Sébastien Le Prestre de Vauban

Narodil sa v Saint-Léger-de-Faucheret (neskôr na počesť slávneho rodáka premenovaného na Saint-Léger-Vauban) neďaleko Vézelay v Burgundsku v rodine nižšej a nie príliš zámožnej šľachty. Jeho otcom bol Urbian de Prestre a matkou Aimée de Cormignolles. Mladosť strávil na vidieku vo svojom rodisku. Tu dostal dobré vzdelanie zásluhou abbého de Fontaine, ktorý v ňom okrem iného rozvíjal talent v exaktných vedách matematike a geometrii. Pri svojom štúdiu tiež prenikol do základov teórie staviteľstva a zoznámil sa s dielami niektorých klasikov z tohto odboru.[7] Od desiatich rokov ďalej študoval v karmelitánskej cirkevnej škole, ktorá skôr prehĺbila jeho humanitné znalosti.[7] Po skončení vzdelania sa kvôli majetkovým pomerom rozhodol pre kariéru profesionálneho vojaka. Na odporúčanie svojho strýka bol v roku 1651 (v 18 rokoch) prijatý ako kadet k pešiemu pluku bourbonského princa Ľudovíta II. de Condé. Vstupom do princovho povstaleckého vojska sa súčasne stal aj priamym účastníkom občianskej vojny známej pod názvom Fronda (1648-1653). Keďže povstalci uzavreli tajnú zmluvu o podpore so Španielskom, ktoré bolo s Francúzskom od roku 1635 vo vojne, prebiehali boje väčšinou na pohraničí Alsaska-Lotrinska a Španielskeho Nizozemska. Počas prvého roku činnosti v armáde bol de Vaubanovi, pre jeho príkladné správanie a prejavené vedomosti z odboru pevnostných systémov, ponúknutý dôstojnícky patent, ale ten, opäť kvôli tiesnivej finančnej situácii, musel odmietnuť. Následne vstúpil do radov kavalérie, ale i ako príslušník jazdy bol naďalej poverovaný inžinierskymi úlohami. V roku 1653 bol pri obliehaní Sainte-Menehould ranený a zajatý kráľovskými jednotkami. V zajatí, v ktorom mu hrozila aj poprava, mu kardinál Mazarin ponúkol možnosť vstupu do kráľovskej armády, ktorú vďačne prijal.[8]

Na ľavom líci Sébastiena Le Prestre de Vaubana je veľmi dobre viditeľná jazva po zranení, ktoré utrpel pri obliehaní mesta Douai

Do služby v kráľovskej armáde bol de Vauban prijatý opäť k burgundskému pešiemu pluku, avšak tentoraz v hodnosti poručíka. Ku koncu roka 1653 sa vrátil do víru občianskej vojny ako pobočník vtedy najvýznamnejšieho francúzskeho fortifikačného odborníka rytiera Louisa Nicolasa de Clerville. Spoločne sa zúčastnili opätovného obliehania španielskej posádky pevnosti Sainte-Menehould pri ktorom de Vauban znova utrpel zranenia. Po ukončení obliehania, vo svojich 22rokoch, velil ženistom, ktorí boli poverení opravami dobytej pevnosti.[9] Neskôr sa s rytierom de Clerville zúčastnil obliehania mesta Stenay pri ktorom bol zranený strelou z muškety. 3. mája 1655 bol za svoje zásluhy menovaný kráľovským inžinierom. V tom istom roku sa zúčastnil obliehania pevností Landrecies, Condé-sur-l’Escaut a Saint-Ghislain.[10] Za príkladné plnenie svojich povinností aj pri týchto vojenských operáciách ho kardinál Mazarin povýšil do hodnosti kapitána. Štvrtýkrát bol ranený v roku 1657 pri obliehaní pevnosti Montmédy. Od 30. júla do 21. septembri 1658 bol poverený samostatným riadením všetkých obliehacích prác pevností Gravelines, Oudenaarde a Ypry. Po podpísaní francúzsko-španielskeho mieru v roku 1659 sa v rokoch 1661 - 1662 venoval likvidácii opevnenie mesta Nancy. Následne bol so svojou jednotkou prevelený do Pikardie. V tomto mierovom období sa 25. marca 1660 oženil so svojou sesternicou Jeanne d'Aulnay. Medzi rokmi 1644 - 1666 bol poverený opevňováním mesta Breisach.[11]

V roku 1667, po vypuknutí tzv. Devolučnej vojny, velil pod dohľadom kráľa obliehaniu pevností Douai, Tournai a Lille. Pri obliehaní mesta Douai bol ranený do tváre. Toto zranenie bolo príčinou tmavej jazvy na ľavom líci. Pri obliehaní Lille ho kráľ povýšil do hodnosti poručíka gardy (táto hodnosť sa rovnala hodnosti plukovníka v riadnych jednotkách) a po páde pevnosti bol poverený výstavbou jej citadely. Roku 1688 sa stal mestským guvernérom. Práci na citadele a mestskom opevnení sa venoval ďalšie tri roky, pričom sa podieľal na opravách aj iných Francúzmi dobytých miest.[12]

Pri ďalšej vojne s Holandskom a jeho spojencami, ktorá vypukla v roku 1672 a skončila v roku 1678, velil gardový poručík de Vauban v roku 1672 obliehaniu pevností Orsoy a Duisburg, v roku 1673 Maastrichtu a v roku 1674 obliehaniu Besançonu a Dole.[13] 30.augusta toho istého roku bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. Ďalej úspešne zavŕšil obliehanie pevností Dinant, Huy a Limbourg. O rok neskôr mu podľahli Condé-Seur-Lescaut, Bouchain a Aire-sur-la-Lys. U posledne menovanej fortifikácia bol opäť ranený, tentoraz na ruky. Zranenie mu vynieslo hodnosť generálmajora. V roku 1677 obliehal pevnosti Valenciennes, Cambrai a Saint Guillain. Po smrti rytiera de Clerville sa dňa 4. augusta 1678 stal generálnym komisárom pevností (Commissaire général des Fortifications).[11] V tomto roku sa ešte zmocnil Gentu a Ieperu. V priebehu vojny vypracoval pre Ľudovíta XIV. správu (Mémoire des places Frontières de Flandre qu'il faudrait Fortifier pour la Surete de l'obéissance du roi) v ktorej navrhoval novú koncepciu obrany severných hraníc Francúzska, ktorá spočívala vo výstavbe nových a zdokonalení niektorých starých pevností, ktoré by stáli v dvoch líniách (tzv.pré carré) po trinástich. Prvá línia sa mala ťahať od Dunkerque k Dinantu a mala byť navyše posilnená dvomi bastionovými fortnami (úsek obranného pásma medzi špicami bastiónov), druhá od Gravelines k Meziéres. Túto koncepciu po konci vojny a zmene hraníc v dôsledku nijmegenského mieru ešte rozšíril návrhom (Mémoire sur les places de la nouvelle Frontier) výstavby pevností na hraniciach Francúzska a Španielska v oblasti Franche-Comté, Provensalska a Languedoc-Roussillonu. Obidva ambiciózne projekty francúzsky kráľ schválil a Vauban začal s ich realizáciou v roku 1680.[14]

Vaubanov pomník v parížskej Invalidovni

Pri ďalšom vojnovom konflikte, tzv. vojne reunií (1683-1684), velil generálmajor Vauban obliehaniu miest Kortrijk a Luxemburg. Po uzavretí mieru sa opäť veľmi činorodo venoval prestavbe aj budovaniu nových opevnení a výstavbe nových civilných objektov. Na začiatku vojny s Augšpurgskou ligou (1688-1697) bol 24.augusta 1688 pred útokom na pevnosť Philippsburg povýšený do hodnosti generálporučíka. Do konca roka ešte stačil dobyť Mannheim a Frankenthal. Následne vykonával inšpekciu v dolnom Flámsku, pričom ochorel na maláriu a bol nútený odísť na liečenie. Na bojisko sa vrátil až v roku 1691 a vzápätí po svojom návrate sa zmocnil pevnosti Mons. V roku 1692 velil obliehaniu pevnosti Namur, kde zmeral svoje sily s holandským inžinierom Mennom van Coehoornom, ktorý bol vo svojej dobe rovnako uznávaným odborníkom v odbore vojenského staviteľstva ako jeho francúzsky súčasník a pevnosť vybudoval.[15] Po jej páde sa Vauban celé tri roky intenzívne venoval prestavbe namurských fortifikácií, napriek tomu bolo mesto spojencami, na čele s Coehoornem, v roku 1695 dobyté späť. Do konca vojny stačil markíz de Vauban ešte úspešne zavŕšiť obliehanie pevností Charleroi a Ath. Po skončení konfliktu začal v roku 1699 stavbu svojho vrcholného diela, pevnosti Neuf-Brisach.[16]

Do zoznamu vojen, ktorých sa markíz de Vauban zúčastnil, patrí i vojna o španielske dedičstvo (1701-1714). V jej priebehu bol 14. januára 1703 povýšený do hodnosti maršala Francúzska. V tomto roku ešte riadil posledné obliehanie vo svojom živote, a to pevnosti Breisach. 2. februára 1705 z neho kráľ urobil rytiera rádu Svätého ducha, načo 18.júna, kvôli pokročilému veku, odišiel do výslužby. Zomrel 30. marca 1707 vo svojom dome v Paríži, stojacom v ulici St. Vincent (dnešná ulica sv. Rocha), na zápal pľúc.[17] De Vaubanova pozostatky boli prevezené do jeho zámku v Bazoches, ktorý získal v roku 1675 vďaka subvenciam Ľudovíta XIV. Pochovaný bol na svojom panstve, ale za Veľkej francúzskej revolúcie boli jeho pozostatky pri vyčíňaní spodiny vysypané z olovenej rakve, ktorá bola použitá na výrobu munície, a zachovala sa len schránka s de Vaubanovym srdcom, ktorá bola uložená v kostole sv. Hilaria. Odtiaľ ju dal Napoleon Bonaparte v roku 1804 previesť do Paríža a 26. mája 1808 slávnostne uložiť v alabastrovom osáriu pod kupolu invalidovne.[17]

Jeden z Vaubanových súčasníkov o ňom vo svojich pamätiach napísal:

Do vojenskej architektúry markíz de Vauban veľa nových prvkov nepriniesol. Jeho inžinierska činnosť vychádzala z jednoduchých a elegantných zásad, ktoré prevzal od ďalšieho francúzskeho inžiniera, Blaise Emilla Françoise de Pagana, grófa de Mervilles (1604-1665).[3] Napriek tomu, pokiaľ išlo o prispôsobenie pevnostného systému zložitostiam reliéfu terénu, nikto de Vaubana nepredčil[3] a jeho prevratné koncepcie pretrvali až do začiatku 19.storočia.[5] V niektorých ohľadoch však bol prekonaný svojim nasledovníkom, francúzskym inžinierom Louisom de Cormontaigne (1695-1752), ktorý hradobné sústavy de Vaubanovej koncepcie v rôznych aspektoch vylepšil a pre inšpiráciu mnohých pevnostných staviteľov sa stal najobľúbenejším vojenským architektom.[19]

Neskorší pevnostní teoretici de Vaubanovu prácu rozdelili na tri používané systémy, ktoré sa od seba odlišujú použitím prvkov, rozmerov i tvarov.[20] Do roku 1687 uplatňoval najčastejšie svoj prvý systém. Ten sa vyznačoval pomerne veľkou podobnosťou prvkov s novotalianskou inžinierskou školou, predovšetkým s jej ostrouhlými bastiónmi, s bokmi chránenými orillonmi.[20] Druhý systém, ktorý začal uplatňovať od roku 1682, sa vyznačoval oveľa väčšou komplikovanosťou a bol obohatený početnejšími vonkajšími prvkami.[20] Tu sa snažil odstrániť chyby z prvého systému a inovovať svoj doterajší stavebný štýl. Tretí systém, ktorým zdokonalil nedostatky systému druhého, uplatnil len na sklonku svojho života pri stavbe pevnosti Neuf-Brisach.[20]

Pre markíze de Vauban bola ideálnym tvarom pevnosti osemcípa hviezda o priemere asi 900 metrov.[21] Kurtiny, ktoré spájali bastióny, prebiehali po zdanlivo rovných líniach, ktoré však z každej strany trochu ustupovali, aby mohli byť kryté bočnou paľbou z okolitých prestupujúcich dvoch tretín .[21] Tie boli pre zmenu kryté streľbou z bastiónov.[21]

Plán mestského opevnenia v Neuf-Brisach, ktoré je doteraz považované za Vaubanova majstrovské dielo. Opevnenie bolo dokončené len rok po maršalovej smrti

Ak to bolo možné, projektoval de Vauban štyri brány, za vhodných okolností podľa svetových strán. Cesty k stredu opevnenie zmenili medzi jednotlivými prvkami opevnenia niekoľkokrát smer tak, aby zmiatli postup útočníkov. Schéma pevnosti umožňovalo paľbu do strán, či do chrbta postupujúceho nepriateľa. Ostré uhly bastiónov, obklopené zložitým systémom priekop a valov, umožňovali delostrelcom vytvoriť prekrývajúce sa palebné vejáre kryjúce celý obvod predpolia pevnosti tak, že delá obliehateľov museli zostať v značnej vzdialenosti a nemohli poškodiť vnútro pevnosti. Podľa druhého a tretieho systému budoval bastióny ako predsunuté samostatné objekty, umiestnené pred pevnostný okruh, od ktorého ich oddeľovala priekopa.[22] Ďalšou prevratnou novinkou bol fakt, že de Vaubanove pevnosti len minimálne vyčnievali nad terén. Zaujímavosťou je, že v čase mieru sa de Vauban venoval prestavbe vlastných fortifikácií, aby zabezpečil, že proti nemu nebude použitá jeho vlastná obliehacia taktika.[21]

Medzi nemnohými vlastnými inováciami, sa de Vauban stal tvorcom nového stavebného prvku nazývaného tenaiile (kliešte).[23] Všeobecne predstavovali krátky front medzi kurtinou a flankou s kurtinou a polobaštami. Boli to dve ramená nižšej hradby zvierajúce spolu tupý uhol tak, aby sa mohli navzájom palebne kryť a zároveň kryli kurtinu pred priamym delostreleckým ostreľovaním.

Markíz de Vauban sa však venoval inžinierske činnosti aj v civilnej sfére. Medzi jeho projekty napríklad patrí kostol svätého Hillaira, kde bola uložená schránka s jeho srdcom, vybudovaný v roku 1668. Ďalej sa venoval výstavbe akvaduktov a kanálov - okrem iného v roku 1687 viedol práce na vodnom kanáli v Languedocu. Je tiež autorom systému zavlažovania záhrad okolo zámku Versailles.[24]

Vaubanova systematická metóda dobývania pevností pomocou sap a paraliel

V oblasti ofenzívneho spôsobu boja, čo do spôsobu prekonávania hradbových systémov, bol vo svojej dobe de Vauban neprekonateľným inovátorom. Stal sa autorom tzv. pravidelného obliehania, ktoré prvýkrát využil pri dobývaní Maastrichtu v roku 1673.[25] Bolo rozdelené na niekoľko etáp. V prvej fáze jazda nepriedušne uzavrela prístupové cesty k opevneniu. V nasledujúcom kroku vojaci mimo dostrel diel z pevnosti vybudovali kontravalačnú (proti výpadu z pevnosti) alebo, podľa okolností, cirkumvalačnú (proti pomoci pevnosti z vonkajška) obrannú líniu. Niekedy obe, vzdialené od seba aj niekoľko stoviek metrov. Vauban však zvyčajne nariaďoval kopať len koľko bolo nutné,[21] pretože sám zastával názor, že cirkumvalačná línia je nedokonalým vynálezom a je oveľa lepšie, keď nepriateľa udržuje vo vzdialenosti pozorovacie armáda.[26] Pri realizácii tretej fázy obliehania, približovania k pevnosti, zaviedol Vauban dva typy zákopov. Paralely, budované radiálne v predpolí pevnosti, a spojovacie sapy. Prvá paralela opisovala po celej dĺžke pevnosti oblúk, ktorý bol v rovnakej vzdialenosti od obliehaných prvkov.[27] Slúžila ako východisko pre ďalšie akcie proti pevnosti. Následne boli hĺbené ešte ďalšie dve paralely, ktoré navzájom kľukato spájali sapy. Všetky zemné práce podporovalo delostrelectvo, ktoré sa pomocou kanónov snažilo zneškodniť pechotu aj artilérie protivníka a zároveň pomocou mažiara metať strely za hradbu obliehanej pevnosti. Hradbová sústava bola nakoniec prelomená pomocou podkopov a mín, alebo samotnou delostreľbou zameranou na časť opevnenia.

Ďalšou inováciou, ktorú markíz de Vauban zaviedol v oblasti obliehaní, bola tzv. rikošetová paľba. Jednalo sa o delostreleckú paľbu plnými guľami, ktoré boli vystreľované tak, aby dopadali tesne za hradbovä ochodzu obliehanej pevnosti a odrážaním od pevných častí likvidovali jej živú silu. Toho bolo docielené zvýšením výškového uhla delovej hlavne o 3-15%, načo po každom neúspešnom pokuse delostrelci odobrali jednu uncu prachu kým sa dosiahlo požadovaného efektu.[28] Tento štýl streľby de Vauban prvýkrát uplatnil v roku 1697 pri obliehaní pevnosti Ath.

Čo sa týkalo delostreleckej prípravy ako takej, nebol markíz de Vauban zástancom masového bombardovania civilných objektov, či priestorov za hradbami. Jeho cieľom nebolo pevnosti zničiť, ale dobyť.

Markízovi de Vauban sa podľa mnohých historikov tiež prisudzuje inovácia pri zdokonalení bodáku. Nahradil predtým používaný bodák štupľový, ktorý sa nasúval priamo do hlavne muškety, bodákom tulejovým. Ten sa vďaka novému systému upevňoval na vonkajší obvod hlavne, takže vojakom nebránil v streľbe. Avšak tento vynález je pripisovaný aj de Vaubanovmu francúzskemu súčasníkovi, plukovníkovi Martinetovi[29] a zrejme neexistuje jednoznačný dôkaz, že tvorcom tulejového bodáku je práve de Vauban.

Vaubanova socha v Avallone

Markíz de Vauban sa spisovaniu akýchkoľvek poznatkov z odboru stavby pevností bránil, pretože zdôrazňoval, že nikdy nepostupoval šablónovito, ale vždy podľa okolností.[20] Napriek tomu v priebehu svojho života napísal niekoľko prác o obliehaní, o obrannej stratégii aj budovaní opevnenia. Celé jeho dielo bolo, kvôli utajeniu, v plnom rozsahu a v dvanástich zväzkoch vydané pod súhrnným názvom Oisivetés de Marechal de Vauban až v roku 1843. Bol tiež autorom národohospodárskej práca s názvom Projet d'une dixme royale (O kráľovom desiatku). Za svojho života precestoval celé Francúzsko a na vlastné oči videl biedu, ktorá sa prejavovala najviac na vidieku.[30]

V tomto spise ďalej kritizoval sociálne nespravodlivý daňový systém a navrhoval zrušiť všetky doterajšie dane a nahradiť ich, okrem niektorých daní spotrebných, jedinou daňou z dôchodku a pozemku spravodlivo rozdelenou pre všetky stavy.[31] Túto daň nazval "kráľovským desiatkom" a mala tvoriť desiaty diel zo všetkých prírodnín (všetkých druhov), z peňažných dôchodkov, priemyselných výrobkov a obchodných podnikov. Jeho kniha ďalej hlásala, že všetci majú rovnaký nárok na rovnakú priazeň a podporu a práve nižšia, utláčaná trieda, je základom spoločenskej organizácie v štáte. Vláde ukladal za cieľ blahobyt všetkých stavov.[31] Úrady sa však tento literárny počin snažili potlačiť a markíz de Vauban upadol do nemilosti ako kráľa, tak patriciátu aj kléru.

Do dnešných dní patrí de Vaubanove meno vo Francúzsku k najpoužívanejším názvom ulíc, námestí, prírodných lokalít, hotelov, reštaurácií, kín atď.[32] Dodnes je možné zhliadnuť de Vaubanov kenotaf v parížskej Invalidovni, alebo jeho zámok Bazoches-du-Morvan. Vaubanovmu dielu a pamiatke venuje svoju pozornosť aj rad múzeí. To najdôležitejšie stojí v jeho rodnej obci Saint-Léger-Vauban (La maison Vauban), to najslávnejšie potom v pevnosti Neuf-Brisach.[32]

1. Vladimír Kupka uvádza, že Markýz de Vauban, podľa francúzskych prameňov, vybudoval 411 archivovaných projektov, ktoré sa týkajú 160 miest. Z nich bolo 41 úplne novovybudovaných.[4]

• BRICE, Martin. Tvrze, hrady a pevnosti. Praha : Mladá fronta, 1999. 192 s. ISBN 80-204-0724-3.
• DUFFY, Christopher. Kámen a oheň. Brno : Books s. r. o., 1998. 233 s. ISBN 80-7242-002-X.
• KOVAŘÍK, Jiří. Ludvík XIV. - Život, doba a války krále Slunce. Třebíč : Akcent, 2013. 559 s. ISBN 978-80-7268-965-1.
• KUPKA, Vladimír. Stavitelé, obránci a dobyvatelé pevností. Praha : Libri, 2005. 488 s. ISBN 80-7277254-6.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sébastien Le Prestre de Vauban

• 300 rokov od Vaubanovej smrti
• Maršal Vauban
• Sebastien le Prestre de Vauban (1633–1707)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sébastien Le Prestre de Vauban na českej Wikipédii.

Francúzsky portál