočíva najmä v jeho programovom charaktere, ktorý bol dovtedy doménou orchestrálnej hudby. Možno však práve kvôli dovernosti a krehkosti spomienok skladateľ uprednostnil intímnejší svet komornej hudby pred mohutnosťou orchestra. Vzniklo tak výnimočné poloautobiografické dielo svetového významu, ktoré je súčasťou základného repertoáru vari každého sláčikového kvarteta. Dielo sa dočkalo svojej úspešnej premiéry až tri roky po svojom dokončení, 27. marca 1879, za skladateľovej účasti.

Hoci skladateľ poznamenal, že nemal v úmysle napísať dielo v duchu zaužívaných pravidiel, ktoré si osvojil ako študent, dielo má tradičnú štvorvetú stavbu, s výnimkou poradia stredných viet, kedy scherzová veta predchádza pomalú. Kvarteto má tieto časti:

1. Allegro vivo appassionato
2. Allegro moderato à la Polka
3. Largo sostenuto
4. Vivace

Prvá veta, skomponovaná v sonátovej forme, začína výrazným akordom, po ktorom nástroje ustupujú do pulzujúceho pianissima. Tým vytvárajú sprievod hlavnej téme zverenej viole. Veľkorysá téma je vášnivá, ale i trochu nepokojná. Podľa Smetanu vyjadruje atomosféru romantizmu jeho mladosti, v ktorej bol pritiahnutý k hudbe a zažíval neopísateľnú túžbu po niečom, čo nemožno vyjadriť ani definovať. Okrem hlavnej témy túto myšlienku vyjadruje aj vedľajšia ľúbezná téma. Druhá tanečná veta, ktorej stredný úsek sa nesie v rytme českého ľudového tanca, pripomína skladateľove radostné dni mladosti, kedy bol všade známy ako "vášnivý milovník tanca". Tretia veta Largo sostenuto je naproti tomu hĺbavá. Začína reflexívnym violončelovým sólom ktoré vychádza z úvodneho motívu prvej vety. Nasleduje rad variácií plných citu, ktorý sa skladateľovi vybavil pri spomienke na "moju prvú lásku, dievča, ktoré sa neskôr stalo mojou vernou manželkou." Dielo vrcholí v úžasnej záverečnej vete, ktorá začína entuziasticky, radostnou a vzdušnou témou založenej na opakovaní rovnakého intervalu. Podobne radostná je i vedľajšia téma tanečného charakteru. V tejto časti skladby Smetana vyjadril radosť zo záľuby v českej národnej tvorbe. Po rozvedení tém prichádza repríza vedľajšej témy v podaní prvých huslí, do ktorej ale ostatné nástroje výraznou kontrapunktickou melódiou vnášajú zmätok rovnako, ako sa vkradol do skladateľovho života. Zanieva dlhý vysoko položený tón huslí, ktorý predstavuje pískanie, ktoré Smetana počul v ušiach predtým než úplne stratil sluch. Následne sú na pozadí dramatického tremola pripomenuté témy prvej vety diela. Hudbou sa nesie duch smútku, ktorý skladateľa zasiahol. Neprichádza však zúfalstvo, ale tiché a pokorné odovzdanie sa budúcnosti - v závere kódy nástroje postupne zoslabujú až do úplného pianissima. Ide o prekvapivý záver, vzhľadom na radosť v prvej polovici záverečnej vety, o to viac však poslucháča zasiahne. Typická dĺžka skladby je približne 28 minút.