Lúžňanské súvrstvie
Lúžňanské súvrstvie označované aj ako spodnotriasové kremence je súvrstvie spodnotriasového veku známe z tektonických jednotiek tatrika, fatrika, severného veporika a zemplinika v Západných Karpatoch. Súvrstvie definovala O. Fejdiová[1] v roku 1980. Typové lokality sa nachádzajú pri Liptovskej Lúžnej (južne od Ružomberka) a Donovaloch, na severných svahoch Ďumbierskych Tatier.
| Lúžňanské súvrstvie | |||
|---|---|---|---|
 Krížové zvrstvenie v triasových kremencoch lúžňanského súvrstvia tatrika. Malé Karpaty, Traja jazdci. (Geologické kladivo je 28 cm dlhé.) | |||
| Nadložie | verfénske súvrstvie | ||
| Podložie | kryštalinikum alebo Meďodolské súvrstvie Devínske súvrstvie Krivosúdske súvrstvie | ||
| Hrúbka | 45 – 200 m | ||
| Vek | spodný trias (permoskýt) | ||
| Zloženie | |||
| Primárne | kremence, akrózy, droby a pieskovce | ||
| Ostatné | ílovce, zlepence | ||
| Umiestnenie | |||
| Názov podľa | obce Liptovská Lúžna | ||
| Pomenovaná | Fejdiová (1980) | ||
| Región | Západné Karpaty | ||
| Krajina (y) | Slovensko | ||
| |||
Analóg lúžňanského súvrstvia z hronika sa nazýva benkovské súvrstvie. V alpskej literatúre sú ich ekvivalenty známe ako semeringské kvarcity.
Horninové zloženie
Súvrstvie je tvorené zo stredno až hrubozrnných kremených arenitov, arkóz, drôb a pieskovcov najčastejšie hnedej[2], no niekedy ružovej či sivej farby. Pieskovce sú prevažne masívne, šikmé zvrstvenie nie je obvykle výrazné. Pieskovce majú nízky obsah cementu. Pieskovce sa usadzovali vo fluviálnom až plytkomorskom prostredí. Vrstevný sled odráža prechod zo silne až stredne silných divočiacich riek (rieky so strmým spádom a väčšou rýchlosťou prúdenia, tvorené spleťou viacerých korýt) do piesčitých až blatistých pobrežných rovín. Toto pobrežie sa vyznačovalo silným pôsobením vetra a arídnym až semiarídnym podnebím.
Rozoznávané sú 3 cykly[3]. Prvý s hrubo až stredne zrnitými pieskovcami striedajúcimi sa s jemnozrnnými zlepencami, o celkovej hrúbke asi 10 – 20 m. Zlepence lúžňanského súvrstvia tvoria samostatný člen označovaný zlepence Zlatého vrchu. Druhý cyklus sa vyznačuje prítomnosťou zelenkavých až červených piesčitých bridlíc, je hrubý 20 až 25 m. Telesá bridlíc sú hrubé asi 5 cm, smerom nahor sa zvyšuje frekvencia ich výskytu, nie však ich hrúbka. Tretí cyklus tvoria fialové a pomerne jemnozrnné pieskovce a prachovcové a piesčité bridlice. Dosahuje hrúbku 10 – 30 m.[3]
Miestami, hlavne v spodnej časti a tiež naspodku riečnych cyklov, obsahuje telesá zlepencov, obvykle obsahujúce žilný kremeň, ale aj exotické horniny ako ryolity, ryodacity a ich tufy alebo klasty s vysokým obsahom turmalínov[2]. Zdrojom týchto hornín bolo zrejme predpolie Západných Karpát. Badateľný je väčšinou smer transportu klastov zo severozápadu až severu generálne na juh a juhovýchod. Smerom na východ klesá veľkosť klastov. Zdrojom klastického materiálu lúžňanského súvrstvia je pravdepodobne Armorický alebo Český masív[4]. Presné určenie tejto zdrojovej oblasti je však komplikované.
Vo vrchných častiach súvrstvia pieskovce prechádzajú pozvoľne do svojich jemnozrnnejších variet ale aj prachovcov a bridlíc, prípadne sa tu nachádzajú šošovky dolomitov alebo rauvakov. Ílovce a ílovité bridlice majú zelenkastú farbu a veľký objem piesčitej prímesy.[5] Miestami sa dokonca objavujú karbonatické pedogénne horizonty.[3]
Vzťah k nadložiu a podložiu
V niektorých oblastiach (ako napr. v seleckom bloku Považského Inovca) možno sledovať pozvoľný prechod medzi podložnými vrchnopermskými sedimentami (v prípade Považského Inovca napr. krivosúdskym súvrstvím) a kremencami lúžňanského súvrstvia. V mnohých oblastiach leží transgresívne priamo na kryštaliniku. Inde (napr. vo federátskej jednotke veporika) súvrstvie nasadá na podložné predajnianske súvrstvie diskordantne.
Hrúbka
Hrúbka súvrstvia je variabilná, miestami dosahuje iba okolo 30 – 45 m (na typovej lokalite[5]), bežne 100 m. V tatriku sú známe výskyty s hrúbkou okolo 200 m. Vo veporiku dosahuje hrúbku maximálne 250 – 300 m. Výskyty vo fatriku sú iba ojedinelé a väčšinou predstavujú iba zlomok pôvodného vrstevného sledu.
Vek
Vek súvrstvia sa pre nedostatok biostratigraficky vhodných skamenelín nepodarilo presne určiť. Dosiaľ v ňom nebolo uskutočnené ani rádiometrické datovanie. Všeobecne sú považované za horniny seiského (griesbach) veku (najspodnejší trias). Autori tak usudzujú na základe superpozície jeho spodných členov v nadloží permských sekvencií a tiež pozície v podloží strednotriasových karbonátov. Analogické horniny vo Východných Alpách sú považované za permo-skýtske, teda vrchnopermské až spodnotriasové.
Referencie
- Fejdiová, O., 1980: Lúžňanské súvrstvie – formálna spodnotriasová litostratigrafická jednotka. Geologické práce, Správy 74, s. 95 – 101
- Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1985: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
- Vozárová, A., 2005: Reconstruction of fluvial bars from the lower Triassic "Buntsandstein facies" (Lúžnna formation) in the Western Carpathians (Slovakia). Geologica Carpathica, 56, 1, s. 41 – 55
- Mišík, M., Jablonský, J., 2000: Lower Triassic quartzites of the Western Carpathians: Transport directions, source of clastics. Geologica Carpathica, 51, 4,s. 251-264
- Andrusov, D., Samuel, O., 1985: Stratigrafický slovník Západných Karpát 2. L - Z. Geologický ústav Dionýza Štúra. Bratislava, s. 40-41
