Peroxizóm (v užšom zmysle)

Peroxizómy alebo veľmi zriedkavo katalozómy sú druh mikroteliesok. Sú to bunkové organely eukaryotických buniek s veľkosťou 0,15-1,5 µm, ktoré sú ohraničené membránou a majú homogénny alebo jemne zrnitý matrix. Delia sa na malé (mikroperoxizómy; 0,15-0,25 µm), ktoré sa vyskytujú vo všetkých bunkách cicavcov, a na veľké, ktoré sú v pečeni a obličkách, kde slúžia na detoxikáciu.

Základná štruktúra peroxizómu

Objavené boli v roku 1954 J. Rhodinom. Pomenované sú podľa objavu belgického cytológa Christiana de Duveho z roku 1965, ktorý zistil, že produkujú peroxid vodíka.

Zloženie

Nemajú vlastnú DNA. Majú guľovitý alebo elipsovitý tvar, u niektorých druhoch a v niektorých tkanivách sa nachádza amorfné alebo kryštaloidné jadro nukleoid. Ten sa vyvíja až počas dozrievania organel. Absencia nukleoidu značí neprítomnosť urátovej oxidázy.

Biochemickými metódami boli zistené oxidázy (urikáza, peroxidáza, aminooxidáza, kataláza, NADH-cytochróm-C-reduktáza, karnitín-acetyl-transferáza, izocitrátdehydrogenáza).

Vznik peroxizómov

Nie je presne známe, ako peroxizómy vznikajú, ale predpokladá sa že novovzniknuté enzýmy putujú cez cisterny endoplazmatického retikula do Golgiho aparátu, kde sa telieska obklopujú jednoduchou membránou. Druhá teória hovorí o voľných polyribozómoch v cytoplazme, ktoré sa dostávajú zatiaľ nezisteným spôsobom do vnútra cytoplazmy pričom membránu získavajú z endomembránového systému bunky. Polčas prežívania mikroteliesok je 5 dní, odbúravajú sa veľmi rýchlo-približne za 4 minúty. Odbúranie sa deje prostredníctvom autofágiou (samonatravovaním) alebo autolýzou (rozpustením organely v okolitej cytoplazme).

Výskyt

Najčastejšie sa vyskytujú v bunkách s vysokou glukoneogenézou (najmä pečeň a obličkové tubuly), v bunkách zapojených do metabolizmu lipidov a steroidných hormónov (bunky kôry nadobličky, corpus luteum, Leydigove bunky, tukové a epitelové bunky).

Funkcia

Ich hlavnou funkciou je degradácia niektorých organických molekúl, najmä aminokyselín, mastných kyselín a rôznych cudzorodých toxínov. Pri tejto degradácii vzniká nebezpečný metabolit peroxid vodíka, ktorý peroxidázy v týchto organelách štiepia na vodu a kyslík.[1] Pri zvýšenom počte môžu indukovať infekčné ochorenia pečene, objavujú sa pri používaní hormonálnej antikoncepcie a u alkoholikov. Okrem toho hrajú úlohu pri produkcii žlče.

Gény

Gény kódujúce proteíny v peroxizómoch:

  • PEX1
  • PEX2 - PXMP3
  • PEX3
  • PEX5
  • PEX6
  • PEX7
  • PEX10
  • PEX11A, PEX11B, PEX11G
  • PEX12
  • PEX13
  • PEX14
  • PEX16
  • PEX19
  • PEX26

Referencie
  1. KITTNAR, Otomar a kol. Lékařská fyziologie. Praha : Grada, 2011. ISBN 978-80-247-3068-4. (po česky)

Iné projekty
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.