Tlmočenie

Tlmočenie je najstaršou formou sprostredkovanej jazykovej komunikácie a má svoje počiatky v dávnej minulosti[1][2]. Tlmočenie sa uplatnilo hneď na začiatku vývoja ľudskej spoločnosti predovšetkým v náboženstve, obchode, vojenstve ale aj diplomacii.

Samotný pôvod slova „tlmočník“, ktorý je dosť nejasný a zložitý. Termín „drogman“ sa používal na označenie tlmočníka v oblasti Levanta. Do francúzštiny bol tento termín prevzatý v podobe „truchement“ alebo „trucheman“. Pojem „drogman“ teda pochádza z arabského slova „tardjoumân“, ktoré bolo vytvorené z asýrskeho „ragâmon" (hovoriť) a aramejského „targum" (čo označuje preklad posvätných textov). Mnohé európske jazyky si vypožičali z turečtiny slovo „tilmatch" na označenie tlmočníka. „Tilmatch" bol prevzatý do ruštiny ako „tolmač" a do nemčiny ako „Dolmetscher“. Slovenský termín „tlmočník" pochádza pravdepodobne taktiež z tej doby. Ruský termín sa dnes nepoužíva. Jeho fonetický variant sa zachovala napr. v poľštine „tlumač“[1].

Tlmočenie je špecifický druh prevedenia textu z jedného jazyka do druhého. Predstavuje obťažný proces predpokladajúci nielen pokročilú úroveň ovládania cudzieho jazyka, ale aj radu ďalších schopností mimolingvistického charakteru. Pri tlmočení dochádza k prevádzaniu jazykovej informácií z jedného jazykového kódu do druhého, k sprostredkovaniu informácie v rámci komunikačného aktu[3]. Tlmočenie je teda tiež druhom jazykovej komunikácie.

Tlmočenie ako prekladateľský proces by sa mohol charakterizovať aj takto: Tlmočenie je ústna forma prekladu, resp. dvojjazyčnej komunikácie, pri ktorej ide o prekódovanie textu, pričom príjem východiskového textu a prednes cieľového textu.[4] Pri tlmočení ide o operatívny prenos informácií, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom aktualizovanej reči [5]. Rozoznávame rôzne typy tlmočenia, dva najvýznamnejšie druhy sú konzekutívne tlmočenie a simultánne tlmočenie. Tlmočenie možno deliť podľa komunikačného hľadiska, podľa spôsobu využitia komunikačného kanála a podľa techniky prenosu informácií.

Z translatologického hľadiska môžeme povedať, že pri tlmočení nejde primárne o prekódovanie textu, ale o prenos konkrétneho, situačného zmyslu výpovede. To predpokladá prvotnú špecificky tlmočnícku analýzu východiskového textu. Tá v sebe zahŕňa aj selekciu informačných ťažísk výpovede. Tieto sa potom môžu pri konzekutívnom tlmočení písomne zachytávať vo forme tlmočníckych poznámok[6].