Ondřej Novosad

V roku 1982 absolvoval Vojenskú strednú odbornú školu v Martine. Potom v období 1982, až 1986 študoval na Vojenskej vysokej škole vo Vyškove na Morave a roku 1986 bol menovaný do hodnosti poručík ako vojak z povolania. Po ukončení štúdia vykonával základné veliteľské funkcie v ženijnom vojsku. Po ukončení postgraduálneho štúdia na Vojenskej akadémii A. Zápotockého v Brne bol v roku 1991, ustanovený do funkcie veliteľa školy dôstojníkov v zálohe.

Po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa v roku 1993, stal ženijným náčelníkom v Žiline. Od roku 1997 do roku 2001 absolvoval rôzne štábne a jazykové kurzy na Slovensku aj v zahraničí. V roku 2005, absolvoval kurz anglického jazyka vo Veľkej Británii. V rokoch 2007 až 2010 pôsobil vo funkcii veliteľa 2. mechanizovanej brigády v Prešove.[4] V tejto funkcii vtedajšieho plukovníka Novosada prezident SR k 23. januáru 2008 vymenoval do prvej generálskej hodnosti brigádny generál.[5] V rokoch 2010 až 2012 bol zástupcom veliteľa Pozemných síl, 10./15. septembra 2012 (podľa životopisu 15. septembra[4]) sa stal ich veliteľom.[3] Funkciu vykonával do 31. marca 2017. Od 1. apríla 2017 bol vojenským predstaviteľom pri Vojenskom výbore NATO.[1] Vo funkcii nahradil genmjr. Miroslava Kociana.[6] Pôsobenie vo funkcii ukončil k 31. decembru 2020, jeho nástupcom je genpor. Josef Pokorný.[2]

19. apríla 2016 bol prezidentom Andrejom Kiskom povýšený do hodnosti generálmajor.[7]

• 1996–1997 zástupca veliteľa ženijného práporu OSN (UNTAES/Východné Slavónsko)[4]
• 1999–2000 Veliteľ slovenského kontingentu NATO/KFOR/Kosovo)[4]
• 2003–2004 Veliteľ slovenského kontingentu Iracká sloboda/Irak[4]

• Slovensko: Martin, Žilina, Liptovský Mikuláš, Prešov, Sereď, Trenčín, Bratislava
• Česko: Vyškov na Morave, Brno,
• Veľká Británia: York

Fotografia

• Štaigl, J. a kolektív: Generáli - slovenská vojenská generalita 1918 – 2009, Magnet Press, Slovakia 2009, str. 76