Moritz Rittinghausen

Narodil sa v Hückeswagene a pochádzal z vplyvnej rodiny. Už jeho starý otec bol starostom. Stará matka pochádzala zo starého, pôvodom francúzskeho, šľachtického rodu de Blois.[2] Aj otec bol starostom a aktuariusom (niečo ako pisár, tajomník) v Hückeswagene. Moritz Rittinghausen navštevoval gymnázium. O jeho ďalšom živote sú rozličné údaje. Ak sledujeme Wilhelma Heinza Schrödera, bol po maturite obchodníkom. Podľa Fäustera vyštudoval právo a žil v Belgicku. Tam už vystupoval ako sociálno-politicky mysliaca a jednajúca osobnosť. V roku 1837 napísal otvorený list kráľovi, v ktorom kritizoval sociálne problémy krajiny.[3] Po svojom prepustení sa vrátil späť do Nemecka. Po roku 1840 sa stal zástancom socialistických myšlienok a vystupoval ako autor politických a národohospodárskych diel. Od roku 1846 žil v Kolíne. Roku 1847 sa zúčastnil na konferencii o voľnom obchode v Bruseli. Tam vystupoval ako obhajca ochranného cla. Friedrich Engels ho v jednom príspevku kritizuje ako „nemeckého protekcionistu“ a „vo všeobecnosti fádneho chlapíka“.[4]
Pred rokom 1848 bol spolupracovníkom rozličných časopisov ako Kölnische Zeitung, Aachener Zeitung, Trierer Zeitung alebo Kölner Gewerbeblatt.

V roku 1848 bol Rittinghausen členom prípravného zasadajúceho zhromaždenia (Vorparlament) vo Frankfurte a tam patril k ľavičiarom. Súhlasil so známym návrhom Friedricha Heckera, ktorý žiadal, aby „Vorparlament“ trval až do schôdze samotného národného zhromaždenia. Liberálna väčšina však namiesto toho presadila vytvorenie výboru päťdesiatich. Rittinghausen bol členom aj toho výboru.[3]

V Kolíne bol členom demokratickej spoločnosti (Demokratische Gesellschaft), z ktorej sa postupne stalo jedno z najvplyvnejších politických zoskupení v meste. Väčšina vedúcich predstaviteľov pochádzala zo vzdelaného občianstva (Bildungsbürgertum). Podieľali sa na ňom tiež členovia Zväzu komunistov (Bundes der Kommunisten), ako Karl Marx a Friedrich Engels.[3]

Počas revolúcie 1848/49 bol spolupracovníkom Nových rýnskych novín (Neue Rheinische Zeitung), pričom sa dostal do úzkeho kontaktu s ich vydavateľom Marxom. Podľa vlastných údajov jeho úsilie v tejto dobe čiastočne podporoval a čiastočne miernil – podľa toho, či Rittinghausen považoval návrhy za rozumné alebo chybné. Väčšinou to bolo to druhé. Minimálne jedenkrát tak mal zabrániť vyhosteniu Marxa z krajiny.[3]

Na jar roku 1848 sa podieľal na spracovaní volebného programu pre voľbu do národného zhromaždenia (Nationalversammlung) Demokratickej spoločnosti. Podieľa sa aj na návrhoch požiadaviek na vládu a kráľa. Neskôr spracoval petíciu o národnostnej politike adresovanú Národnému zhromaždeniu. Ešte v roku 1848 zverejnil dielo O organizácii štátneho priemyslu (nem. Über die Organisation der Staatsindustrie), v ktorom okrem iného požadoval zoštátnenie železníc.[3]

V roku 1849 bol spoluvydavateľom Západonemeckých novín (Westdeutsche Zeitung) v Kolíne, ktorých vydávanie však neskôr muselo byť v dôsledku víťaznej kontrarevolúcie zastavené. Po porážke revolúcie emigroval Rittinghausen najskôr do Paríža a od roku 1851 žil v Bruseli. Na pozadí prevzatia moci neskorším Napoleonom III. opustil Rittinghausen Francúzsko a odsťahoval sa do Belgicka, kde bol naďalej publicisticky činný.[5]

Moritz Rittinghausen sa v roku 1858 po začatí takzvanej Novej doby (Neue Ära) vrátil naspäť do Nemecka a žil ako spisovateľ v Kolíne. Tam sa stal spoluzakladateľom demokratického „Politicko-spoločenského združenia“.

Rittinghausen so sympatiami pozoroval vznikajúce robotnícke hnutie. Centralistickú organizačnú štruktúru „Všeobecného spolku nemeckých pracujúcich“ (Allgemeiner Deutscher Arbeiterverein) však odmietal. Napriek tomu mal príležitostne v strane prednášky.[6]

V roku 1867 kandidoval neúspešne do Ríšskeho snemu severonemeckého zväzu (Reichstag des norddeutschen Bundes). Spolu s prívržencami prvej Internacionály založil začiatkom roka 1868 sociálno-demokratické volebné združenie. V roku 1869 patril k spoluzakladateľom Sociálno-demokratickej robotníckej strany (SDAP).[6]

Okrem toho sa zaujímal aj o komunálne záležitosti mesta Kolín. Takto podporoval odstránenie cenzu a zasadzoval sa o pričlenenie obce Deutz. Podarilo sa mu pri tom zozbierať niekoľko tisíc podpisov. Neskôr propagoval, aby Kolín odkúpil od vojenskej správy niektoré obranné zariadenia obklopujúce mesto. V tom ho tiež podporovali poslanci ostatných strán.[6]

V roku 1869 a 1872 bol nemeckým delegátom na kongrese Medzinárodného združenia robotníkov (IAA) v Bazileji a Haagu. Vďaka svojim jazykovým znalostiam pôsobil v Bazileji aj ako tlmočník.[3] Bol členom čestného súdu, ktorý mal počas konferencie v Bazileji rozhodovať v spore medzi Bakuninom a Liebknechtom.[7]

Za SDAP kandidoval v roku 1877 za volebný okres Solingen do ríšskeho snemu (Reichstag). Nakoľko Rittinghausen získal aj hlasy katolíckych voličov z juhu volebného okresu, podarilo sa mu v krajských voľbách vyhrať. Keď bol neskôr ríšsky snemu v dôsledku atentátov na cisára Wilhelma I. rozpustený, stratil Rittinghausen svoj mandát v ríšskom sneme v prospech konzervatívneho krajského radcu Melbecka, pretože tentoraz hlasovali katolíci za krajského radcu. Po tom čo nový ríšsky snem prijal „Zákon proti spoločnosť ohrozujúcim snaženiam sociálnej demokracie“ (takzvaný „socialistický zákon“ – Sozialistengesetz), boli sociálno-demokratické organizácie rozpustené a legálne mohla naďalej pracovať jedine frakcia ríšskeho snemu. Sociálni demokrati sa však smeli zúčastniť volieb. Rittinghausen sa vo voľbách do ríšskeho snemu v roku 1881 (Reichstagswahl 1881) v užšej voľbe presadil voči kandidátovi Centra a opäť sa dostal do ríšskeho snemu. V ríšskom sneme vystupoval medzi iným k témam ako povinnosť štátu v starostlivosti o chudobných, právo na prácu a zasadzoval sa za používanie poľského jazyka v Poliakmi obývaných oblastiach Pruska.[8] Patril k veľmi umiernenému krídlu sociálno-demokratickej frakcie ríšskeho snemu, za čo ho ostro kritizoval August Bebel.[9]

Rittinghausen šiel v strane a vo frakcii zjavne svojou vlastnou cestou. Tak sa napríklad nezúčastnil ani tajných stretnutí na zámku Wyden respektíve v Kodani a oznámil, že nemá v úmysle dodržiavať všetky uznesenia. Posledným rozhodujúcim bodom rozkolu bolo, že v roku 1883 pri jednom z hlasovaní v ríšskom sneme spolu s niekoľkými ďalšími „odchýlenými“ poslancami nehlasoval so svojou frakciou. Spor o obchodnú zmluvu so Španielskom eskaloval, lebo Rittinghausen sa nechcel podvoliť straníckej disciplíne frakcie, okrem iného preto, že z pohľadu svojho volebného okrsku považoval zmluvu za potrebnú a podporujúcu hospodársky rozvoj. Následkom bolo jeho vylúčenie z frakcie.[10]

Bebel agitoval proti Rittinghausenu aj v jeho volebnom okrsku v okolí Solingenu. Vo volebnom okrsku Solingen postavila sociálna demokracia ako kandidáta Georga Schumachera. Rittinghausenov pokus opätovne sa dostať do ríšskeho snemu ako nezávislý kandidát nebol úspešný. Po voľbách ťažko ochorel a presťahoval sa ku svoje dcére do belgického Athu.

Rittinghausen bol často kritizovaný, medzi iným Friedrichom Engelsom, Wilhelmom Blosom a Karlom Kautským, ktorí mali iné politické videnie. Svoj pohľad na Rittinghausenove predstavy vysvetlil Kautsky obšírne v článku o parlamentarizme.[11]

Moritz Rittinghausen bol počas zakladajúcej fázy ADAV, IAA a od roku 1869 eisenachskej fázy sociálnej demokracie významnou postavou kolínskeho robotníckeho hnutia. Jeho pohrebu na Melatenskom cintoríne sa 5. januára 1891 zúčastnili nielen jeho soligenskí a kolínski druhovia, ale aj poslanci z Belgicka a Francúzska. Centru blízke Kolínske ľudové noviny (Kölnische Volkszeitung) si ho uctili ako jedného z najviac cenených demokratov. Oceňujúcu spomienku mu venoval aj jeho Solingenský konkurent Schumacher, bez toho aby zamlčoval rozdielnosti v názoroch.[12]

Rittinghausen je považovaný za spolutvorcu teoretického zdôvodnenia myšlienky priameho ľudového zákonodarstva. Svoje predstavy rozpracoval nezávisle od Juliusa Fröbela, ktorého tézy boli podobné.[13] Jeho dielo „Priame ľudové zákonodarstvo" (Die direkte Gesetzgebung durch das Volk) bolo prvým systematickým pokusom o zhmotnenie predstavy systému priamej demokracie. Okrem iného žiadal zavedenie ľudovej iniciatívy (Volksinitiative), ľudovej požiadavky (Volksbegehren) a ľudového rozhodnutia (Volksentscheid). Predkladal návrhy na ich presadenie a kriticky sa vysporiadal s princípom reprezentatívnej demokracie (repräsentative Demokratie). Podľa neho sú volení poslanci priemerní, podplatiteľní a vo svojich rozhodnutiach závislí od šľachty (Adel) a majetného občianstva /(Besitzbürgertum). Podľa jeho predstáv je potrebné rozdeliť ľud do „sekcii“ po 1000 oprávnených voličov, ktorí by si mali zvoliť predsedu. Sekcia by mala mať pritom sama zákonodárne právo (legislatives Recht). Nadriadené ministerské kolégium by malo vzísť z priamej voľby.[14]

V roku 1850 zverejnil v Paríži eseje na tému priama demokracia, ktoré boli neskôr zhrnuté a doplnené a viackrát vydané vo Francúzsku, Anglicku a Belgicku, podstatne skôr, ako sa oneskorene mohli vydať v Nemecku. Dielo bolo kontraverzne diskutované vo Francúzsku.[15] K podporovateľom jeho myšlienok patril okrem iných Victor Hugo. Naopak Louis Blanc alebo Pierre Joseph Proudhon ich odmietali.[5]

Pre Marxa a Engelsa hrali Rittinghausenove myšlienky len okrajovú úlohu.[5] V ranej sociálnej demokracii však jeho predstavy boli dosť významné. Vo forme požiadavky na ľudové zákonodarstvo sa medzi iným stali súčasťou prvý troch programov sociálnej demokracie – eisenachského programu (Eisenacher Programm), gothajského programu (Gothaer Programm) a erfrutského programu (Erfurter Programm).

Jeho idey sa stretli s ohlasom najmä vo Švajčiarsku. Predovšetkým švajčiarsky raný socialista a zakladateľ prvého ľudového spotrebného družstva v kontinentálnej Európe Karl Bürkli bol Rittinghausenom silne ovplyvnený. Na pozadí týchto okolností viedol v rokoch 1867/68 politický vývoj v Zürichu k presadeniu trojstupňového ľudového zákonodarstva do kantonálnej ústavy. Rittinghausen zasiahol do vnútorošvajčiarskej diskusie a agitoval za to, aby aj ostatné kantóny nasledovali príklad Zürichu.[5]

V rámci vnútrostraníckej diskusie v nemeckej sociálnej demokracii (SPD) jeho myšlienky postupne strácali pozície v prospech parlamentného systému. Predsedníctvo strany označilo v roku 1884 Rittinghausenove idey dokonca za vrtoch.[6] Debatu na túto tému opäť otvoril až Karl Bürkli v roku 1892 v časopise Vpred (Vorwärts). Karl Kautsky odmietol Rittinghausenove myšlienky plnej decentralizácie Nemecka do suverénnych „sekcií“, pretože toto by viedlo ku „chaosu“.[16] Napriek tomu Rittinghausen neupadol úplne do zabudnutia a niektoré prvky ako ľudové rozhodnutie alebo ľudová požiadavka sa dostali do krajinských ústav a do ríšskej ústavy Weimarskej republiky. V SPD a jej časopise Vpred sa potom Rittinghausen začal opäť spomínať ešte v roku 1926 v súvislosti s ľudovou požiadavkou na zabavenie majetku kniežat.[6]

• Über die Organisation der Staatsindustrie. Bachem, Köln 1848
• Die direkte Gesetzgebung durch das Volk. Paris 1850
• La législation directe par le peuple ou la véritable démocratie. Librairie Phalanstérienne, Paris 1851
• La législation directe par le peuple et ses adversaires. Lebégue, Bruxelles 1852
• Le système protecteur et le libre échange devant le Congrès des Économistes de 1847. Bruxelles 1856 (z: Revue Trimestrielle. Vol. XII.
• Die Philosophie der Geschichte. Selbstverlag, Köln 1868 (Social-demokratische Abhandlungen, Heft 1)
• Ueber die Nothwendigkeit der direkten Gesetzgebung durch das Volk. Selbstverlag, Köln 1869 (Social-demokratische Abhandlungen, Heft 2)
• Die unhaltbaren Grundlagen des Repräsentativ-Systems. Selbstverlag, Köln 1869 (Social-demokratische Abhandlungen, Heft 3)
• Ueber die Organisation der direkten Gesetzgebung durch das Volk. Selbstverlag, Köln 1870 (Social-demokratische Abhandlungen, Heft 4)
• Widerlegung der gegen die direkte Gesetzgebung durch das Volk gerichteten Einwürfe. Selbstverlag, Köln 1872 (Social-demokratische Abhandlungen, Heft 5)
• Die Festungswerke communalen Ursprungs der ehemaligen Freien Reichsstadt Köln. Eine Eigenthumsfrage. Selbstverlag, Köln 1877
• Die direkte Gesetzgebung durch das Volk. 4. Aufl., Selbstverlag, Köln 1877
• La législation directe par le peuple et ses adversaires. Nouv. éd., augm. d’une notice biographique. Lebègue, Bruxelles 1892
• Die direkte Gesetzgebung durch das Volk. 5. Aufl. Kommissionsverlag der Buchhandlung des Schweiz. Grütlivereins, Zürich 1893.

• Brief von Rittinghausen an Georg Gottfried Gervinus 30. Juli 1860. Universitätsbibliothek Heidelberg Signatur Heid. Hs. 2528
• Brief von Rittinghausen an J. G. Cotta'sche Buchhandlung in Stuttgart 14. Oktober 1858. Deutsches Literaturarchiv Marbach, Neckar. Signatur Cotta$Br.
• Brief von Rittinghausen an Friedrich Albert Lange. In:Georg Eckert Hrsg.: Friedrich Albert Lange. Über Politik und Philosophie. Briefe und Leitartikel 1862 bis 1875. In. Duisburger Forschungen. Beiheft. Verlag für Wirtschaft und Kultur W. Renckhoff, Duisburg-Ruhrort 1968, S. 140-146 (Schriftenreihe für Geschichte und Heimatkunde Duisburgs)
• Brief von Rittinghausen an Sybille Hess vom 2. August 1880. IISG Amsterdam Moses Hess Nachlass E 38

• (Nachruf). In: Menschenthum. Februar 1891 Nr. 6, S. 24
• Karl Kautsky: Die direkte Gesetzgebung durch das Volk und der Klassenkampf. In: Die neue Zeit. Revue des geistigen und öffentlichen Lebens. 11.1892-93, 2. Bd.(1893), Heft 44, S. 516-527 FES online
• Edmund Bernatzik: Rittinghausen, Moriz: Die direkte Gesetzgebung durch das Volk. 5. Aufl. Zürich 1893. In: Jahrbuch für Gesetzgebung, Verwaltung und Volkswirtschaft im Deutschen Reich hrsg. von Gustav Schmoller. Bd. 21. Duncker & Humblot, Leipzig 1897, S. 1090-1096 ISSN 1619-6260
• Rolf Schaberg: Rittinghausen, ein Demokrat reinster Prägung. In: Die Heimat, Beilage zum Solinger Tageblatt, Mitteilungsblatt des Bergischen Geschichtsvereins, Abteilung Solingen. Jahrgang 24, Nr. 8, August 1958, S. 29–30
• Günter Bergmann: Das Sozialistengesetz im rechtsrheinischen Industriegebiet. Ein Beitrag zur Auseinandersetzung zwischen Staat und Sozialdemokratie in Wuppertal und im Bergischen Land 1878–1890 (= Schriftenreihe des Forschungsinstituts der Friedrich-Ebert-Stiftung, Band 77), Hannover 1970, S. 50 ff.
• Wolfgang Mantl: Eine frühe Weichenstellung zwischen Parlamentarismus und direkter Demokratie. Die Auseinandersetzung Kautskys mit Rittinghausen im Jahre 1893. In: Manfred Funke (Hrsg.): Demokratie und Diktatur. Geist und Gestalt politischer Herrschaft in Deutschland und Europa. Festschrift für Karl Dietrich Bracher. Droste, Düsseldorf 1987 ISBN 3-7700-0730-1, S. 534-553
• Ulrike Fäuster: Moritz Rittinghausen (1814–1890). Politik für Köln und Solingen. In: Ralf Rogge und Horst Sassin (Hrsg.): Die Heimat, Beiträge zur Geschichte Solingens und des Bergischen Landes. Neue Folge. Heft 25, 2009/2010, S. 53–69 ISBN 978-3-925626-35-7

• Wilhelm Heinz Schröder: Sozialdemokratische Parlamentarier in den deutschen Reichs- und Landtagen 1867–1933
• Die direkte Gesetzgebung durch das Volk
• Moritz Rittinghausen v databáze der Datenbank der Reichstagsabgeordneten

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Moritz Rittinghausen na nemeckej Wikipédii.