Ruská republika

Začiatkom roka 1917 obyvateľstvo Petrohradu prežívalo vlnu politických protestov (9. január, 27. február, 2. marec), ktoré usporadúvali štrajkujúci zamestnanci miestnych podnikov. Tie sa vo väčšine prípadov odohrávali aj v uliciach mesta a končili sa otvoreným politickým bojom. Zamestnanci za masovej podpory obyvateľstva a heslami Dole s vojnou!, Zrušte režim cára! alebo Chlieb! štrajkovali proti režimu cárizmu, ktorý reprezentoval obdobie ruských dejín do roku 1917. Zo začiatku sa do štrajkov zapájalo 90 000 ľudí, ich účasť sa však časom zvyšovala a na celomestskom štrajku v dňoch 24. - 25. februára 1917 (juliánsky kalendár) sa ich zúčastnilo okolo 240 000. V Petrohrade vládol nepokoj, a preto sa cár Mikuláš II. rozhodol svojím nariadením rozpustiť štátnu dumu. Do mesta vstúpila armáda, ale vojaci odmietali do zhromaždených pracujúcich strieľať.

Dňa 26. a 27. februára 1917 sa uskutočnilo niekoľko štrajkov, predzvesti ozbrojeného povstania, ktoré vypuklo na druhý deň ráno. Z delostreleckého skladu v Petrohrade robotníci ukradli 40 000 vojenských pušiek a 30 000 revolverov. Od rána sa začali formovať jednotlivé pluky (Volynský pluk v počte 600 ľudí). K nemu sa neskôr pripojili Litovský a Preobraženský. Do povstania sa z hodiny na hodinu zapájalo stále viac a viac ľudí. V noci z 27. na 28. februára 1917 predseda Dočasného výboru Štátnej dumy Michail Rodzjanko vyhlásil, že berie na seba iniciatívu a vytvorí novú vládu. Jej predsedom sa stali N. S. Čcheidze a A. F. Kerenskij. Dňa 1. marca 1917 nové vedenie vlády vydalo Príkaz č. 1 O demokratizácii armády, ktorým si podriadil petrohradských vojakov a zrušil právo na akúkoľvek ich manipuláciu a presadenie záujmov v prospech Rady výboru.

O deň neskôr (2. marec 1917) sa cár Mikuláš II. vzdal trónu Ruskej ríše a prenechal ho Michailovi Alexandrovičovi. Ten však odmietol riskovať a všetku moc prenechal Dočasnej vláde, pokým ona nezvolá Organizačný výbor, ktorý mal vyriešiť otázku formy vlády v krajine, monarchiu nevynímajúc[1]. Ustanovená bola dočasná vláda na čele s kniežaťom Georgiom Jevgenievičom Ľvovom, ktorého neskôr vymenil Alexander Fiodorovič Kerenskij. Vláda zorganizovala voľby do Organizačného výboru, na základe ktorých bola zvolená Rada pracujúcich a armádnych poslancov. V krajine tak na určitý čas vládli dvaja.

Počas prvých týždňov po Februárovej revolúcii boli zlikvidované všetky výbory a centrá miestnej tlače, a tiež policajné stanice. Prázdne miesta po odídencoch zo štátnych funkcií v organizáciách štátu boli obsadené komisármi Dočasnej vlády.

Dňa 3. marca 1917 nový minister spravodlivosti A. F. Kerenskij prezentoval program svojej činnosti na najbližšie obdobie členom Petrohradského sovietu. Minister chcel preskúmať trestné a občianske zákony, či dokonca prisúdiť politické práva ženám a zrovnoprávnenť židovské obyvateľstvo. Neskôr bola zriadená aj osobitná vyšetrovacia komisia, ktorej úlohou bolo nájsť a predvolať pred súd všetkých bývalých štátnych zamestnancov. Týchto ľudí súd odsúdil na doživotné väzenie. Hoci ich obvinenia boli konkrétne, - súdili ich napríklad za vinu z nedostatočnej prípravy ruskej armády na vojnu. Niektorých prepustili z dôvodu nedostatku dôkazov. Nebolo im teda možné vinu dokázať.

O niečo neskôr sa aj tak aj doživotne zavretí dostali na slobodu. Najprv však politickí väzni, neskôr, na základe amnestie zo 6. mája 1917, aj mnoho trestancov.

Dňa 1. mája 1917 (podľa juliánskeho kalendára 18. apríl 1917) vypukla medzi členmi dočasnej dočasnej vlády kríza, ktorá sa vyhrotila vznikom koaličnej vlády eserov a menševikov dňa 18. mája 1917 (5. máj 1917).

1. Rodzjanko M.: Poznámky predsedu Štátnej Dumy (po rusky)