Matej Rákoš

Na Fakulte strojného a elektrotechnického inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave študoval v rokoch 1940–1944 odbor Strojné a elektrotechnické inžinierstvo, zameranie elektrotechnické inžinierstvo. Na konferenciách a sympóziách v zahraničí i doma predniesol viac než 60 prednášok.

Po absolutóriu pracoval v rokoch 1946 – 1951 na Štátnej priemyselnej škole v Košiciach ako stredoškolský profesor. Ďalší rok (1951 – 1952) strávil na Ústave fyziky a elektrotechniky Vysokej školy poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. 1952 – 1963 pôsobil na Strojníckej fakulte VŠT, od 1958 ako docent. 1959 – 1963 tu zastával funkciu prodekana pre vedu a výskum. V roku 1963 prestúpil na Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde pracoval na Prírodovedeckej fakulte až do roku 1967. Od tohoto roku až do 1990 pôsobil opäť na VŠT, tentoraz na Elektrotechnickej fakulte VŠT, od 1971 ako profesor. V rokoch 1969 – 1983 bol vedúcim Katedry fyziky EF VŠT Košice, 1969 – 1972 prodekanom a 1972 – 1985 dekanom EF na Vysokej školy technickej v Košiciach.

Zaoberal sa fyzikou tuhých látok a materiálovou fyzikou. Skúmal magnetické vlastnosti slabomagnetických látok statickými a dynamickými metódami, ako aj magnetickú rezonanciu a správanie sa vybraných materiálov pri budení rádiofrekvenčným magnetickým poľom. Pomocou rádiospektroskopických metód študoval paramagnetické a diamagnetické látky s významnými fyzikálnymi vlastnosťami, ako aj interakciu vysokofrekvenčných polí s látkou. Graficky určil koncentrácie a susceptibility zmesí a roztokov slabomagnetických látok (1959). Vykonal presné a veľmi presné merania magnetickej susceptibility Curieovými-Chenneveauovými a −Pascalovými váhami (1965). Vyvinul (1966) novú metódu na analýzu tvaru rezonančných čiar pri jadrovej magnetickej rezonancii (NMR) a elektrónovej paramagnetickej rezonancii (EPR). Študoval vlastnosti polypropylénových vláken tak magnetickými (1966, 1968), ako aj NMR metódami (1967). Zaviedol absolútne stupnice merania dvoch psychofyzikálnych zákonov, čo bola ich prvá matematická formulácia (1968). Skonštruoval opticko-elektronické zariadenie na priame určovanie druhých momentov rezonančných čiar NMR a EPR (1973). Zmeral jadrové kvadrupólové rezonančné (NQR) a magnetické charakteristiky pevných roztokov NaClO₃ – KClO₃ (1976). Zaoberal sa tiež akustickou paramagnetickou rezonanciou (1982 – 1986). Rádioskopickými metódami skúmal (1988) živice na výrobu syntetických vláken. Autor 111 pôvodných vedeckých prác, na ktoré zaznamenal viac ako 600 citácií. Uverejnil na 80 popularizačných článkov.

Bol organizátorom 1. Celoštátnej konferencie o rádiospektroskopii (1969), až do 1985 spoluorganizátorom a garantom ďalších ročníkov. V rokoch 1968 – 1985 bol členom redakčnej rady časopisov Czechoslovak Journal of Physics, Pokroky matematiky, fyziky a astronómie a Elektrotechnického časopisu SAV.

Od 1969 bol členom Európskej fyzikálnej spoločnosti. Roku 1989 ho Švédska kráľovská akadémia vied poverila podaním návrhu na Nobelovu cenu z odboru fyziky. Člen medzinárodného komitétu vedeckej organizácie Groupement AMPÉRE (1966 – 1988). Taktiež bol podpredsedom Komisie expertov pre elektrotechniku MŠ SSR a ČSR (1969 – 1985). Predseda (od 1966) celoštátnej komisie pre obhajobu doktorských dizertácií (DrSc.) a člen (1966 – 1985) celoštátnej komisie pre obhajobu kandidátskych dizertácií (CSc.) z aplikovanej fyziky.