Kišó Kurokawa

Narodil v meste Kanie prefektúre Aiči. Vyštudoval architektúru na univerzite v Kjóto kde získal titul bakalára v roku 1957. Inžiniersky titul dostal na univerzite v Tokiu, pod dohľadom Kenza Tangea v roku 1959. Spolu s ostatnými kolegami založil v roku 1960 hnutie metabolistov, ktorého členovia sú známi ako metabolisti. Bolo to radikálne japonské avantgardné združenie presadzujúce znovuoživenie architektonických štýlov ale v ázijskom kontexte. Skupina bola veľmi úspešná, čo vyvrcholilo uznaním za stánok Takara Cotillion Beautillion na Svetovej výstave v Osake roku 1970.

Kurokawa mal dcéru a syna z prvého manželstva so svojou spolužiačkou. Druhé manželstvo uzavrel s herečkou Ayako Wakao. Jeho mladší brat s ním spolupracoval na niektorých projektoch z oblasti priemyselného dizajnu.

8. apríla 1962 založil spoločnosť Kisho Kurokawa Architect & Associates, ktorej aj predsedal. Centrála sa nachádzala v Tokiu, pobočky v Osake, Nagoja, Astane, Kuala Lumpur, Pekingu a Los Angeles. Spoločnosť je japonskou vládou označovaná za „First Class Architects Office.“

Vydal niekoľko kníh o filozofii a architektúre, o čom prednášal po celom svete. Tvrdil, že existujú dve tradície združené v kultúre: viditeľné a neviditeľné. Ako sám hovoril, jeho práca niesla neviditeľnú japonskú tradíciu. Je to vidieť najmä na „materiáloch, v nestálosti, vo vnímavosti a detaile.“ Pri pohľade na jeho metabolickú prácu, sa tradícia nezdá veľmi prítomná. Napriek tomu možno povedať, že je to práca japonská.

Zomrel na zlyhanie srdca 12. októbra 2007 v Tokiu, vo veku 73 rokov.

Bol ovplyvnený deštrukciou japonských miest počas 2. svetovej vojny, či prírodnými katastrofami, ktoré zanechali v japonských mestách iba tehly a kameň, ako pomník minulých miest a nie drevo a prírodné elementy ako bolo pre túto kultúru tradičné.

Preto v jeho diele vychádza do popredia motív premenlivosti, 4 ročných období v jednej línií s dramatickými premenami Japonska. Myšlienka, že budovy a mestá majú byť čo najviac prírodné a mali by byť v harmónii so zvyškom prírody, ktorá je jediná stála veličina, napomohla vzniku tradície spojenej s budovaným „dočasných“ stavieb.

Myšlienka nestálosti sa odzrkadľovala v Kurokawovom diele počas hnutia tzv. metabolistov. Budovy boli robené ako premiestňovateľné, prispôsobitelné a meniteľné. Tento princíp smeroval jeho tvorbu k otvorenému systému, systému v čase a priestore.

Snažil sa nepoužívať neprirodzené materiály, farby a textúry. Vyznával krásu materiálu ako takého, bez žiadneho prikrášľovania. Ide o vieru v maximálny pôžitok vychádzajúci z prírodných statkov. Kurokawa hrdo vystavoval železo ako železo, hliník ako hliník a betón takmer neupravený. Išlo o skutočnú hrdosť k materiálu.

Všetky tieto jeho pocity zakomponoval do jeho tézy capsule building. Všetko – eskalátory, výťahy, potrubia a rúry sú exteriérové a viditeľné. Jeho otvorené stavby priznávajú všetky siete a konštrukcie, ktoré sú povýšené na sprostredkovateľa krásy

Zmysel pre detail je pre Japonsko typický a podľa Kurokawu ide o snahu vyjadriť individualitu. V Japonsku je normálne postupovať od častí k celku, a nie naopak. Napr. každý tesársky spoj bol pod drobnohľadom Kurokawu.

Práve táto vlastnosť Japoncov spôsobila zmenu agrárnej spoločnosti na plne priemyselný národ za menej ako 50 rokov. Cit pre jemné práce a detail však splynul s úlohou tvorcu, čoho výsledkom sú diela svojskej estetiky. Detailnosť priniesla nový stupeň hierarchie, ktorý Kurokawa opísal spôsobom, že „Západná architektúra a mestá sú organizované do hierarchie infraštruktúry, zatiaľ čo súčasná japonská architektúra sa zaujíma o anatómiu častí celku.“

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kišó Kurokawa