Ladislav Kudelka

Ladislav Kudelka prichádza do filmu z provinčného závodného časopisu vo Svite. Začiatkom 50. rokov sa pri nakrúcaní šotov stretáva s Vladom Kubenkom, v roku 1953 sa stáva vedúcim spravodajstva a pôsobí ako režisér Týždňa vo filme. Tvorba tohto obdobia je poplatná dobe, kedy sa nakrúcali ideologicky exponované diela. Vznikla tak napr. snímka Za ďalší rozvoj družstiev (1952) propagujúca roľnícke družstvá, dokument o vyznamenaných slovenských pracovníkoch Vzorní pracovníci (1952), či dvojdielny agitačný film Proti zrade (1955).

Kľúčová a významná je však až tvorba v šesťdesiatych rokoch, kedy sa aj v dokumentárnom filme prejavila liberalizácia pomerov. Vo filme Chlapi z Gaderskej doliny (1963) podáva Ladislav Kudelka obraz o jednom dni zo života drevorubačov a to bez použitia komentára. Kudelka využíva striedanie temporytmu, zobrazuje rozmanité prostredia, nachádza rytmické analógie medzi zvukom a obrazom.[1] Koncom 60. rokov sa na Slovensku uvoľnila spoločensko-politická atmosféra natoľko, že na krátky čas nefungovala cenzúra a dokumentárna tvorba na Bratislavskej Kolibe sa veľmi flexibilne prispôsobila novým obrodným myšlienkovým prúdom. Upustilo sa od rozsiahleho schvaľovania a administratívno-výrobných tortúr. Výsledkom bol rad výnimočných diel.

Kudelka tak v roku 1967 natáča snímku na motívy básne Ladislava Novomeského Červená a čierna a pridáva sa k autorom, ktorí sa venovali experimentálnej kinematografii. V štúdiu krátkych filmov vznikli aj diela, ktoré súviseli s aktuálnym stavom rozkladajúceho sa totalitného systému. V tomto období vyvrcholila Kudelkova publicistická činnosť, v troch filmoch. Vo filme Leopoldovská pevnosť (1968) sa zameral na väzenské metódy v Leopoldove. Tému snímky Obec plná vzdoru (1969) tvorila trestná výprava Ľudových milícií na začiatku päťdesiatych rokov proti dedinčanom z Nižnej Šuňavy. Tretí film Intolerancia (1969) pojednával o následkoch komunistického prenasledovania rádov katolíckej cirkvi. Všetky tri diela spája podobná metóda: rozhovory, objektivita, priestor pre obidve strany konfliktu, názor.[2] Spolu s kolektívom autorov Vlado Kubenko, Ivan Húšťava, Otakar Krivánek a Jaroslav Pogran nakrútil v roku 1968 celovečerný dokumentárny film Čas, ktorý žijeme. Táto sugestívna výpoveď o spoločnosti a udalostiach roku 1968 bola v časoch normalizácie zakázaná.

Okupácia Československa mala v 70. rokoch dopad aj na tvorcov krátkeho filmu. Na II. zjazde Zväzu slovenských dramatických umelcov boli Ladislav Kudelka, Karol Skořipský a Martin Slivka označení za iniciátorov liberalizačného pohybu a boli obvinení z neodbornosti.[3] V období normalizácie sa Kudelkovi už nepodarilo nájsť tvorivú slobodu. Až v roku 1977 po napísaní stanoviska k Vyhláseniu umeleckých zväzov sa mu otvárajú dvere do štúdií a ateliérov, kde sa môže venovať svojim témam.

• Za ďalší rozvoj družstiev (1952)
• Vzorní pracovníci (1952)
• Výtvarné umenie ľudu (1953)
• Za ďalší rozvoj prešovského kraja (1954)
• Piesne Liptova (1954)
• Múzeum V. I. Lenina (1954)
• Majstri modranskej keramiky (1954)
• Desať víťazných rokov (1954)
• Proti zrade (1955)
• Desiaty máj slobody (1955)
• Oravskí hutníci (1956)
• Myjavský muzikant (1956)
• Východná 1957 (1957)
• Jarné vody (1958)
• Leto v Západných Tatrách (1959)

• Zbohom Péro (1960)
• Interhelpo (1960)
• Spomienky na Rysy (1961)
• Sezóna v Demänovej (1961)
• Dnešok slovenského filmu (1962)
• Opustená zem (1963)
• Chlapi z Gaderskej doliny (1964)
• Láska-neláska (1964)
• Majstri z Kovačice (1964)
• Kam nechodil inšpektor (1964)
• Hviezdičky (1964)
• Kto nepracuje (1965)
• Dvanásť storočí umenia (1967)
• Poklady Tutanchamonovej hrobky (1967)
• Čierne dni (1968)
• Akí sme
• Leopoldovská pevnosť (1968)
• Čas, ktorý žijeme (1968)
• Intolerancia (1969)
• Obec plná vzdoru (1969)
• Čas ktorý sme žili (1969)

• Suita o tatranskej zime (1970)
• Zvonolejárky (1972)
• Ten život odvial čas (1972)
• Jánske ohne (1974)
• V znamení kríža (1979)

• Príkaz doby (1985)