Karol Plank

Narodil sa v Bratislave, kde vyštudoval gymnázium. Študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde po ukončení štúdia v roku 1950 začal pracovať ako asistent na Katedre občianskeho práva. Patril k žiakom významného profesora Štefana Lubyho. V roku 1952 už bol odborným asistentom a v roku 1956 sa stal tzv. zástupcom docenta. O dva roky neskôr skončil vedeckú ašpirantúru a získal titul kandidát vied (CSc.). V roku 1959 habilitoval na docenta v odbore občianske a rodinné právo. Od roku 1963 pôsobil ako vedúci Katedry občianskeho a rodinného práva. O rok neskôr sa stal dokonca dekanom Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Na tejto pozícii zotrval dva roky. V roku 1966 bol vymenovaný za profesora. V roku 1969 sa stal prorektorom Univerzity Komenského v Bratislave. V tomto roku však odmietol zmeny, ktoré nastali po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska a taktiež následnú normalizáciu. Z tohto dôvodu nemohol až do roku 1989 vykonávať žiadne akademické funkcie a 12 rokov vôbec publikovať. Postupne prichádzal o všetky získané funkcie. Ako radový vysokoškolský pedagóg začal vyučovať taktiež aj na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po Nežnej revolúcii mohol po čase znova slobodne pracovať. Postupne obmedzoval rozsah svojej činnosti na právnických fakultách. Patril medzi prvých podporovateľov Verejnosti proti násiliu. V roku 1991 získal titul Doktor vied (DrSc.). V januári 1990 sa stal predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Túto funkciu vykonával do 31. januára 1996[2] [3].

Patrí k zakladateľom Nadácie Štefana Lubyho, kde určitý čas pôsobil ako jej prvý predseda[4]. V roku 1990 bol jedným z dvoch profesorov práva, ktorí viedli Komisiu pre prípravu nového Občianskeho zákonníka. V rokoch 1991 až 1992 viedol Komisiu pre prípravu Ústavy Slovenskej republiky[5]. Po zániku Česko-Slovenska zostal na čele slovenských rekodifikačných komisii. Rekodifikáciu Občianskeho zákonníka však už nestihol zavŕšiť, keď 17. mája 1997 zomrel. Počas života sa Karol Plank stal jedným z najvýznamnejších odborníkov na civilné právo na Slovensku, ktorý sa síce špecializoval na občianske právo, no veľký význam mal aj v ostatných odvetviach civilného práva.

Na jeho počesť udeľuje právnický časopis Justičná revue každoročne od roku 2001 cenu Karola Planka[6]. 1. januára 2006 udelil Karolovi Plankovi prezident republiky Ivan Gašparovič Pribinov kríž I. triedy in memoriam za významné zásluhy o hospodársky a sociálny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti tvorby a aplikácie nového právneho poriadku Slovenskej republiky[7] [8]. V roku 2014 otvorila Právnická fakulta Univerzity Komenského novú súdnu sieň, ktorú pomenovala po Karolovi Plankovi[9].

Až do svojej smrti bol ženatý za jednu zo zakladateliek slovenského rodinného práva prof. JUDr. Oľgu Plankovú, CSc[10].

Karol Plank sa zameriaval na občianske právo, kde spolu napísal desiatky vedeckých prác. Predovšetkým sa vo svojej publikačnej činnosti venoval problematike dedičského práva, manželského majetkového práva, družstevného práva, práva osobného užívania bytov, vlastníckeho práva, záväzkového práva a pod.

• 1954 - Dedičské právo
• 1957 – Majetkovoprávne vzťahy v rodine
• 1967 – Osobné užívanie bytov
• 1984 – Služby v občianskoprávnej úprave
• 1989 – Poistenie občanov

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

• K životnému jubileu 80. nedožitých narodenín profesora Karla Planka