Pabianice

Kostol Svätého Matúša

Pabianice vznikli zrejme na prelome 10. a 11. storočia ako neveľká osada pri riečke Dobrzynka. Zakladateľom obce bol pravdepodobne muž menom Fabian (Pabian), je možné, že bol pôvodom z Čiech, nakoľko v tých časoch tam bolo toto meno veľmi obľúbené. Existuje však verzia, že názov má pôvod v záľube zakľadateľov mesta v poľovačke (s tým, že pôvodný variant znel Pobijanice, zo slova bijanie), ale traduje sa aj verzia o kňažnej Fabianke, ktorá bola tak mrzká, že sa musela ukrývať pred ľuďmi na tunajšom zámku.

Mestské práva získali v roku 1297 (niektorí historici dátum spochybňujú).

V 18. storočí začínajú do mesta prichádzať nemeckí kolonisti. Boli zruční remeselníci (krajčíri, farbiari). Časť z nich sa polonizovala (napr. predkovia Maximilána Kolbeho). Tretím významným etnikom boli Židia, v roku 1836 vznikla židovská obec, 1847 postavili synagógu. V roku 1849 tvorili 15 percent obyvateľov. Až do roku 1862 však mali formálne zakázané bývať v meste.

Pabianice boli včlenené do Tretej ríše. Boli zatvorené všetky poľské školy, plánovalo za vysídlenie Poliakov na východ a osídlenie mesta Nemcami. Poľskí obyvatelia boli vysťahovaní z lepších domov, do ktorých sa nasťahovali Nemci.

Začiatkom roku 1940 bolo vytvorené geto pre židov, väčšina jeho obyvateľov bola neskôr zavraždená (mnohí zahynuli už predtým kvôli epidémiam a hladu). Vojnu prežilo len veľmi málo židovských obyvateľov, tí sa zväčša vysťahovali do Izraela.