Roman Sladkopevec

Svätý Roman Sladkopevec (iné mená pozri nižšie ;* okolo 485[1]/490, Emesa – † po 555[2]/okolo 560[1]/do 565[3], Konštantínopol) bol byzantský klerik a hymnograf zo Sýrie. Podľa niektorých názorov mal možno židovský pôvod.[4][2] Je považovaný za najvýznamnejšieho byzantského básnika[4] a býva označovaný aj ako kresťanský Pindaros.[3] Je mu pripisovaný hymnus Akatist[5] ako aj autorstvo viac než tisícich hymnov.[6] Bol vynálezcom kontakionu.[7][8] Pravoslávnou a Katolíckou cirkvou je uctievaný ako svätý, jeho sviatok sa slávi 1. októbra.[2][9]

svätý
Roman Sladkopevec
byzantský hymnograf

Bieloruská ikona Romana Meloda z roku 1649
Biografické údaje
Narodenieokolo 485/490
Sýria, Emesa
Úmrtiepo 555/okolo 560/do 565
Konštantínopol
Uctievanie
Patronátcirkevní speváci
CirkevPravoslávna cirkev, Katolícka cirkev
Sviatok1. október
Odkazy
Roman Sladkopevec
(multimediálne súbory na commons)
 Biografický portál

Mená
  • Roman Sladkopevec[5][9][10][11]
  • starogr. Ῥωμανὸς [ὁ] Μελωδός – Rómanos Melódos, iný prepis Romanos Melodos[4]
  • csl. Рѡма́нъ Сладкопѣ́вецъ (z toho je odvodená aj slovenská verzia)
  • lat. Romanus Melodus[3]
  • Roman Melodós[10]

Životopis
Roman Sladkopevec v Menológiu Bazila II.

Roman pochádzal z byzantskej Sýrie, z mesta Emesa (dnešný Homs). Jeho predkovia boli možno židovského pôvodu. V mladosti slúžil ako diakon v Beryte (dnešný Bejrút), kde sa oboznámil s umením literatúry. Za vlády Anastázia I. odišiel do Konštantínopola, kde ako kňaz pôsobil v Chráme Matky Božej v Kyru. Tam sa mu mala v sne zjaviť Bohorodička, pod ktorej vnuknutím začal písať.[2][4] O jeho ďalšom živote sa nič nevie.[12]

Autoritou pre Romanov život a je správa v Menaione za október. Okrem tejto pasáže existujú len strohé zmienky o jeho mene. Jedna sa nachádza u básnika svätého Germana z 8. storočia a jedna v Sude. V neskoršom období v stredoveku jeho význam vytlačili iní byzantskí hymnografi.[13] Až do 20. storočia nebolo zrejmé, či Roman žil za čias cisára Anastázia I. (491 –  518) alebo Anastázia II. (713 – 716). Otázku sa podarilo vyriešiť v roku 1905, keď bol objavený pôvodný grécky text zázrakov svätého Artemia, v ktorom sa hovorí o zázraku, ktorý sa stal za cisára Héraklea (610 – 641) v prospech mladého muža, ktorý spieval Romanove hymny.[3]

Dielo

Roman mal pod inšpiráciou Matky Božej vytvoriť viac ako tisíc diel. Dodnes sa zachovalo 85 hymnov (kontakiov) podpísaných jeho menom, pričom 59 z nich je zrejme autentických. Jeho hymny sú v podstate homíliami. Spracováva v nich námety z Biblie i námety cirkevných sviatkov. Pripisovaný mu je aj hymnus Akatist, no toto dielo býva pripisované aj iným osobnostiam byzantskej hymnografie (Geórgios Pisides, patriarcha Fótios[6] či Germanos. Romanovo dielo bolo vysoko cenené, okrem (spochybňovaného) Akatistu sa však nestalo súčasťou byzantskej (a tedy východnej) liturgie.[2]

Medzi významné diela patria napr. vianočné hymny (napr. He parthenos semeron - Dnes Panna porodí)[4], Súdny deň a Máriin nárek pod krížom.[3][14] Zvláštne miesto v jeho diele má hymnus O zemetrasení a ohni, v ktorom popísal povstanie Niká a v ktorom vyjadril pochvalu cisárovi Justiniánovi. Justiniána vykreslil ako nového Šalamúna, ktorý znovu vystaval Chrám Hagia Sofia.[2][4]

Z prepracovanosti jeho hymnov vyplýva, že Roman zrejme adaptoval staršie sýrske predlohy.[6] Okrem Písma sú jeho zdrojmi životy mučeníkov, grécka homiletická literatúra a v básne Efréma Sýrskeho.[3] Uvažuje sa aj o rozsahu vplyvu Taciánovho Diatessarónu.[1] Romanova teológia je ortodoxná. Jeho jazyk je jednoduchý a tonika odlišná od klasického helénskeho metru. Kompozícia jeho diel je strohá, obsahuje refrény.[2] Písal v koiné a využíval aj ľudové prvky.[4] Diela často dosahujú chvíle vysokej lyriky a intenzívnej účasti. Štýlovo tak je jeho dielo výrazom odklonu literatúry od antiky k stredovekej kultúre.[6][14]

Referencie
  1. Romanus Melodus (ca. 485-ca. 560) In: The Encyclopedia of Early Christianity. Ed. Everett Ferguson, Michael P. McHugh, Frederick W. Norris. 2nd edition New York : Routledge, 1999. ISBN 0-8153-3319-6, 978-0-8153-3319-7. S. 996. (po anglicky)
  2. ROMANOS THE MELODE In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1807 – 1808. (po anglicky)
  3. ROMANUS MELODUS In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 3:420 – 3:421. (po anglicky)
  4. Romanos Melodos In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 420.
  5. Akathistos In: Encyclopaedia Beliana [online]. Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-11-06]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  6. DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 132 – 133.
  7. Byzantine chant In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-11-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. Patristic literature - The post-Nicene period In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-11-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. Pravoslávny kalendár 2018 = Pravoslavnij kalendar 2018 : ročenka s kalendáriom a duchovným čítaním. 1. vyd. Prešov : Metropolitná rada Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, 2017. ISBN 978-80-89643-05-9. S. 50.
  10. ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. 1. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 120,147.
  11. Generálna audiencia Benedikta XVI.: Spievajúci kazateľ sv. Roman Sladkopevec [online]. www.archivioradiovaticana.va, [cit. 2020-11-06]. Dostupné online.
  12. Romanus the Melodist In: ATTWATER, Donald. The Avenel Dictionary of Saints. New York : Avenel Books, 1981. ISBN 0-517-33643-X. S. 299.
  13. St. Romanos In: Catholic Encyclopedia [online]. www.newadvent.org, [cit. 2020-11-06]. Dostupné online.
  14. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 410.

Pozri aj

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.