Mária Bellová

Narodila sa ako piate zo siedmich detí v rodine evanjelického farára, publicistu a kultúrneho pracovníka Štefana Bellu (* 1844 – † 1909) a jeho manželky Jany, rod. Karlovskej (* ? – † 1904).[2] Jedným z jej súrodencov bol Štefan Vladimír Bella (* 1880 – † 1952), ktorý sa stal profesorom vodného staviteľstva a patril k popredným európskym odborníkom v oblasti melioračných stavieb.[3] Jej ďalší brat Igor (* 1901 – † ?) absolvoval evanjelickú teológiu, sestra Oľga (* 1878 – † ?) sa stala učiteľkou, Želmíra (* 1882 – † ?) poštovou úradníčkou a Natália (* 1888 – † ?) študovala na konzervatóriu, no zomrela ešte pred jeho dokončením.[4]

Navštevovala dievčenskú školu v Pančeve a meštiansku školu v Liptovskom Mikuláši, následne v rokoch 1901 – 1905 absolvovala externé štúdium Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Po zmaturovaní nastúpila na lekársku fakultu na univerzite v Budapešti, kde bola najskôr mimoriadnou (1905 – 1906) a vzápätí riadnou poslucháčkou (1906 – 1910), pričom v roku 1911 spromovala a získala titul doktorky všeobecného lekárstva. Ako súčasť svojej prípravy na lekársku dráhu v rokoch 1911 – 1912 absolvovala študijné pobyty v Berlíne, Paríži a v Bruseli.[pozn 1] V rámci promočnej praxe pracovala ako praktikantka na psychiatrickom oddelení nemocnice v Pécsi (1910) a potom krátko v Trenčíne.[5][6]

Od roku 1913 bolo jej pôsobiskom chirurgické oddelenie nemocnice v Târgu Mureși v Sedmohradsku, vtedajšej súčasti Rakúsko-Uhorska, kde zotrvala ako vojenská lekárka počas prvej svetovej vojny (1914 – 1918) a vzápätí v rokoch 1918 – 1921 ako primárka detského oddelenia.[5]

V roku 1921 sa vrátila do vlasti, Československa, kde nastúpila do funkcie sekundárnej lekárky chirurgického oddelenia nemocnice v Košiciach. Na tejto pozícii zotrvala do roku 1925, kedy sa jej novým pôsobiskom stal Ústav pre tuberkulózne deti v Dolnom Smokovci, v ktorom pôsobila až do roku 1957,[1] najskôr ako „radová“ lekárka, následne ako primárka.[5] Ako lekárka ftizeologička skúmala nové dietetické a hygienické metódy liečenia tbc, využitie liečivých bylín pri liečbe tbc kože a i., pričom vo svojej liečebnej praxi dosahovala mimoriadne dobré výsledky. Podieľala sa tiež na výchove a vzdelávaní zdravotníckeho personálu a osvetovej činnosti (organizovala prednášky o prevencii tbc, ochrane detí v rizikovom prostredí a pod.). V roku 1955 získala za svoje zásluhy Rad práce.[5][7]

V roku 1957 odišla do starobného dôchodku.[5]