Katarína I. (Rusko)

Pátranie po koreňoch Kataríny I. v Pobaltí uskutočnené po smrti Petra I. odhalilo[1], že Katarína mala dve sestry (Annu a Kristínu) a dvoch bratov (Karla a Fridricha). Ich rodiny Katarína v r. 1726 previezla do Petrohradu, no neboli dôstojnou reprezentáciou cárovnej. Podľa vedúceho pátracej skupiny A. Repnina „Kristína a jej manžel boli obmedzení pijani“ [2]. Katarína udelila v januári 1727 bratom Karlovi a Fridrichovi grófske tituly, ale bratmi ich nenazývala. V závete Kataríny I. sú označení ako „blízki príbuzní jej vlastnej rodiny“. Tesne po nástupe Kataríninej dcéry Alžbety I. na trón v r. 1741, získali grófsky titul aj deti Kristíny (Gendrikovovci) a Anny (Jefimovovci). Od tých čias oficiálna história uznáva Annu, Kristínu, Karla a Fridricha ako súrodencov Kataríny I. a deti Samuela Skavronského.

Od konca 19. storočia panujú u mnohých historikov pochybnosti o pôvode Kataríny I.. Poukazujú na fakt, že Peter I. volal Katarínu nie Skavronskou, ale Veselevskou, či Vasilijevskou. Preto prezentujú inú verziu jej pôvodu, podľa ktorej bola sesternicou súrodencov Skavronských[3].

V súvislosti s Katarínou I. sa spomína ešte priezvisko Rabe. Podľa niektorých zdrojov je práve toto priezvisko jej prvého manžela – dragúna (táto verzia sa uplatnila v umeleckej literatúre, napríklad v románe A. N. Tolstého Peter I.). Podľa iných je toto priezvisko jej rodným, dievčenským a istý Johann Rabe bol jej otcom [4].

V súčasnosti sa objavila aj ďalšia hypotéza o bieloruskom pôvode Kataríny I.. Údajný otec Samuel Skavronský bol v službe u litovského hajtmana Kazimíra Sapiehu, žil v Minsku a odišiel do Livónska. Tam sa usadil v blízkosti mesta Marienburg[5].

25. augusta 1702 počas Veľkej Severnej vojny armáda ruského poľného maršala Šeremeteva bojujúca proti Švédom v Livónsku obsadila švédsku pevnosť Marienburg (dnes Aluksne, Lotyšsko). Šeremetev ničil a plienil obsadené územie, zajímal obyvateľov a statok. Keď pastor Glück prišiel so svojou družinou žiadať o milosť pre 400 obyvateľov Marienburgu, všimol si Šeremetev slúžku Martu Cruse a odviedol si ju násilím ako svoju milenku. Už o niekoľko mesiacov, približne v auguste 1703 sa jej pánom stal knieža Menšikov, priateľ a spolupracovník cára Petra I.

Na jeseň 1703, počas jednej zo svojich pravidelných návštev Menšikova v Petrohrade, Peter I. spoznal Martu a čoskoro sa stala jeho milenkou.

V r. 1705 presťahoval cár Peter I. Katarínu do sídla v blízkosti Moskvy – Preobraženského. Tu sa v dome jeho sestry, cárovnej Natálie Alexejevny naučila čítať a písať, a okrem toho sa spriatelila s rodinou kniežaťa Menšikova.

Keď Katarínu prekrstili na pravoslávnu vieru (1707 alebo 1708), zmenila si meno na Katarína Alexejevna Michajlova, pretože jej krstným otcom bol cárovič Alexej Petrovič (najstarší syn Petra I. s jeho prvou ženou Jevdokijou Lopuchinovou) a priezvisko Michajlov používal cár Peter I., keď chcel zostať pri svojich cestách nepoznaný.

V r. 1708 porodila Katarína dcéru Annu Petrovnu a v r. 1709 dcéru Alžbetu Petrovnu, budúcu cárovnú Alžbetu I.

V januári r. 1710 sa uskutočnil triumfálny pochod do Moskvy pri príležitosti víťazstva v Poltavskej bitke, v ktorom predviedli tisícku švédskych zajatcov. Medzi nimi bol aj Johann Cruse, zajatec sa prihlásil k manželke, ktorá medzitým rodila deti cárovi Ruska. Cruseho urýchlene odvliekli na Sibír, kde v r. 1721 zomrel.

Svadba Petra I. a Kataríny Alexejevny v r. 1712; Rytina А. F. Zubova, 1712

Katarína mala na cárovo správanie výrazne pozitívny vplyv, ako jediná láskavým hlasom a trpezlivým prístupom dokázala upokojiť Petra v jeho povestných návaloch hnevu. Mnohí pamätníci opisovali jej trpezlivý prístup k Petrovi: „Katarínin hlas upokojoval Petra; potom ho posadila berúc mu hlavu do dlaní a zľahka mu láskala vlasy. To na neho pôsobilo priam magicky a o pár minút zaspal. Aby nerušila jeho sny, držala mu hlavu na svojej hrudi a bez pohnutia sedela pri ňom aj dve či tri hodiny. Potom sa prebudil náramne svieži a spokojný.“[6] Toto osudové spojenie sa rozhodol cár potvrdiť aj oficiálne a zobral si Katarínu Alexejevnu za ženu. Oficiálny sobáš cára Petra I. s Katarínou Alexejevnou sa uskutočnil 19. februára 1712 v chráme Izáka Dalmátskeho v Petrohrade.

Jedna veľmi rozšírená (nepotvrdená ani nevyvrátená) legenda hovorí aj o politicko-vojenskej angažovanosti budúcej manželky Petra I.. Počas bojov ruskej armády s Turkami a Tatármi na území dnešného Moldavska zatlačili nepriateľské vojská Petrovu armádu na brehu rieky a obkľúčili ju. Katarína v siedmom mesiaci tehotenstva neváhala osobne pricestovať z Moskvy a pomocou svojho šarmu, šperkov a cenností uplatiť tureckých veliteľov. Umožnila tak uzatvoriť Petrovi Prutský mier a zachránila tak ruské vojská pred záhubou. Preto v r. 1713 Peter na počesť svojej manželky založil Rad svätej Kataríny, ktorý sa označoval aj ako „rad oslobodenia“ a pôvodne bol určený len osobne Kataríne Alexejevne.

Cár napriek svojim ľúbostným avantúram nadovšetko miloval svoju ženu Katarínu a tá, cítiac svoju neohrozenú pozíciu mu neveru tolerovala. Na jeseň r. 1724 sa v ideálnom vzťahu cárskeho páru vyskytla nečakaná trhlina. Peter začal upodozrievať Katarínu z nevery s komorníkom. Prestal s ňou hovoriť a nedovolil jej sa k nemu priblížiť. Až na sklonku svojho života sa Peter I. uzmieril s Katarínou. V januári 1725 strávila Katarína celý čas pri posteli umierajúceho cára až nakoniec jej zomrel v náručí.

Katarína Alexejevna porodila cárovi 12 detí, no takmer všetky zomreli ešte v detstve. Dospelosti sa dožili len Anna Petrovna a Alžbeta Petrovna. Alžbeta Petrovna sa neskôr stala imperátorkou Alžbetou I. (vládla v rokoch 1741 – 1762), a priami potomkovia Anny vládli Rusku po smrti Alžbety I. v rokoch 1762 – 1917.

Počas 2 rokov vlády Kataríny I. Rusko neviedlo veľké vojenské ťaženia. Len na Kaukaze sa uskutočnili výpady pod vedením kniežaťa V. V. Dolgorukova, ktorých cieľom bolo získať územia Perzie. Rusko malo ďalšie vojenské konflikty s Turkami v Dagestane a v Gruzínsku. V Európe sa politika Ruska obmedzila len na diplomatické aktivity a obhajovanie záujmov holštajnského vojvodu (manžela Anny Petrovny, dcéry Kataríny I.) proti Dánsku. Snaha Kataríny o navrátenie Dánskom vlastneného Šlezvicka do rúk holštajnskému vojvodovi viedla k vojenským útokom na Rusko zo strany Dánska a Anglicka. Vo vzťahu k Poľsku viedla Katarína umiernenú politiku.

Tesne pred smrťou imperátorky bol zostavený závet, podpísaný Alžbetou Petrovnou v mene chorej matky-imperátorky. V ňom bol takisto určený ako následník Peter II. Alexejevič. Dôležitým bolo aj určenie ďalšieho následníctva. V prípade bezdetnosti Petra Alexejeviča sa následníčkou trónu mala stať Anna Petrovna a jej potomkovia, následne jej mladšia sestra Alžbeta Petrovna s deťmi a až potom sestra Petra II. – Natália Alexejevna. Zároveň bolo stanovené, že tí uchádzači o trón, ktorí nie sú pravoslávneho vierovyznania alebo panujú v zahraničí, budú z nasledovníctva vylúčení. Jedenásty odsek závetu ohromil prítomných najviac. Imperátorka prikázala šľachticom pripraviť zásnuby cára Petra II. s dcérou kniežaťa Menšikova a pripraviť im svadbu.

Neskôr imperátorka Anna Ivanovna prikázala svojmu kancelárovi Golovkinovi spáliť poslednú vôľu Kataríny I.. On originál spálil, ponechal si však kópiu.[7]