Mária Gorettiová

Maria Gorettiová bola druhé dieťa chudobných nájomcov pôdy Luigiho a Assunty Gorettiových. Krátko po jej narodení (17. októbra) v rodnom Corinaldo bola pokrstená v tamojšom kostole.

Tu, v provincii Ancona sa neviedlo rodine najhoršie. Manželia Gorettiovi obrábali polia, stýkali sa s priateľmi manželmi Cimarelliovými a obývali dvojposchodový domček kus cesty za hradbami mestečka.

Ale ako sa rodina rozrastala – po Angelovi a Márii, sa narodil ešte Mariano, Alessandro, Ersilia a najmladšia Tereza,[1] – nebolo ľahké uživiť sa v rodisku z pôdy s malými výnosmi. Luigi Goretti rozhodol, že sa odsťahujú za prácou na juh, čo bol osud aj mnohých ich susedov – napr Cimarelliovci sa tiež sťahovali.[2]

Prvou zastávkou sa stalo Paliano. Tam prišli Gorettiovci vlakom, malá Maria cestou opatrovala obraz Panny Márie, jediné veno svojej matky.[3] Na pozemku senátora Selsiho – zvané Colle Gianturco – rodina hospodárila od roku 1896 do roku 1899. V tej dobe sa rodina Gorettiových zoznámila sa Serenelliovými (otec Giovanni Serenelli so svojimi dvoma synmi – Gašparom a Alessandrom),[4] neúplnou rodinou s nekonvenčnými názormi a prístupom k tradičným autoritám, a uzavrela s nimi dohodu o spoločnej práci, ktorá následne prerástla prakticky v spoločnú domácnosť a hospodárenie. K tomuto kroku tlačila rodinu Gorettiových predovšetkým nutnosť dodržať stanovené lehoty na zaplatenie nájomného.

Neznášanlivá povaha Giovanniho Serenelliho viedla k otvorenej roztržke so senátorom, ktorý potom obe rodiny vypovedal zo svojich pozemkov.[5] Nasledovalo ďalšie sťahovanie, do Ferriere di Conca za lacnejšou pôdou.

Tamojšie podnebie však bolo veľmi nezdravé – Máriin otec sa nakazil akýmsi horúčkovitým ochorením (pravdepodobne maláriou) a v roku 1900, keď mala Mária 10 rokov, zomrel. Hospodárstvo prevzal Máriin sedemnásťročný brat, ktorému zo všetkých síl vypomáhala. Vyrástla z nej pekná a hlboko zbožná dievčina, ktorá vyzerala podstatne staršie ako na svojich necelých 12 rokov.

V susednej dedine, pretože Ferriere nemalo vlastný kostol, išla na prvé sväté prijímanie. To bola prakticky jediná zásadná udalosť v jej živote a mala na ďalší život dievčaťa nesmierny vplyv.

Dom, v ktorom Gorettiovci bývali, obýval tiež vdovec Serenelli so synom Alessandrom (1882 – 1970). Dvadsaťročný Alessandro Serenelli bol nezvládnuteľný výtržník, ktorý úplne pohŕdal náboženstvom, zákonmi i morálkou. Otec, ktorý si často a rád dal riadny dúšok alkoholu, ho úplne nezvládal. Alessandro sa niekoľkokrát pokúšal najskôr prosbami a neskôr vyhrážkami a rôznymi ústrkmi prinútiť Máriu k tomu, aby sa s ním vyspala, ale ona to odmietla s poukazom na to, že by to bol hriech.

Socha sv. Márie Goretti v kostole vo Visé.

5. júla 1902 si Alessandro počkal, až bude Maria sama šiť, a potom sa ju pod hrozbou noža pokúsil znova "prehovoriť". Keď neuspel, priškrtil ju a pokúšal sa ju znásilniť, ale dievča sa urputne bránilo a povedalo mu, že radšej zomrie, než by sa mu podvolila.

Rozzúrený Alessandro ju nakoniec dobodal nožom. Dievča utrpelo 14 vážnych bodných rán, väčšinou v oblasti hrudníka a brucha. Potom Alessandro, v domnení, že je dievča mŕtve, utiekol a zabarikádoval sa vo svojej izbe. Maria sa však ešte prebrala a z posledných síl sa pokúšala vojsť k dverám, na jej zavolanie pribehla matka a starý Serenelli.

S viacerými smrteľnými zraneniami bola Maria odvezená do nemocnice v Nettuno, kde ju bez anestézie operovali, avšak lekári už dopredu povedali zdrvenej matke, že dcéru môže zachrániť len zázrak. Mária Gorettiová počas operácie preukázala dokonalé sebaovládanie a bezprostredne po zákroku dokonca utešovala matku, ktorá hlboko prežívala otras z celej udalosti: "Ako sa majú bratia? Už je mi dobre, môžete sa za nimi pozrieť."[8]

Na druhý deň, potom, čo prijala sväté prijímanie a sviatosť chorých – odpustila svojmu vrahovi:

Po niekoľkých ďalších hodinách, kedy v agónii znovu prežívala traumu pokusu o znásilnenie, sa naposledy obrátila k matke: "Odpusť mi, mami!"[10] O 15:45 potom podľahla svojim zraneniam.

Dievča bolo od najútlejšieho detstva veľmi zbožné, no nezdá sa veľmi pravdepodobné, že takýto sklon k náboženstvu jej bol daný len výchovou. Rodiny z nízkych sociálnych vrstiev, ako boli Gorettiovci, mali silnú tendenciu k religiozite len do určitej miery, prioritné bolo v týchto rodinách predovšetkým hmotné zabezpečenie, pre ktoré je nadmiera aktívneho praktikovania náboženstva skôr kontraproduktívne. Chudoba sa pritom mnohokrát javila ako najväčšia prekážka náboženskému životu (Maria si musela svoju účasť na prvom svätom prijímaní doslova vyprosiť od matky Assunty, ktorá bola proti tomu z dvoch dôvodov: nedostatok prostriedkov na výbavu dieťaťa, ktorá bola k prijímaniu nutná, chýbala by citeľne v domácich prácach, keby chodila na pravidelné vyučovanie katechizmu). Zbožnosť Marie Gorettiovej je preto možné chápať aj ako špecifický rys jej osobnosti. Mala tendenciu vyjadrovať sa o náboženských otázkach úplne abstraktne, odlišne ako ostatní.

Nosila ruženec ako náramok okolo ruky. V časoch, kedy ju prenasledoval svojimi návrhmi mladý Alessandro Serenelli, ho dokonca odkladala len keď jej prekážal pri práci. V deň smrteľného útoku ho potom svedkovia našli na zemi roztrhaný.[11]

Maria bola negramotná (kvôli ťažkej ekonomickej situácii rodiny, nutnosti Máriu zapojiť plne do práce, a v neposlednom rade aj kvôli tomu, že posledná škola v Agro Pontino bola zatvorená kvôli celkovo nezdravému ovzdušiu kraja), avšak podľa mnohých svedectiev prejavovala pohotový úsudok a inteligenciu. Majiteľ obchodu Pasquale spomínal, že vždy presne vedela, koľko peňazí môže minúť.[12] O mimoriadnosti jej pamäti existujú zatiaľ len nepresvedčivé svedecké výpovede (vedela vraj odriekať celé nedeľné kázne), avšak o jej prirodzených pedagogických schopnostiach a logickej pamäti nemôže byť pochýb.[13]

Určitý druh hanblivosti, vážnosti a mlčanlivosti[12] by vysvetľoval Máriinu odolnosť voči krivdám, ktoré sa na nej dopúšťal ako Alessandro Serenelli a jeho otec, tak občas aj jej vlastná matka, ktorá podliehala nervozite z bezvýchodiskovej existenčnej situácie rodiny. Občas Assunta dieťa udrela či po ňom hodila topánkou.[12] Je takmer príznačné, že toto mlčanie vystriedalo mlčanie iné – mlčanie strachu, ktorým reagovala v poslednom mesiaci pred svojim zavraždením na zvody, hrozby a nakoniec aj útok svojho vraha.[14]

Zároveň prejavovala vysokú mieru empatie, keď sa ujímala svojich súrodencov, ktorí sa k nej utiekali pod ochranu, keď ich matka karhala. Vedela prejaviť podporu ostatným, súcit s potrebnými.[15].

Pracovný zápal, svojho druhu akýsi entuziazmus, vlastne po istú dobu udržoval domácnosť Gorettiových v chode. Assunta spomína: "Maruška vstávala ako prvá zo všetkých, pomodlila sa ... potom, zatiaľ čo ja som dojila kravy, postarala sa o sliepky a celý kurník. Potom pripravila raňajky, zobudila súrodencov, pomohla im obliecť sa, pomodlila sa s nimi. Potom išla po vodu na obed, do záhrady po šalát, pripravila zápražku, a ako sa muži vrátili, bolo všetko hotové. Popoludní žehlila a upratovala izby (...), keď bolo treba ísť na nákup, išla do Conka, a vždy nakúpila dobre. Večer ukladala súrodenca do postele (...), ale ešte neskončila. Keď sme sa modlili ruženec, pri svetle lampy látali ponožky a zašívali košele."[17]

Nenáročnosť a skromnosť ako povahový rys získavala v priebehu celého svojho detstva: ako dieťa z chudobnej rodiny sa naučila celkom prirodzene hľadať uspokojenie, radosť a hodnoty inde ako v oblasti hmotnej: v hrách sa súrodencami, vo vychádzkach do kostola alebo na trh v Nettune, kde predávala vajcia, zeleninu a holuby z domáceho chovu. V životopisnej literatúre je uvádzaná iba jedna jediná zmienka o hračke, ktorú vlastnila: z Corinalda si ako šesťročná odnášala malú hrdzavú kocku.[18]

Vrah Alessandro Serenelli neskôr opisuje Máriu Goretti: "Mala pravidelné črty tváre. Nejako zvlášť neupútavala. Mala svetlé vlasy, gaštanové oči a plnú tvár. Na svoj vek bola urastená, ale nie tak, ako ju popísali alebo zobrazili. Mne siahala asi po ramená a ja nie som vysoký, meriam len meter šesťdesiat dva ... Nebola mimoriadne krásna, bola tak akurát. Páčila sa mi." K štýlu obliekania dodáva: " Hlavu pokrývala čiernou šatkou, zviazanou pod bradou. Nosila dlhé šaty, ktoré neodkladala ani v tých najteplejších letných dňoch."[19]

Preukázateľne autentickú podobu Márie Goretti zachytáva iba jediná fotografia.[20] Bola zhotovená na začiatku roka 1902, kedy v kraji Agro Pontino prebiehalo zdravotníckoosvetové šetrenie, na základe ktorého sa malo zabezpečiť zlepšenie životných podmienok v oblasti. Prítomní boli aj zástupcovia majiteľa pozemkov. Člen grófskej rodiny, Gori Mazzoleni si kúpil kameru; rád a často pri takých príležitostiach fotil dedinčanov. Archív obsahuje celý rad snímok, zachytávajú takmer všetky nájomcovské rodiny. Mária je na snímke pravdepodobne so svojimi bratmi; je vyššia ako oni, pretože stojí na obrátenom vedre (bola vysoká 138 cm).