Stanislav Kostka Neumann

Narodil sa v Prahe. Študoval tu na gymnáziu a obchodnej akadémii, ktorú nedokončil.
Aktívne sa podieľal na politickom živote radikálnej mládeže v pokrokovom hnutí. V auguste roku 1893 bol zatknutý a väznený 4 mesiace za účasť na protidynastických protestoch, neskôr odsúdený na 14 mesiacov ťažkého väzenia, ktoré si odpykal v samoväzbe.

Po prepustení vydal svoju prvotinu – zbierku Nemesis. Do literárneho života vstúpil na okraji moderny ako spolupracovník Moderní revue, organizátor Almanachu secese a ako vydavateľ vlastného časopisu Nový kult, ktorý postupne prešiel do anarchistickej pozície. Ako publicista, propagátor a politický aktivista sa Neumann dostal medzi severočeských robotníkov inklinujúcich k anarchizmu. Krátko žil vo Viedni, avšak zaujímavejší je pobyt v Brne, kde sa dostal do styku s moravským kultúrnym životom.
Počas prvej svetovej vojny bol na južnom fronte ako sanitný vojak. Dva roky strávil v albánskom v meste Elbasan, a potom v Bragožde, v blízkosti Ochridského jazera.

V roku 1918 sa vrátil do Prahy a prišlo k premene jeho ideológie. Vstúpil do Českej socialistickej strany a zoskupoval literárnu mládež okolo časopisov (Červen, Kmen, Proletkult, Reflektor a iné.). Stal sa propagátorom proletárskej literatúry. Intenzívna politická aktivita, avšak básnicky málo plodná, skončila v roku 1929 za jeho účasti na tzv. manifeste siedmich, v ktorom sa komunistickí spisovatelia postavili proti novému gottwaldovskému vedeniu strany a boli z nej vylúčení. Jeho socialistická orientácia však týmto aktom vôbec neutrpela. Ťažké srdcové ochorenie, ktoré nasledovalo po jeho polročnej ceste okolo republiky, ho prinútilo k liečeniu v Poděbradoch. Tie sa stali až do okupácie jeho domovom, odkiaľ v druhej polovici 30. rokov rozvíjal aktivitu (Lidová kultura atď.) orientovanú na vytváranie protifašistickej kultúrnej fronty. Počas vojny sa pohyboval po Česku a žil v ilegalite. Po oslobodení sa vrátil do Prahy, kde strávil posledné dva roky svojho života.

Po svojej prvotine Nemesis rýchlo za sebou vydal niekoľko zbierok – (Jsem apoštol nového žití, Apostrofy hrdé a vášnivé, Satanova sláva mezi nami), ktoré sa vyznačujú rysmi príznačnými pre dekadentnú modernu. Nechýbal im silný individualizmus, pohŕdanie súdobými konvenčnými hodnotami, autoštylizáciou ,,dieťaťa úpadku‘‘, ,,básnika imorality‘‘, satanistu a zároveň aj nepútanou chuťou po plnom živote a kráse. Ideová útočnosť a zreteľná myšlienková línia odlišujú Neumanna od pasívnej dekadentnej impresionity (Šalda). Jeho poézia potláča abstraktnú symboliku čerpajúcu podnety z oblasti nábožensko-mystickej a erotickej, nahrádza ju konkrétnou predmetnou realitou sociálnou a prírodnou (Sen o zástupu zoufajících). K tejto premene dopomohla jeho aktivita a bezprostredný styk s prírodou počas jeho desaťročného pobytu na Morave. Vyvrcholením predvojnovej tvorby sa stali zbierky Kniha lesu, vod a strání, kde básnik premietol svoj ideál nespútaného slobodného a harmonického života, ako aj okúzlenie a oddanie prírodnému rytmu, a Nové zpěvy, kde mal tendenciu uchopiť realitu v jej dynamike a mnohotvárnosti a bola zavŕšená poetizáciou modernizujúcej sa doby.

Ať žije život bola nadčasová povojnová kniha, kde predchádzal postoje avantgardy. Príznačným rysom jeho poézie je striedanie období ,,piesňovosti a hymnickosti‘‘ , ktoré je možné pozorovať aj na týchto dvoch zbierkach. Na poetiku Nových spevov bezprostredne nadviazala prvá časť zbierky Třicet zpevu z rozvratu a najmä povojnové Rudé zpěvy. Teoretická koncepcia proletárskeho umenia s veršami revolučných výziev. V druhej polovici 20. rokov začal s popularizačnou náukovou prácou dejiny revolúcie (Francouzská revoluce), moderný výklad sexuálnej problematiky, ktorému sa venoval už v ranej tvorbe (Dějiny lásky, Dějiny ženy, Monogamie). V milostnej tematike našla nový impulz a Neumannova vlastná tvorba: básnická trilógia Láska. K lyrickému ovzdušiu tejto skladby bol pridaný jediný jeho román Zlatý oblak a próza napol lyrická, napol úvahová s prírodnými črtami Enciány z Popa Ivana inšpirované jeho pobytom na Podkarpatskej Rusi. Podobu cestopisného denníka má Československá cesta, ktorá bola pôvodne napísaná ako seriál fejtónov do Lidových novin. V ďalších básnických zbierkach (Srdce a mračna, Sonáta horizontálního života) sa inšpiruje aktuálnou sociálnou ideovou problematikou a nástupom fašizmu. Jeho posledné dve zbierky vznikli na samom prahu okupácie (Bezední rok) a počas nej (Zamořená léta). Zaradil sa tak do dobovej vlny poézie upnutej k ohrozenej zemi, ku kultúrnym tradíciám národa (Neruda) a k uchovaniu jeho morálnej sily a viery v jeho lepšiu budúcnosť.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Stanislav Kostka Neumann

• S. K. Neumann na phil.muni.cz
• Seznam pseudonymů v databázi NK ČR

• KAUTMAN, František. St. K. Neumann. 1. vyd. Praha: Academia, 1966. 205 s.
• Lexikon České literaury: Osobonosti, díla, instituce. 3, M-Ř. Svazek I, M -O/ Spracoval autorský a redakčný kolektív, vedúci redaktor doc. PhDr. Jíří Opelík, CSc.. Praha: Academia, 2000. 728 s. ISBN 80-200-0708-3
• MATHESIUS, Bohumil. Vzpomínka na S K N, in. Básníci a buřiči. 1. vyd. Praha: Lidové nakladatelství, 1975. s 303 – 305.
• TAUFER, Jiří. Stanislav K. Neumann. 2. vyd. Praha: Československý spisovatel, 1975. 226 s.