Karolina Lanckorońska

Študovala históriu umenia vo Viedni. Neskôr niekoľko rokov žila v Ríme, kde študovala talianske renesančné a barokové umenie. V tamojšej pobočke Poľskej akadémie umení (Polska Akademia Umiejętności) pracovala ako knihovníčka a niekoľko rokov triedila zbierky svojho otca Karola Lanckorońského. Po smrti otca sa vrátila do Poľska a pracovala na univerzite v Ľvove (mesto vtedy patrilo do Poľska), kde sa stala prvou ženou v Poľsku, ktorá získala habilitáciu v odbore história umenia.

V Ľvove ju zastihla druhá svetová vojna, východnú časť Poľska napadol 17. septembra 1939 Sovietsky zväz a po piatich dňoch Červená armáda obsadila Lvov. Zo začiatku univerzita fungovala normálne, ale bola čím ďalej, tým viac ukrajinizovaná a poľskí učitelia vytlačovaní. Lanckorońska sa zapojila do odboja a hrozilo jej zatknutie a pravdepodobne (ako u mnohých ostatných) deportácia do vnútrozemia Sovietskeho zväzu. Začala sa skrývať a v máji 1940 utiekla do Nemeckom okupovanej časti Poľska, do Krakova.

V Krakove začala pracovať v poľskom Červenom kríži, starala sa ako ošetrovateľka o ťažko chorých prepustených vojnových zajatcov. Nadviazala tu kontakty s poľským odbojom, jej veliteľom bol Tadeusz Bór-Komorowski (neskorší hlavný veliteľ zemskej armády). Po ukončení práce v poľskom Červenom kríži prešla do legálnej organizácie Hlavná rada sociálnej starostlivosti (Rada Główna Opiekuńcza), kde dostala na starosť vytvoriť systém doživovania väzňov, šlo najmä o politických väzňov, ale s tým by Nemci nesúhlasili, preto sa doživavanie malo týkať všetkých väzňov – i nepolitických. Do tejto starostlivosti bolo zahrnutých celkom asi 27 tisíc väzňov v celom tzv. Generálnom gouvernemente, teda poľských územiach, ktoré boli pod nemeckou okupáciou a neboli pričlenené k Tretej ríši (ako napr. Poznaň).

Pri organizovaní miestneho výboru pre doživovanie v Stanislavove (teraz Ivano-Frankivsk) na Ukrajine bola zatknutá gestapom a uväznená. Pri výsluchu sa jej v domnienke, že bude čoskoro popravená, šéf miestneho gestapa Hans Krüger pochválil, že niekoľko dní po obsadení Lvova Nemeckom nechal zavraždiť 25 poľských profesorov ľvovských vysokých škôl. Pretože však v jej prospech intervenovala talianska kráľovská rodina, bola Lanckorońska prevezená mimo dosah Krügera do lvovského väzenia a neskôr do koncentračného tábora v Ravensbrücku (severne od Berlína). Mesiac pred skončením vojny bola po intervencii predsedu Medzinárodného Červeného kríža Carla Burckhardta spolu so skupinou 299 Francúzok prepustená a odvezená do Švajčiarska, kde sa dočkala aj konca vojny.

Do Poľska sa už nikdy nevrátila, pretože bol v ňom nastolený komunizmus. V zahraničí sa venovala podpore poľskej vedy a kultúry. Založila v Ríme Poľský historický ústav (Polski Instytut Historyczny), ktorý v roku 1954 začal vydávať spravodaj Antymurale (Predhradie), venujúci sa poľským dejinám. V roku 1960 sa ukázal prvý zo 76 zväzkov rady Elementa ad Fontium Editiones, obsahujúci v Poľsku nedostupné materiáli k dejinám Poľska.

V roku 1994 profesorka Karolina Lanckorońska darovala Poľsku, po 50 rokoch opäť nezávislému, nádherný a nesmierne cenný dar: zbierku umeleckých diel, pochádzajúcu z rodinných zbierok. Predmety obohatili fondy krakovského hradu Wawel, Kráľovského hradu vo Varšave, Knižnice Jagelonskej univerzity v Krakove, Národného múzea a Múzea Poľskej armády vo Varšave. Podľa poľských kunsthistorikov to bol najcennejší dar v dejinách poľského múzejníctva.

Svoje zážitky z celej vojny popísala v knižke Wspomnienia wojenne (Vojnové spomienky), ktorú napísala prvé dva roky po vojne, ale bola vydaná až v roku 2001, rok pred jej smrťou.

• 1935 – Dekoracja kościoła „Il Gesu“ na tle rozwoju baroku w Rzymie (Výzdoba kostola „Il Gesu“ na pozadí vývoja baroka v Ríme), habilitačná práca
• 2001 – Wspomnienia wojenne (Vojnové spomienky) ISBN 83-240-0077-1

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karolina Lanckorońska