Pindaros

Pindaros sa narodil v roku 522 alebo 518 pred Kr. v boiótskej obci Kynoskefalai, nachádzajúcej sa pri Tébach.[3] O jeho živote je známe len málo. Keďže pochádzal z aristokratického rodu, stál ideologicky na pozícii svojej triedy. Bol prívržencom kultu delfského Apolóna, rozumel si so sicílskymi tyranmi, ale svoje sympatie prejavoval aj k demokratickým Aténam, kde strávil kus svojho života. Grécko-perzských vojen sa nezúčastnil (Téby boli spojencom Peržanov), lebo pre vojnovú slávu nemal porozumenie. Dokazujú to jeho výroky: „vojna je len pre toho skvelá, kto ju sám nepoznal“[1] alebo „kto svojej vlasti zdar chce poskytnúť, ten musí svetlo vypátrať, ktoré žiari v mieri vznešenom“[5]. Jeho svetom bol ruch hier na štadiónoch a hipodrómoch, svet hier, ktorý Grékov spájal. So svojimi rodákmi sa občas aj nepohodol; raz bol dokonca odsúdený na pokutu 1000 drachiem za oslavnú báseň na Atény, ale Aténčania mu to vynahradili odmenou 10 000 drachiem a postavením sochy.[1]

Pindaros sa svojimi básňami, ktoré zložil vo všetkých hlavných typoch zborovej lyriky, preslávil už za svojho života[3] a prijímal pozvania mnohých panovníkov gréckeho sveta. V roku 476 pred Kr. odišiel na Sicíliu, kde v službách tyrana Hieróna I. napísal oslavné ódy na počesť jeho víťazstiev, ktoré dosiahol na olympijských (prvá Pindarova Olympijská óda[6]) a pýtických hrách v pretekoch dvojkolesových vozov so štvorzáprahom a dostihoch.[7] Na svoj kráľovský dvor ho pozval i macedónsky kráľ Alexandros I. Filhellén, ktorý sa pokúšal svoje kráľovstvo helenizovať. Alexandros I. sa stal prvým Macedónčanom, ktorého nakoniec prijali na hrách v Olympii.[8] Pindaros si získal aj priazeň Arkesilaa IV., ôsmeho kráľa z rodu Battovcov, ktorého ospieval vo svojich ódach za víťazstvo z pretekov štvorzáprahov koní na pýtických hrách.[9] Z úctou ho prijal aj Thérón, tyran Akragantu, podporujúci umenie, ktorý Akragas prebudoval na krásne grécke mesto.[10] Staroveký grécky cestovateľ a spisovateľ Pausanias uvádza, že hrob Pindara ležal neďaleko tébskeho gymnasia (inštitúcie slúžiacej pre telesnú a duševnú výchovu mládeže[11]).[12]

Pindaros, ako básnik, vynikal všestrannosťou a plodnosťou. Charakterom svojich básní ostal spojený so staršou tradíciou. Jeho štýlová archaická jednoduchosť v tvorbe sa stala vzorom mnohých antických tvorcov. Tento jednoduchý archaický štýl napodobnil aj slávny historik Thukydides.[13] Historik Diogenes Laertios vo svojich Životopisoch slávnych filozofov uvádza, že filozof Arkesilaos z Pitany o Pindarovi hovoril: je schopný naplniť ústa zvukmi a poskytnúť hojnosť slov i výrokov.[14]

Pindaros napísal dovedna sedemnásť zbierok.[1] Alexandrijskí učenci rozdeli jeho 17 kníh podľa typu na: epinikiá, enkómia, thrény, pajány, hymny, dithyramby, prosodiá, hyporchémy a partheneie.[3] Enkómion bol oslavnou zborovou piesňou. Enkómia sa často spievali na konci hostín. Iným typom enkómia bol thrénos, žalospev na zomrelého. Paján, ktorý bol pôvodne hymnom na počesť boha Apolóna liečiteľa, sa neskôr spieval i ostatným bohom pri obetách pred symposiami. Hymnos bola pieseň k pocte boha alebo héroa. Dithyramb bol druh zborovej lyriky k pocte boha Dionýza. Prosedion (pieseň na cestu) bola procesná pieseň, ktorá existovala už v polovici 8. stor. pred Kr. Hyporchéma (pieseň k tancu) bola živou formou zborovej lyriky, doprevádzanou výrazovým tancom. Partheneion (dievčenský spev) bol formou zborovej lyriky spievaný zborom dievčat pri náboženských príležitostiach.[15] Pindarove ódy boli pri dithyramboch doprevádzané hrou na aulos, dlhšiu píšťalu s až 16 dierkami.[16] Zborovú lyrickú poéziu spieval zbor v doprovode hudby (hrou na lýre a aulos) a niekedy aj tancom (chóros znamenal tanec, ale zborová hudba nebola vždy sprevádzaná tancom).[15]

Z Pindarových diel sa zachovali len štyri knihy epinikií a zlomky, väčšinou z pajánov.[3] Jeho slávne epinikie (od epi, „pri“, a niké, „víťazstvo“) v starogréčtine znejú Olympionikais, Pythionikais, Istmionikais a Nemeonikais. Obsahujú 45 básní (ód) na počesť víťazov celogréckych hier, z toho štrnásť na počesť víťazov v Olympii. Všetky zložil na objednávku a za nemalý honorár, jeho klienti ale radi zaplatili, lebo im cez básne zabezpečil nesmrteľnosť.[4]

Pindaros dodnes uchvacuje bohatstvom výrazov, obraznosťou, silou epitet, „lyrickým nadšením“ (lesk jeho básní sa žiaľ pri preklade zo starogréčtiny, do veľkej miery stráca[4]) Jeho diela sú najkoplexnejším fragmentom starogréckej lyriky. „Márne počítam, koľko je piesku v mori. A predsa pre všetko a všetkému je určená medza: je dobré ju poznať.“ Tento Pindarov verš sa hodí aj k ohodnoteniu toho, že akou mierou staroveká grécka poézia obohatila našu kultúru. Nik už nespočíta, koľko veršov ich básnici zložili, ani koľko ich básní zmizlo v mori vekov. Ale aj to, čo sa zachránilo, stojí za poznanie, lebo básnicke umenie, aké Gréci dosiahli je pre svoju brilantnosť vzorom i dnes.[17]