Olympiastadion (Mníchov)

Návrh štadiónu ako aj celého komplexu je od nemeckej dvojice, architekta Güntera Behnischa a konštruktéra a statika Freia Otta. Projekt štyridsaťpäťročného Behnischa sa stal symbolom transformačných procesov Západného Nemecka v 60. rokoch 20. storočia, čo okrem predsedu poroty Egona Eiermanna podporili aj viacerí vplyvní politici.

Projekt bol na svoju dobu nadčasový a čoskoro bol spájaný nielen s Mníchovom ale s celým Západným Nemeckom. Koncept veľkých stanových strešných konštrukcií pozostávajúci z plexiskla a oceľových lán prekrýval nielen hľadisko štadióna ale prechádzal ponad susediace objekty a prístupové komunikácie. Bolo to prvýkrát čo sa podobná konštrukcia zrealizovala v takom veľkom rozsahu, aj keď v menšom rozsahu ju použil v roku 1967 Rolf Gutbrod na výstave Expo '67 V Montreale. Autorstvo sa však nedá odoprieť práve Freiovi Ottovi, ktorého stanové konštrukcie boli v tej dobe konštruktérskych výkonov v architektúre pýchou Nemecka.

Okrem hlavnej myšlienky, ktorá narážala na komplikovanú politickú aj spoločenskú situáciu, zorganizovať „The Happy Games“ (Šťastné hry) sa komplex mal niesť aj v duchu „Olympijských hier v prírodnom prostredí, s krátkymi väzbami. Festival múz a športu“. Vzhľadom k rozsahu projektu si Behnisch prizval aj záhradného architekta Güntera Grizmeka a grafického dizajnéra Otta Aichera, čím dosiahol výsledok, ktorý vychádza zo skutočnej tímovej práce. Myšlienka samotného zastrešenia bolo imitovať Alpy a tiež ako reakcia na 11. letné Olympijské hry z roku 1936, ktoré sa konali v nacistickom Berlíne. Veľké transparentné stanové konštrukcie symbolizovali nové, demokratické a optimistické Nemecko.

Lokalita na okraji Mníchova ponúkala veľký potenciál. Pôvodná skládka stavebného odpadu, ktorý sem bol navezený zo zničeného povojnového Mníchova, bola zmenená na zelené kopce. Tiež pôvodný Nymphenburský kanál bol prehĺbený a rozšírený do podoby menšieho jazera. Celý komplex spája oceľovo-perspexová strecha nad ktorú vystupuje 290 m vysoká televízna veža. Samotnú strešnú konštrukciu tvorí 410 km oceľových lán. Sieť vypĺňajú 7 centimetrov hrubé dosky z plexiskla, ktoré chránia divákov pred dažďom a vetrom, pričom nemenia spektrum prenikajúcich slnečných lúčov. To umožnilo aj farebnej televízii dosiahnuť obraz s vyvážením svetla a tieňa. Strešná konštrukcia okrem toho že vyvolávala pochybnosti, mala tiež problémy s technickou a finančnou stránkou, keďže prekročila plánovaný rozpočet 15 mil. DM až trinásťnásobne.