Jevgenij Bagrationovič Vachtangov

Jevgenij Bagrationovič Vachtangov (rus. Евгений Багратионович Вахтангов; * 13. február 1883, Vladikavkaz, Rusko – † 29. máj 1922, Moskva, Rusko) bol ruský divadelný režisér, žiak Konstantina Stanislavského a mentor herca Michaila Čechova.

Jevgenij Bagrationovič Vachtangov
ruský režisér
Narodenie13. február 1883
Vladikavkaz, Rusko
Úmrtie29. máj 1922 (39 rokov)
Moskva, Rusko
Odkazy
Commons Jevgenij Bagrationovič Vachtangov
Biografický portál

Život a dielo

Narodil sa vo Vladikavkaze v roku 1883. Neskôr odišiel do Moskvy študovať prírodné vedy a právo. Pod vplyvom zážitkov z predstavení Moskovského umeleckého akademického divadla sa začal zaujímať o divadelné umenie. Začal hrávať a režírovať v ochotníckych súboroch a pre prácu v divadle sa natoľko nadchol, že v roku 1909 vstúpil do hereckej školy. Po dvoch rokoch usilovného štúdia pod vedením Kačalova sa Vachtangov stal členom hereckého súboru Moskovského umeleckého akademického divadla.

Najprv pôsobil iba ako herec a asistent, neskôr sa začal čoraz viac zaujímať o prácu režiséra. Jeho prvým významným pokusom bola inscenácia hry Modrý vták belgického dramatika Maeterlincka, ktorú Vachtangov vytvoril v roku 1911 v Paríži. Ďalej pracoval ako režisér v Prvom štúdiu MChATu, kde sa sústreďovali novátorské experimenty s javiskovými formami. Neskôr, v roku 1917, založil Tretie štúdio (dnešné Vachtangovovo divadlo).

Ako režisér spolupracoval aj s židovsko-izraelským divadlom Habima (hebrej. scéna), ktoré bolo založené v roku 1918 v Moskve. Tu mala premiéru Vachtangovova inscenácia Dibbuk. Až do svojej smrti režíroval, organizoval a vyučoval vo všetkých štyroch štúdiách MChATu.

Inscenoval hry nemeckého básnika Hauptmana, škandinávskych dramatikov Ibsena a Strindberga, Belgičana Maeterlincka a z ruských klasikov Čechova. Jeho poslednou a najznámejšou inscenáciou je rozprávková hra Carla Gozziho Princezná Turandot, ktorá sa dočkala 1500 repríz.

Fantastický realizmus

Fantastický realizmus je názov umeleckého smeru, ktorý Vachtangov vytvoril použitím Stanislavského metódy psychologického realizmu. Rozvinul ju a pridal k nej ďalšie prvky, napr. improvizáciu v štýle talianskej commedie dell'Arte, akrobatické prvky čínskeho divadla. Podnety preberal aj z rozprávok, z romantického divadla, z operety, športu, baletu a využíval i modernú hudbu.

Podobne ako Mejerchoľd a Tairov sa snažil zviditeľniť divadlo a preto zdôrazňoval jeho hravosť. Herci mali na javisku hrať, nechcel aby sa stotožňovali s postavami. Snažil sa však o pravdivé vyjadrenie zážitku a citu.

Externé odkazy

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.