Johann Pachelbel
Johann Pachelbel (* 1653, Norimberg, Nemecko – † 3. marec 1706, Norimberg) bol nemecký barokový skladateľ, organista a pedagóg, jeden z najdôležitejších skladateľov obdobia stredného baroka. Patrí do tzv. juhonemeckej organovej školy, zložil veľké množstvo duchovných a svetských skladieb.
Jeho práca sa tešila obrovskej popularite, vyučoval mnoho žiakov a jeho hudba sa stala vzorom pre takmer všetkých nemeckých skladateľov (jeho tvorba ovplyvnila o.i. aj Johanna Sebastiana Bacha). Dnes je jeho najznámejším dielom Kánon v D-dur, jediný kánon, ktorý zložil. Medzi jeho ďalšie známe skladby patrí Chaconne v f-mol, Toccata e-mol pre organ a Hexachordum Apollinis.
Pachelbelova tvorba bola ovplyvnená juhonemeckými skladateľmi (Johann Jakob Froberger, Johann Kaspar Kerll) a niektorými talianskymi skladateľmi (napr. Girolamo Frescobaldi a Alessandro Poglietti).
Životopis
Narodil sa v Norimbergu ako syn vinára Johanna Pachelbela a jeho druhej manželky Anny Márie Mair. Presný dátum jeho narodenia nie je známy, ale podľa dátumu jeho krstu (1. september 1653) sa usudzuje, že sa narodil pravdepodobne na konci augusta roku 1653.
Už v mladosti sa u Pachelbela prejavovali intelektuálne schopnosti a hudobný talent. Popri štúdiu na škole Sv. Lorenza sa učil základnú hudobnú teóriu u Heinricha Schwemmera (neskoršieho Norimbergského kantora); ďalej kompozíciu a organovú hru u G.K.Weckera. Navštevoval tiež Auditorium Aegidianum, ďalšiu výuku pre študentov z mestských kultúrnych rodín.
Dňa 29. júna 1669 započal svoje štúdium na univerzite v Altdorfe a zároveň sa stal organistom miestneho kostola. Z tejto univerzity bol však donútený odísť ešte skôr ako dokončil prvý rok štúdia, pretože jeho otec si už nemohol dovoliť platiť Johannovi vzdelanie. V štúdiu, ale pokračoval ďalej, pretože získal štipendium na Gymnasiu Poeticu v Regensburgu. V priebehu tohto štúdia sa učil hudbe u Gaspara Prentza, žiaka Johanna Kaspara Kerlla, ktorý bol pravdepodobne ovplyvnený talianskym skladateľom Giacomom Carissimim. To je možno jeden z dôvodov, prečo sa Pachelbel začal zaujímať o súdobú taliansku a tiež cirkevnú hudbu.
V roku 1673 sa stal zástupcom organistu katedrály Sv. Štefana vo Viedni, kde hral diela katolíckych skladateľov, aj keď sa on sám hlásil k luteránstvu.
Roku 1677 sa stal dvorným organistom v Eisenachu u vojvodu Saska-Eisenachu. Po smrti vojvodovho brata však bola obmedzená hudobná činnosť na dvore, preto Johann Pachelbel musel opustiť Eisenach a našiel si zamestnanie ako organista v Erfurte. Tam sa tiež 25. októbra 1681 prvýkrát oženil s Barbarou Gabler. Barbara zomrela spolu s Pachelbelovým synom v októbri 1683 na mor. Predpokladá sa, že táto nešťastná udalosť zapríčinila vydanie Musikalische Sterben-Gendacken. Neskôr, 24. augusta si zobral za manželku Judith Drommer, s ktorou mal 5 synov a 2 dcéry. Počas svojho pobytu v Eisenachu a Efurte sa stýkal s rodinou Bachovcov. Ambrosius Bach, otec Johanna Sebastiana Bacha ho dokonca požiadal, aby sa stal kmotrom jeho dcéry Johanny Judity a učiteľom hudby jeho syna Johanna Christopha Bacha.
Pachelbel bol v Erfurte veľmi obľúbený a úspešný organista, ale napriek tomu nastúpil ako dvorný organista v Stuttgarte, odkiaľ musel ku koncu roka 1692 odísť kvôli francúzskej invázii do Norimbergu. Už v tom istom roku, sa ale vrátil do Durínska a stal sa mestským organistom v Gothe. Počas svojho pôsobenia tu dostal ponuku miesta organistu v Oxforde a tiež ponuku vrátiť sa do Stuttgartu. Oba tieto návrhy zamietol. Po smrti George Kaspara Weckera, organistu v norimbergskom Sebaldovom chráme, nastúpil na jeho miesto práve Pachelbel, ktorý na tomto mieste zotrval až do svojej smrti. Za jeho výdaje na ceste do Norimbergu mu mestská rada vyplatila 30 guldenov.
Dielo
Napriek tomu, že Pachelbela po celý život zamestnávala hra na organ, bol to veľmi plodný skladateľ. Písal skladby pre organ, čembalo, komorné súbory a rôzne vokálne skladby.
Skladal liturgickú organovú hudbu k luteránskym bohoslužbám. Napríklad fúgy Magnificat vznikli, aby obohatili a skrášlili večerné omše v norimberskom Sebaldovom chráme. V organových skladbách môžeme nájsť tokáty, fantázie, fúgy a chaconny. V jeho dielach pre ostatné klávesové nástroje nájdeme fúgy, suity a súbory rôznych variácií. Pachelbel sa tiež veľmi venoval vokálnej hudbe, kde sa prejavuje jeho snaha o jednoduchú, jasnú a priezračnú hudbu plnú výrazu (čo charakterizuje azda celú jeho tvorbu). Jeho prvé zaznamenané skladby sú dve árie pochádzajúce z roku 1679.
Chorály
V Pachelbelových choráloch sa prejavuje jeho znalosť staršej hudby a aj hudby jeho doby.
V jeho choráli Acht Choräle zum Praeambulieren je zobrazovaná antika pomocou troch prostriedkov 16. storočia: bicínia, zdobenosti melódie a polyfónnej melódie, kde cantus firmus spieva tenor. V tomto chorále sa prejavujú znaky fúgy. V niektorých častiach sa tu tiež vyskytuje ďalší charakteristický znak: melódia sopránu, alebo basu je založená na dlhých tónoch a ostatné hlasy predchádzajú každú nasledujúcu frázu hlasu s hlavnou melódiou.
Magnificat
Fúgy Magnificat vznikli prevažne za Pachelbelovho pôsobenia v norimberskom Sebaldovom chráme. Prevedenie Magnificatu zahŕňa v sebe skromný organový sprievod, ktorý dáva priestor pre výraznosť spevákov.
Iná organová hudba
Do tejto skupiny radíme napr. Hexachordum Apollinis a iné skladby ako ouvertúry, tokáty, fantázie, fúgy a chaccony.
Hudba pre ostatné klávesové nástroje
Pre tieto nástroje Pachelbel skladal suity a variácie.
Komorná hudba
Pravdepodobne najdôležitejším dielom z tejto kategórie je Musicalische Ergötzung tvorený šiestimi suitami pre dvoje husle a basso continuo. Každá z týchto suít sa skladá zo sonáty nasledovanej radou tancov.
Literatúra
- SADIE, Stanley. The New Grove Dictionary of Music and Musicans. New York : Grove's Dictionaries of Music, 1995. ISBN 1-56159-174-2. S. 880.
