Mária Jozefa Saská (1731 – 1767)

Narodila sa ako ôsme dieťa (štvrtá dcéra) z pätnástich potomkov saského a poľského kráľa Augusta Fridricha II. a jeho manželky Márie Jozefy Habsburskej (dcéry cisára Jozefa I.) Jej staršia sestra Mária Amália sa vydala za infanta Carlosa, budúceho španielskeho kráľa Karola III. Druhá sestra Maria Margareta zomrela v mladosti, ďalšia staršia sestra Mária Anna Žofia sa stala bavorskou kurfirstkou. Mladšie sestry Maria Christina a Maria Elisabeth sa stali opátkami.

9. februára 1747 sa vo Versailles vydala za francúzskeho dauphina Ľudovíta Ferdinanda. Bolo to už druhé následníkovo manželstvo, jeho prvou manželkou bola španielska infantka Mária Terézia Bourbonská, ktoré zomrela pri pôrode ich jedinej dcéry; tá v dvoch rokoch zomrela tiež. Plán na manželstvo medzi Máriou Jozefou a Ľudovítom Ferdinandom vzišiel od strýka nevesty, Mórica Saského a podporila ho metresa ženíchovho otca, Madame de Pompadour. Aj Ľudovít XV. s návrhom súhlasil – považoval ho za výhodný pre Francúzsko. Francúzsko a Sasko totiž boli nepriateľskými krajinami v nedávnej vojne o rakúske dedičstvo, takže sobáš medzi následníkom francúzskeho trónu a saskou princeznou by mohol viesť k vzniku spojenectva medzi oboma štátmi. Problém však spočíval v tom, že starý otec Márie Jozefy August II. Silný zbavil poľského trónu Stanislava I. Leszczyńského, otca kráľovnej Márie Leszczyńskej a sobáš následníka trónu, jej syna, s Augustovou vnučkou mohol znamenať hlbokú urážku ľuďom milovanej kráľovnej. Bez ohľadu na tieto konzekvencie však k sobášu nakoniec došlo; ženíchovi mal 18 a nevesta 15 rokov. Hoci sa znovu oženil, oplakával Ľudovít Ferdinand stále svoju prvú manželku. Mária Jozefa, obdarená citlivou dušou, trpezlivosťou aj bystrým intelektom, dokázala postupne získať srdce svojho manžela. Rovnako ako on bola hlboko nábožensky založená, vysoko morálna, čo ju zblížilo aj s jej svokrou; manželia sa neradi zúčastovali spoločenských udalostí a zábav, organizovaných prostopašným kráľovským dvorom, ale dávali prednosť tichým večerom, besedám, čítaniu, modlitbám, alebo návštevám oranžérie.

Sobáš priviedol Máriu Jozefu na dvor ovládaný Madame Pompadour, kráľovou favoritkou, pôvodcom jej manželstva. Nová dauphine musela udržiavať dobré vzťahy s Madame Pompadour i s kráľom, zároveň však musela brať do úvahy nenávisť, ktorú maal jej manžel k milenke svojho otca. Prišla teda do rodiny rozpoltenej animozitami a napätými vzťahmi: kráľ a jeho manželka žili už oddelene; zbožná Mária Leszczyńská žila v ústraní; jej dcéry nepripúšťali kritiku svojho otca a Dauphin, ľpiaci z celého srdca na svojej matke aj sestrách, si s otcom nerozumel. Napriek tomu nakoniec dokázala vytvoriť so svojím manželom pevný vzťah a prispela k zblíženiu kráľa so svojím synom. Ľudovít XV. svoju nevestu obdivoval a mal k nej veľkú dôveru. Na dvore svojho svokra tak bola Mária Jozefa vplyvnou osobou a snovala rôzne intrigy s členmi francúzskej kráľovskej rodiny, s tzv. "Mesdames Tantes (pani tetami)" – kráľovými dcérami Madame Adelaide, Madame Viktóriou a Madame Žofiou. Bola vynikajúcou klávesistkou obdivovanou súdobými skladateľmi.

Narodenie prvej dcéry znamenalo pre rodičov veľkú radosť, hoci kráľ bol rozladený, že sa nenarodil chlapec. O rok neskôr prišiel na svet dlho očakávaný syn, Ľudovít Xavier. Chlapec bol Máriinou najväčšou radosťou – bola na neho veľmi hrdá, zahŕňala ho všetkou svoju materskou láskou a nedokázala zakryť to, že ho preferuje medzi všetkými svojimi deťmi; tým veľmi trpel jej ďalší syn Ľudovít August (budúci kráľ Ľudovít XVI.). V deviatich rokoch však malý princ spadol z koňa a zlomil si nohu; zranenia sa síce zahojili, ale chlapec odvtedy kríval. V predjarí roka 1761 sa na nohe objavil opuch či nádor, ktorý sa rozšíril po celej končatine; princa operovali, napriek tomu však v marci 1761 zomrel. Smrť najstaršieho syna bola pre ňu veľkou ranou s ktorou sa napriek tomu dokázala vyrovnať vďaka svojej hlbokej viere. Nezostalo však len pri tejto tragickej udalosti: Sasko, jej rodnú krajinu, napadlo Prusko a 20. decembra roka 1765 zomrel Ľudovít Ferdinand.

Máriu Jozefu manželova smrť veľmi zasiahla. Aby pomohol prekonať smútok, dovolil jej kráľ zmeniť apartmány; z miestností, kde bývala s manželom, sa presťahovala do komnát, ktoré predtým obývala v roku 1764 zosnulá Madame de Pompadour. Tam kráľ navštevoval svoju nevestu častejšie ako pred smrťou Ľudovíta Ferdinanda a preberal s ňou plánované manželstvo jej najstaršieho žijúceho syna Ľudovíta Augusta srakúskou arcivojvodkyňou Máriou Antóniou. Nedlho po manželovej smrti začala chorľavieť; dostala rovnako ako jej manžel tuberkulózu a zomrela sotva rok a pol po ňom. Pochovaná bola v kráľovskej krypte v bazilike Saint-Denis, mieste posledného odpočinku francúzskych kráľov.