Paulikánstvo

Paulikánstvo[1] (iné názvy: pauliciánstvo,[1] paulikiánstvo[2] či pavlikiánstvo,[3] gr. Παυλικιανοί – Paulikianoi, arm. Պաւղիկեաններ) bol kresťanský heretický, pravdepodobne dualistický prúd, ktorý vznikol v 7. storočí v Malej Ázii alebo Arménii. Názov hnutia znamená „prívrženci svätého Pavla“, pre nejasný pôvod hnutia avšak nie je zrejmé o ktorého Pavla sa jedná.[pozn. 1] Zakladateľom prvej paulikiánskej skupiny v Kibosse neďaleko Koloneie bol zrejme Armén Konštantín z Mananalisu, ktorý prijal meno Silvánus.[4] Podľa názorov vychádzajúcich z arménskych prameňov boli potomkami arménskych starovercov odmietajúcich helenizáciu Arménskej cirkvi. Ich učenie malo vychádzať z adopcionistických myšlienok Pavla zo Samosaty (a jeho smeru paulianizmu). Iné názory paulikiánstvo označujú za dualistického, gnostického myšlienkového následníka manicheizmu alebo markionizmu. Preto boli paulikáni[5] (či paulikiáni,[6] pavlikáni,[7] pavlikiáni[8] alebo pavliciáni[9]) v Byzancii zjednodušene (a nesprávne) nazývaní aj manichejci. Po páde paulikánskej základne v Tefrike bola časť paulikánov presídlená do Bulharska, kde sa postupne inkorporovali do hnutia bogomilov a neskôr sa niektoré ich náuky vo forme katarskej herézy dostali aj do západnej Európy. Niektorými významnými bádateľmi, ako napr. Edwardom Gibbonom boli označovaní aj ako predchodcovia reformácie.[4][6][10][11]

Perzekúcie paulikánov po smrti posledného obrazoboreckého cisára Theofila v roku 842

Učenie

Paulikiánske učenie bolo tvorené kompiláciou myšlienok viacerých orientálnych smerov a kresťanstva. Odmietali oficiálnu hierarchiu Cirkvi. Pôvodne boli organizovaní v štyroch stupňoch - apoštoli, proroci, tulácki kazatelia a opisovatelia, neskôr sa zachovali len posledné dve funkcie.[12] Z hierarchického hľadiska boli považovaní za spolupracovníkov (synechdemoi), kazatelia mali avšak väčší vplyv. Počas pôsobenia používali kazatelia nové mená. Úlohou opisovatelov bolo starať sa o sväté knihy a starať sa o modlitebne (proseuchai), kde sa schádzali ich veriaci. Významným dielom paulikánov bola Kľúč pravdy. Naopak odmietali Starý zákon a Listy apoštola Petra, ako i uctievanie Panny Márie ako Bohorodičky a neuznávali ani sviatosti. Materiálny svet bol podľa nich výtvorom zlého princípu, či zlého Boha, Demiurga, všetko telesné bolo podľa nich zlé, hriešne. Naopak, tvorcom duší bol Nebeský Pán Ich doketická christológia označila Vtelenie za ilúziu a Krista za anjela zoslaného na zem, pretože Boh - Logos nemohol prijať hriešnu telesnosť. Kristovou hlavnou náplňou bolo kázanie a učenie Božieho slova. Až na výnimky neuznávali krst vodou, a ani Eucharistiu, či inú matériu, ako jedinú náplň videli počúvanie Božieho slova. Nevyznávali preto ani kríž, ale iba knihy. Spolu s obrazoborcami tvorili opozíciu ikonodúlom, a obzvlášť ortodoxným mníchom, ktorí uctievali sväté obrazy, ikony, za čo si vyslúžili podporu ikonoklastických cisárov.[4][6][13][14]

História hnutia
Vývoj dualistických heréz od paulikánstva po albigénske katarstvo a valdénsku herézu

Počiatky učenia siahajú do 7. storočia. V roku 657 začal Konštantín z Mananalisu[9] (aj Konštantín Mananali),[8] neskôr nazývaný aj Silvánus verejne učiť a založil v Kibosse v byzantskej arménskej Koloneii prvú známu paulikiánsku komunitu. Paulikiáni zakladali nové náboženské spoločenstvá ich náuka sa z Arménie a okolia Čierneho mora začala šíriť aj do západnej Malej Ázie. Cisári Konštantín III. Pogonátus a Justinián II. poslali do oblasti úradníkov, ktorí mali herézu potlačiť. Konštantín Silvánus bol počas šírenia náuky v Malej Ázii okolo roku 684 popravený, avšak represie koniec sekty nepriniesli. Nakoniec aj samotný cisársky vyslanec Symeon, ktorý Konštantína Silvána zajal prešiel na stranu heretikov.[4] Paulikánski kazatelia náboženstvo ďalej šírili v okolitej krajine. V ôsmom storočí sa paulikiánstvo vďaka kazateľovi Sergiovi (Tychikovi) posilnilo a rozšírilo sa ďalej do Kilikie a Malej Ázie.[13] Veľkú odozvu našlo hnutie na vidieku, ktorý oceňoval chudobný spôsob života paulikiánov. Naopak mestský život bol spájaný skôr s ortodoxiou.[8] Pozastavené boli aj represie zo strany obrazoboreckých cisárov, ktorí mali v paulikiánoch prívržencov v boji proti ortodoxii a ikonodúlom,[6] vďaka čomu sa počet paulikiánov sa tak vyšplhal na vyše stotisíc.[7] Po páde obrazoborectva (843) a za vlády Macedónskej dynastie začalo byť paulikiánstvo prenasledované a jeho prívrženci vyhnaní do arabských krajín. Usadili sa na území melitenského emira, kde si vybudovali autonómny štát s hlavným, novovybudovaným mestom Tefrike v severovýchodnej Kapadócii. Pod vedením Karbea a Chrysocheira (Zlatej ruky) okolo rokov 869/870 nájazd na byzantské územie a vyplienili Efez a Nikomédiu. Cisár Bazil I. sa pokúsil s paulikánmi vyjednávať, avšak Chrisocheirove požiadavky boli nereálne. Bazil preto proti paulikánov vyrazil do boja. V roku 871 bol pod hradbami Tefrike porazený, ale keď sa v roku 872 vrátil, bol paulikánsky štát v Tefrike rozvrátený.[15] Spoluúčasť na tom malo aj zemetrasenie, ktoré Tefrike v tom období postihlo. Časť paulikiánov bola konvertovná, časť presídlená do Bulharska (najmä okolie Plovdivu, vtedy nazývaného Filipopolis a bulharského Nikopolu), či na Sicíliu, kde mali obraňovať hranice pred nepriateľmi. Niektorí utiekli do Sýrie, kde žili v tieni moslimských vládcov minimálne do obdobia križiackych výprav a kde v období križiackych výpravách bojovali na oboch stranách. Za vlády Alexia I. sa paulikiáni taktiež ozvali v Bulharsku, kde sa spolu s bogomilmi vzbúrili, avšak boli porazení a rozdrvení. Časť paulikánov v Arménsku bola inkorporovaná do arménskej sekty tondrakitov.[7] Paulikánstvo svojim myslením výrazne ovplyvnilo bogomilov a následne aj európskych katarov a valdéncov.[4][6][10][11]

Malé skupiny paulikiánov prežili až do 17. storočia, keď konvertovali prevažne na katolícku vieru. V súčasnosti sa označenie paulikiáni používa pre ich potomkov, bulharských katolíkov žijúcich najmä v okolí Plovdivu, Nikopolu a v Banáte.[8]

Poznámky
  1. Podľa niektorých názorov (napr. Edward Gibbon) mohlo ísť o apoštola Pavla, podľa bádateľov pridržiavajúcich sa arménskych zdrojov Pavla zo Samosaty, ale aj iných kazateľov s menom Pavol.

Referencia
  1. pauliciánstvo, paulikánstvo [online]. slovnik.juls.savba.sk, [cit. 2020-01-26]. Dostupné online.
  2. Dualizmus - druhy/príklady [online]. dai.fmph.uniba.sk, [cit. 2020-01-26]. Dostupné online.
  3. ŠAFIN, Ján. História vzniku pavlikiánstva. Pravoslávny teologický zborník (Prešov: Pravoslávna bohoslovecká fakulta, Prešovská univerzita v Prešove), čís. XXXV, s. 170 – 188. ISSN 978-80-8068-999-5.
  4. Paulicians [online]. Catholic Encyclopedia, [cit. 2020-01-26]. Dostupné online.
  5. BALCÁREK, Petr. Několik poznámek k raně středověkým destičkám, nalezeným v okolí Nitry. Časopis Ars. Časopis Ústavu dejín umenia Slovenskej akadémie vied (Bratislava: Slovenská akadémia vied), roč. 46/2013, čís. 1, s. 95. Dostupné online [cit. 2020-01-26]. ISSN 0044-9008.
  6. Paulikiáni. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 386 – 387.
  7. KRNO, Svetozár. Náboženské tradície v Arménsku. Civitas : odborný časopis pre politické a sociálne vedy (Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta, Katedra politológie a európskych štúdií), roč. 2/2018, čís. 55, s. 5. Dostupné online [cit. 2020-01-26]. ISSN 1335-2652.
  8. KOLÁŘOVÁ, Kateřina. Pavlikiáni a pavlikiánske hnutí. Porta Balkanica (Brno), roč. 5/2013, čís. 1, s. 21 – 27. Dostupné online [cit. 2020-01-26]. ISSN 1804-2449.
  9. PILKO, Ján. Svätý Ján Damaský a jeho učenie o uctievaní svätých ikon. Acta Patristica (Prešov: Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity v Prešove), roč. 5/2011, čís. 11, s. 114. Dostupné online [cit. 2020-01-26]. ISSN 1338-2399.
  10. PAULICIANS. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 2001. 536 s. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 315. (po anglicky)
  11. PAULICIANS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1606. (po anglicky)
  12. PAULICIANS In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 1243.
  13. Paulicians [online]. Encyclopaedia Britannica, [cit. 2020-01-20]. Dostupné online.
  14. Paulicians In:BJERG MIKELSEN, Gunner. The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. 1. vyd. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 934.
  15. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 148 – 149.

Pozri aj
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.