Klasická ekonómia
Klasická ekonómia alebo klasická politická ekonómia bola škola ekonomického myslenia približne od polovice alebo konca 18. storočia do 70. rokov 19. storočia najmä v Spojenom kráľovstve, menej vo Francúzsku, Taliansku a USA, čiastočne v nemeckých krajinách a Rakúskej monarchii, a skôr marginálne aj napr. vo Švédsku, Španielsku a podobne. Medzi hlavných mysliteľov patrili Adam Smith, David Ricardo, Thomas Malthus, Jean-Baptiste Say a John Stuart Mill.
Vymedzenie
Definície jej charakteristiky a do značnej miery aj jej časového ohraničenia sa veľmi rozchádzajú, ale (s výnimkou definície podľa Marxa) je takmer nespornou hlavnou charakteristikou, že to je ten ekonomický smer, ktorý bol hlavným smerom ekonomického myslenia v Spojenom kráľovstve a (s výhradami) vo Francúzsku v rokoch počas zhruba celej prvej polovice 19. storočia. Symbolicky sa obdobie klasickej ekonómie najčastejšie vymedzuje nasledujúcim spôsobom: začína vydaním Bohatstva národov od Adama Smitha v roku 1776 a končí v roku 1871, ktorý je považovaný za počiatok takzvanej marginalistickej revolúcie.
U Keynesa klasická ekonómia zahŕňa aj predkeynosovskú neoklasickú ekonómiu, presnejšie najmä Marshallovu školu. Výraz klasická ekonómia ako súhrn klasickej ekonómie v užšom zmysle a neoklasickej ekonómie dodnes používajú viacerí autori.
U Marxa a marxistov sa klasická ekonómia (u neskorších marxistov nazývaná aj "klasická buržoázna politická ekonómi") začína už v 17. storočí Williamom Pettym, zahŕňa tých ekonómov, ktorí objavili "skutočnú" podstatu "buržoáznych" výrobných vzťahov, končí už okolo roku 1820 Davidom Ricardom a nasleduje po nej "vulgárna ekonómia" (čo je Marxove označenie pre ekonómov po roku 1820, ktorých všetkých považoval v podstate za hlupákov, ktorí "skutočnú" podstatu ekonomiky neobjavili).
Charakteristika
Podľa mnohých zdrojov je obdobie klasickej ekonómie vlastne obdobím, v ktorom vznikla ekonómia ako (samostatná a štruktúrovaná) veda. V angličtine sa v tomto období ešte nepoužíval výraz ekonómia (economics) ale len "politická ekonómia", v nemeckej jazykovej oblasti (vrátane Slovenska) - kde však skôr prevládala zmes klasickej ekonómie a iných ekonomických škôl - sa od začiatku 19. storočia používal aj výraz "národná ekonómia" (Nationalökonomie) resp. trochu neskôr aj "náuka o národnom hospodárstve" (Volkswirtschaftlehre).
Politickou filozofiou klasickej ekonómie bol spravidla liberalizmus (tzv. klasický liberalismus) vychádzajúci z myšlienky, že spoločnosť a ekonomika sú prirodzeným poriadkom. Klasici sa snažili o ekonomický systém založený na slobodnej trhovej konkurencii a slobode obchodu. Charakteristické symboly klasickej ekonómie, napríklad „neviditeľná ruka trhu“ Adama Smitha, zostali živé dodnes. Jedna skupina klasických ekonómov však patrila k socialistom (tzv. ricardiánsky socializmus).
Klasická ekonómia nahradila predovšetkým ekonomický smer nazývaný merkantilizmus. Ten už nevyhovoval vtedajším hospodárskym a spoločenským zmenám - život ľudí začínali výrazne meniť nové technologické objavy (priemyselná revolúcia). V porovnaní s merkantilizmom klasická ekonómia preniesla pozornosť z oblasti medzinárodného obchodu do oblasti (materiálnej) výroby: sústredila sa na výrobu a prácu. Merkantilizmus sa orientoval na obeh a peniaze. Klasická ekonómia v prístupe k hospodárstvu preferovala liberalizmus pred štátnou reguláciou (intervencionizmus).