Odluka cirkvi od štátu

Vo všeobecnosti je jurisdikcia v štátoch, ktoré sú signatármi Európskeho dohovoru, kde zakotvuje náboženskú slobodu článok 10, veľmi odlišná v postoji voči náboženským skupinám. Zahrňuje široké spektrum od určitej formy cézaropapizmu (Grécko), financovania cirkví štátom (Belgicko, Luxembursko), cez rôzne formy cirkevných daní (Rakúsko, Nemecko) až po úplnú sekularizáciu (Francúzsko). Z tohoto dôvodu sa Európsky súd nezaoberá odlukou cirkví od štátu, čo je v USA jeden z najčastejších podnetov pre Najvyšší súd. V rámci judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva teda nie je odluka cirkví od štátu upravená a spadá v plnom rozsahu pod kompetenciu národných parlamentov.

Nemecko je známe svojou cirkevnou daňou, ktorá vznikla na základe rozhodnutia Ríšskej rady v roku 1803, ktorým protiprávne odňala cirkevný majetok. Nemecké kniežatá, ktoré tento majetok získali, ako kompenzáciu sľúbili zodpovednosť za financovanie potrieb cirkví. Tento záväzok však postupne presúvali na samotných členov cirkví. Základný zákon NSR z 23. mája 1949 podľa článku 140 udeľuje cirkvám, ktoré majú status verejnoprávnej korporácie, právo vyberať dane. Verejnoprávnou korporáciou sa náboženská spoločnosť môže stať na základe počtu členov jej trvalosti, z toho dôvodu je napríklad evanjelická cirkev Nemecka združením 24 právne autonómnych protestantských cirkví. Cirkev vyberá tzv. cirkevné dane od členov svojej farnosti a zborov na základe štátnych zoznamov platcov daní a podľa špecifikácie, ktoré boli prijaté jednotlivými spolkovými krajinami. Právna legitimita tejto dane bola viackrát neúspešne napadnutá pred Spolkovým ústavným súdom. Cirkevná daň je vlastne určitá daňová prirážka, ktorá je vypočítaná na základe odvedených daní zamestnancov.

V juhonemeckých zemiach je to 8 % odvedeného obnosu, ktorý bol zaplatený ako daň z príjmu, v severonemeckých krajinách je to 9 %. Či je disparita založená na odlišnej prevládajúcej konfesii alebo na inom dôvode nie je isté. Cirkevná daň môže byť uplatňovaná v prípade dane z príjmu, majetkovej a pozemkovej dane. Nemecký cirkevný daňový systém je považovaný za veľmi efektívnu spoluprácu cirkví a štátu (pri výbere dane). V záujme zaistenia efektívnej slobody vierovyznania má každý člen cirkvi možnosť kedykoľvek ukončiť svoje členstvo a tým ukončiť povinnosť platiť cirkevnú daň.

V Belgicku, v náväznosti na Napoleonské právo, je v článku 181 ústavy uvedené, že platy a dôchodky duchovných sú vyplácané zo štátneho rozpočtu, farárom a biskupom tiež má byť zabezpečené z verejných prostriedkov primerané ubytovanie alebo platenie nájmu. Pri stavbe alebo oprave cirkevných budov vzniká tiež nárok na štátnu podporu a štát tiež hradí náklady teologických fakúlt (v prípade katolíckych je to 100%, v prípade protestantských 60%). Táto podpora je poskytovaná všetkým registrovaným náboženským spoločnostiam, ktoré žiadajú o peniaze z rozpočtu bez výnimky. Článok 181 ústavy bol tiež v roku 1993 rozšírený v tom zmysle, že na úroveň náboženských spoločností sú postavené aj štátom uznané svetonázorové spoločnosti a tiež od tohoto roku prislúcha plat nielen duchovným, ale aj laickým spolupracovníkom. Filozofické združenie ateistov je teda v Belgicku postavené na rovnakú úroveň (vrátane paritného financovania) ako napríklad rímskokatolícka cirkev. Tým je dosiahnutá dôsledná neutralita a autonómia zo strany štátu.

Grécko je zaujímavým príkladom uplatňovania cézaropapizmu v praxi. Štátna grécka ortodoxná cirkev je priamo podriadená štátu a je de facto jeho integrálnou súčasťou. Štátu dáva ústava právo „upravovať zákonom všetky dôležité administratívne záležitosti cirkvi a to vrátane tých, ktoré sa týkajú jej vnútornej podstaty“. Grécky štát takmer úplne prevzal krytie potrieb grécko-pravoslávnej štátnej cirkvi. Ústava Gréckej republiky tiež dokonca zakazuje preklad Biblie bez súhlasu štátnej cirkvi. Veľké množstvo sporov pred Európskym súdom pre ľudské práva (žalujúca strana je väčšinou Náboženská spoločnosť Svedkovia Jehovovi) a vysoké tresty odňatia slobody pre inovercov ukazujú, že v Grécku je sloboda vierovyznania obmedzená.

Vo Francúzsku, ako je známe, bola zavedená dôsledná odluka cirkví od štátu v roku 1905. Podľa ústavy z roku 1958 „republika neuznáva, neplatí a nepodporuje žiaden kult.“ Odluka vo Francúzsku bola veľmi násilná a napríklad rímskokatolícka cirkev sa z nej dodnes z hospodárskej stránky nespamätala. Vo Francúzskom štátnom zákonodarstve dnes neexistuje pojem cirkev alebo náboženstvo. Tieto pojmy boli v legislatíve nahradené výrazom kult.

Na štátnych univerzitách tiež nemôžu existovať teologické fakulty, čo je paradoxné práve s historickým významom univerzít. Od stredoveku musela mať univerzita (aby sa mohla honosiť týmto názvom) štyri fakulty - teologickú, lekársku, slobodných umení a právnickú. Zaujímavosťou je, že v troch východných departementoch (Bas-Rhin, Haut-Rhin a Moselle) zostalo štátne podporovanie cirkví zachované.

V Rakúsku existuje systém obligatórneho cirkevného príspevku. Cirkvi vyberajú na základe štátneho zákona o cirkevnom príspevku z 1. mája 1939 (Rakúsko bolo vtedy súčasťou nacistickej Tretej ríše) súkromnoprávne príspevky, ktoré pokrývajú prevažnú časť finančných potrieb. Poplatky vyberajú cirkvi, štát vymáha iba v prípade žaloby nedošlé príspevky, za ktoré môže byť v krajnom prípade uvalená na neplatiča exekúcia. V Rakúsku je tiež zabezpečená náboženská sloboda a rovnosť a štát vedie registráciu na základe konfesie. Kto dosiahol vek 18 rokov, môže slobodne zmeniť vierovyznanie. Musí to však ohlásiť na úrade s názvom (Bezirckverwaltungbehőrde). Tento úrad následne informuje príslušnú konfesiu, ktorú tento občan opustil.

Katedrála sv. Patrika v Dubline

V Spojenom kráľovstve existuje štátna Church of England na čele ktorej je v súčasnosti anglická kráľovná Alžbeta II. Táto štátna cirkev však nie je, paradoxne, financovaná štátom, ale prioritne sa financuje sama z výnosov svojho značného majetku. Ďalším zdrojom sú poplatky, dary a dobrovoľné príspevky. Anglická cirkev potrebuje napríklad odobrenie parlamentu na to, aby mohla zmeniť základnú knihu modlitieb.

Anglikánske cirkvi Walesu a Severného Írska sú naopak odštátnené. Škótska presbyteriánska cirkev nebola nikdy v dejinách štátna.

Odlišné je postavenie cirkví v tradične katolíckom Írsku. Až do roku 1871 bola štátnou cirkvou „anglikánska“ Church of Ireland s právnym nárokom na financovanie dokonca aj od tých, ktorí sa k nej nehlásili (čo bola drvivá väčšina obyvateľstva s výnimkou Ulsteru). Dodnes táto cirkev právne vlastní najvýznamnejšie historické kostoly a katedrály v krajine vrátane katedrály St. Patrick's Cathedral v Dubline.

Rímskokatolícka cirkev v tom období nedostávala žiaden finančných príspevok zo strany štátu. V roku 1871 bola Church of Ireland odštátnená a zároveň začala platiť v írskom práve, s výnimkou školstva, zásada odluky štátu a cirkví. Podľa dodnes platnej ústavy z roku 1937 „štát zaručuje, že žiadne náboženstvo nebude finančne podporovať“ (článok 44, ods. 2.2). Táto klauzula je v nej zakotvená napriek tomu, že v preambule sa spomína katolícka spoločenská doktrína.

V Škandinávskych krajinách môže vyberať dane iba konfesia so štátom prepojená a uprednostňovaná. V Nórsku, Dánsku a vo Fínsku sú štátne protestantské cirkvi, vo Švédsku tomu tak bolo do roku 2000. Vo všetkých štyroch krajinách sa platí cirkevná daň, výnosy majú tiež z majetku a financované sú tiež zo zbierok a taktiež z priameho štátneho príspevku. Panovníci sú tiež často jedinou fyzickou osobou, ktorej nie je zabezpečená náboženská sloboda. Švédsky zákon o nástupníctve z roku 1810 predpisuje, aby panovníci boli augsburského vyznania (čl. 4). Podľa Nórskej ústavy z roku 1814, ktorá stále platí, panovník, ale aj viac ako polovica ministrov musí patriť k oficiálnemu luteránskemu náboženstvu.

Vo Švajčiarsku určujú vzťahy medzi štátom a cirkvami jednotlivé autonómne kantóny. Vo väčšine kantónov je zavedený decentralizovaný daňový systém platenia cirkevných daní na úrovní miestnych cirkví. Výnimkou je Ženevský kantón (od roku 1907) spolu s kantónom Neuchâtel (od roku 1941) s úplnou odlukou štátu a cirkvi a kantón Waadtland, kde bolo na základe referenda v 60. rokoch 20. storočia zavedené štátne financovanie cirkví.

V Španielsku aj v Taliansku bol v relatívne nedávnej dobe zavedený systém financovania cirkví asignáciou z daní. V Taliansku môže od 1. januára 1990 každý platiteľ dane z príjmu, ktorý je talianskym občanom, pripísať určité percento z daní z príjmu niektorej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. V súčasnosti je to 0,8% z daní. Ak sa občan rozhodne neprispieť žiadnej cirkvi, štát danú sumu použije na sociálne alebo humanitárne účely. Podobný systém je od roku 1988 aj v Španielsku, výška je však stanovená v súčasnosti na 0,7% a platiteľ dane z príjmu môže poukázať svoju sumu alternatívne na podporu kultúry. Dane sa stávajú adresnejšími a autonómia cirkví je väčšia.