Le Marais

Ešte dlhú dobu po vzniku mesta Paríža zostával pravý breh neobývaný kvôli močiarom, ktoré sa tu vytvárali po povodniach na Seine. Osídlenie sa koncentrovalo na ostrove Cité a na južnom, ľavom brehu Seiny v oblasti dnešnej Latinskej štvrti. Už od 9. storočia sa miesto využívalo ako pasienky, ale osídlenie malo dlho len vidiecky charakter. Oblastí prechádzala na mieste dnešnej Rue Saint-Antoine stará obchodná cesta do mesta Melun. Až v 12. storočia sa tu usídlili niektoré náboženské rády, z ktorých najvýznamnejšie boli templári, ktorí sa po odchode z Cypre presunuli do Paríža a na pozemkoch darovaných francúzskym kráľom Ľudovítom VII. Vybudovali svoje hlavné sídlo. Práve tento poriadok sa zaslúžil o vysušenie močiarov počas 13. storočia. V roku 1240 bolo postavené prepošstvo templárov obklopené vlastnými hradbami, pretože sa nachádzalo mimo mestské hradby, ktoré nechal na ľavom brehu vybudovať kráľ Filip II. August. Opevnené prepošstvo prilákalo remeselníkov a obchodníkov, ktorí boli oslobodení od platenia daní kráľovi a mestu. V nasledujúcom storočí tu boli založené aj ďalšie kláštory (Blancs-Manteaux, Sainte-Coix-de-la-Bretonnerie a neskôr Billettes).

Ambit kláštora Billettes

V polovici 13. storočia Karel z Anjou, kráľ neapolský a sicílsky a brat kráľa Ľudovíta IX. Nechal vystavať svoju rezidenciu na mieste dnešného domu č 7 v Rue de Sévigné. V roku 1361 francúzsky kráľ Karel V. nechal vybudovať komplex budov nazývaný ako Hôtel Saint-Pol, kam sa uchýlil z Louvru, lebo mal po povstaní Étienna Marcela v roku 1358 nedôveru voči Parížanom. Tento panovník a jeho nástupca Karol VI. Nechali rozšíriť mestské hradby, ktorých súčasťou bola aj pevnosť Bastila, a ktoré už do svojho obvodu zahŕňali aj oblasť Marais. Tým sa stala štvrť plne integrovanou mestskou časťou.

Parková úprava na Place des Vosges

Od začiatku 16. storočia si tu prevažne šľachta začala budovať svoje mestské paláce, ktoré sa nazývajú hôtel (pre odlíšenie od palais, čo bolo označenie paláca príslušníkov kráľovského rodu). Impulzom pre tento rozvoj sa stalo založenie dnešného Place des Vosges (vtedy Place Royale - Kráľovského námestí) kráľom Henrichom IV. Roka 1605. Oblasť sa následne stala módnou štvrťou horných vrstiev - aristokracia, cirkevných predstaviteľov i bohatých mešťanov. Toto vrcholné obdobie rozvoja prebiehalo počas 17. a po väčšiu časť 18. storočia.

Po presídlení kráľovského dvora do Versailles nastal pozvoľný úpadok štvrti. Šľachta sa presúvala za panovníkom a niektoré tunajšie paláca boli postupne rozpredané mešťanom, ktorí ich prestavovali na byty. Šľachtici si stavajú nové parížskej rezidencie na predmestí Saint-Honoré blízkosti rozvíjajúce sa Avenue des Champs-Élysées a na ľavom brehu Seiny v predmestí Saint-Germain. Francúzska revolúcia znamenala radikálne a definitívne ukončenie vzostupu. Zo štvrti boli vyhnaní aj zostávajúci obyvatelia šľachtického pôvodu, mnohí emigrovali, iní skončili pod gilotínou a ich nehnuteľnosti boli skonfiškované, čím postupný architektonický úpadok pokračoval. Mnoho palácov bolo rozpredané remeselníkom a obchodníkom a budovy boli premenené na dielne, sklady, obchody a byty či sa tu usídlili úrady. Následné 19. storočia sa prejavilo predovšetkým na vnútorných, často veľmi nešetrných prestavbách palácov.

Naopak architektonické premeny Paríža za prefekta Haussmanna počas Druhého cisárstva sa, na rozdiel od iných parížskych štvrtí, nedotkli Marais príliš radikálne. Časť stredovekých stavieb zmizla a niektoré časti sa premenili, čo je najlepšie vidieť v uliciach Turbigo či Réaumur, ale inak cez štvrť nebol prerazený žiadny nový bulvár. Jedinou ulicou tohto typu teda zostáva Rue de Rivoli postavená však už v rokoch 1797-1811 a otvorená za Napoleona a na nej nadväzujúce Rue Saint-Antoine, ktorá je ešte staršia.

V roku 1969 André Malraux, minister kultúry vo vláde Charlesa de Gaulla vytvoril plán na rozvoj a ochranu mestských štvrtí a Marais sa stala prvou chránenou oblasťou tohto programu, ktorý počíta s architektonickou obnovou , návratom stálych obyvateľov, budovaním múzeí a pod. Bolo opravených niekoľko palácov a premenené v múzeá a sídla ďalších kultúrnych inštitúcií. V posledných rokoch sa v štvrti objavuje aj mnoho umeleckých galérií.

Stanica Art et métierslinky č. 11 je v štýle techniky z románov Julesa Verna

Keďže je štvrť situovaná v samom centre Paríža, je tu automobilová doprava problematická. Väčšina ulíc vo štvrti je príliš úzka, takže sú jednosmerné, aby bolo umožnené parkovanie. Pravda aj širšie ulice ako Rue de Rivoli alebo nábrežie sú tiež koncipované ako viacprúdové jednosmerky, ktoré pravidelne v rannej a popoludňajšej špičke zažívajú dopravné zápchy. V Marais bolo vybudovaných niekoľko veľkokapacitných podzemných parkovísk. Najväčšie sú pri Centre Pompidou a pri parížskej radnice Hôtel de Ville. Autobusové linky vedú prevažne širšími ulicami Rue Saint-Antoine a Rue de Rivoli od východu na západ (č 69, 67, 75, 76), po nábreží opačným smerom (96) a po okrajových bulvároch v severojužnom smere (38, 20, 47, 65). Priamo cez štvrť vedú linky 29, 75 a 96. Stanica metra sú rozmiestnené prevažne na bulvároch lemujúcich štvrť. V južnej časti sa nachádzajú stanice Hôtel de Ville (linky 1 a 11), Pont Marie a Sully - Morland (obe linka 7), na juhovýchode potom stanice Bastille (linky 1, 5 a 8). Na východnom okraji Marais sú stanice Chemin Vert a Saint-Sébastien - Froissart (obe linka 8). Na severe sa nachádzajú stanice Rambuteau (linka 11) a stanice Arts et Métiers (linky 3 a 11). Najcentrálnejšou stanicou je Saint-Paul (linka 1). Južnú časť Marais pretínajú v podzemí linky RER A a RER D, avšak tie tu stanicu nemajú. Štvrť je spojená cez Seinu niekoľkými mostami. Z ostrova Cité vedie Pont d'Arcole a Ostrov sv. Ľudovíta spájajú s Marais Pont Louis-Philippe, Pont Marie a Pont de Sully.

S Le Marais je spojených mnoho významných historických i súčasných osobností, ktoré v štvrti žili a pôsobili, alebo sú s ňou ich osudy inak spojené.[2]

• Gabriele D’Annunzio, taliansky básnik si v rokoch 1914-1915 prenajal prízemný byt v Rue Geoffroy-l'Asnier č. 26.
• Honoré de Balzac, spisovateľ, býval v Rue de Lesdiguiéres v dnes už zbúranom dome.
• Charles Baudelaire, básnik, v roku 1858 býval v Rue Beautreilles č. 22.
• Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais, dramatik, v rokoch 1776-1788 viedol v Rue Vieille-du-Temple č. 47 obchod so zbraňami na podporu americké vojny za nezávislosť. Vlastnil aj palác na Boulevard Beaumarchais. Palác bol zbúraný v roku 1822, dnes tam stoja domy č. 2-20.
• Alphonse Daudet, spisovateľ, býval v rokoch 1876-1879 v záhradnom dome Hôtelu de Richelieu na Place des Vosges č. 21. Napísal tu román Králi vo vyhnanstve.
• Georges Dufrénoy, postimpresionistický maliar, žil po celý život (1870-1943) na Place des Vosges č. 2.
• Isadora Duncanová, americká tanečnica, bývala v roku 1909 na Place des Vosges v č. 1 bis.
• Théophile Gautier, spisovateľ, býval v rokoch 1822-1831 v Rue Elzévir č. 4.
• Jules Hardouin-Mansart, architekt, je pochovaný v kostole Saint-Paul-Saint-Louis.
• Victor Hugo, spisovateľ, býval v rokoch 1832-1848 na Place des Vosges v č. 6.
• Miou-Miou, herečka, tu býva.
• Molière, dramatik, býval v Rue des Jardins-Saint-Paul v dome, ktorý stál na mieste dnešného domu č. 6.
• Jim Morrison, americký spevák, zomrel v roku 1971 v Rue Beautreilles č. 17.

Hôtel de Beauvais

• Wolfgang Amadeus Mozart, rakúsky skladateľ, ako sedemročný býval v zime 1763-1764 v rezidencii bavorského veľvyslanca v Hôtel de Beauvais v Rue François-Miron č. 68.
• François Rabelais, spisovateľ, zomrel v roku 1553 v Rue des Jardins-Saint-Paul č. 2.
• Victorien Sardou, básnik, sa v roku 1831 narodil v Rue Beautreilles č. 16.
• Markíza de Sévigné sa narodila v roku 1626 na Place des Vosges č. 1. V rokoch 1645-1650 bývala v Rue des Lions-Saint-Paul č. 11, od roku 1677 v Hôtel Carnavalet v Rue de Sévigné.
• Georges Simenon, spisovateľ belgického pôvodu, si v roku 1923 prenajal byt v Hôtel de Richelieu Place des Vosges č. 21.
• Eugène François Vidocq, zakladateľ francúzskej polície, mal kanceláriu v roku 1833 v Rue Cloche-Perce v dome č. 12 (dnes už zbúranom) a v roku 1836 presídlil do Rue du Pont-Louis-Philippe č. 20.

Hôtel de Rohan-Guéménée sa objevil v komédii z roku 1973 Muž z Acapulca s Jean-Paul Belmondom a Jacqueline Bissetovou.

Hôtel de Beauvais bol kulisou v niekoľkých francúzskych filmoch, napr. Bankárka z roku 1980 s Romy Schneider, alebo v životopisnom filme Camille Claudel z roku 1988, kde sochárku Camille Claudel hrala Isabelle Adjaniová a Gérard Depardieu sochára Augusta Rodina.

Vo filmu Paríž, milujem ťa z roku 2006 je tejto štvrti venovaná tretia poviedka Le Marais (réžia Gus Van Sant) o zvláštnom vzťahu dvoch mladíkov.

• Václav Fiala, Umělecká Paříž, Praha, Lidové noviny 2002, ISBN 80-7106-418-1
• Alexandre Gady, Le Marais. Guide historique et architectural, Paris, Le Passage 2002, ISBN 2-84742-005-3
• Scott Gunther, The Elastic Closet: A History of Homosexuality in France, Palgrave Macmillan 2009, ISBN 978-0-230-22105-5
• Danielle Chadych, Le Marais. Évolution d'un pyasage urbain, Paris, Parigramme 2005, ISBN 2-84096-188-1
• Armand Lanoux, Paříž ve tvaru srdce, Olomouc, Nakladatelství Odeon 1996, ISBN 80-207-0515-5
• Jean-Marie Pérouse de Montclos, L'art de Paris, Paris, Editions Place des Victoires 2003, ISBN 2-84459-065-9
• Michel Poisson, Paris Monuments: Un Guide Illustré par plus de 1000 dessins, Genève, Minerva 1998, ISBN 2-8307-0442-8

• Text z knihy V. Fialy Umělecká Paříž o Marais
• Stránka o štvrti Marais
• Porovnanie súčasných fotografií s rokom 1900
• Popis ulíc a inštitúcii v Marais

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Le Marais na českej Wikipédii.