Ján III. (Nikajské cisárstvo)

Svätý Ján III. Dukas Vatatzes (iné prepisy: Vatatzés[2], Vataces[3]; cirkevne: Ján Milosrdný[2], po grécky: Ιωάννης Γ΄ Δούκας Βατάτζης – Ióannes III. Dukas Batatzes/Vatatzes[pozn. 1]; * okolo 1192[2]/1193[3], Didymoteichon – † 3. november 1254, Nymfaion; dnes Kemalpaşa) bol nicejský cisár v rokoch 1221/1222 – 1254.[2]

Ján III. Dukas Vatatzes
nicejský cisár

Portrét Jána III. v kópii kroniky Jána Zonara z 15. storočia (Mutinensis gr. 122)
Panovanie
DynastiaVatatzovci, Dukovci, Laskarovci (prostredníctvom sobáša s Irenou)
Panovaniezhruba 15. december 1221[1] – 3. november 1254
PredchodcaTheodoros I.
NástupcaTheodoros II.
Biografické údaje
Narodenie1192/1193
Didymoteichon
dnes Didymoticho, Grécko
Úmrtie3. november 1254
Nymfaion
dnes Kemalpaşa, Turecko
PochovanieMonastier Sosandra[1]
Vierovyznaniepravoslávne kresťanstvo
Rodina
Manželka
Eiréné Laskarina
Konštancia (Anna) Hohenštaufská
Potomstvo
Theodoros II.
Otecmožno Bazil Vatatzes
Odkazy
Ján III.
(multimediálne súbory na commons)
 Historický portál
 Portál Byzantskej ríše
 Biografický portál

Býva označovaný za najvýznamnejšieho cisára exilového gréckeho Nicejského cisárstva.[4] Podarilo sa mu zastaviť expanziu Latinského cisárstva a upevnil moc exilového cisárstva v Malej Ázii. Obsadil mnohé grécke ostrovy okupované križiakmi a po roku 1234 započal sériu výbojov v Európe. Získal časti Trákie, Macedónska a v roku 1242 si podriadil Epirský despotát. Jeho štát sa tak stal najmocnejším v oblasti. Konštantínopol sa mu i napriek plánom dobyť nepodarilo. Grécka pravoslávna cirkev ho považuje za svätého, jeho sviatok slávi 4. novembra.[2][5]

Životopis

Ján sa narodil v meste Didymoteichon v európskej časti Byzantskej ríše. Jeho otcom mohol byť vojenský generál Bazil Vatatzes. V roku 1204 bola Byzantská ríša rozvrátená štvrtou križiackou výpravou a grécke rody si moc udržali len v Nicejskom cisárstve, Trapezunte a v Epirskom despotáte. V Nicejskom cisárstve sa moci ujala dynastia Laskarovcov, do ktorej sa Ján v roku 1216 priženil. Na nicejský (nikajský) cisársky trón sa dostal v roku 1221 po smrti svojho zaťa, cisára Theodora I. Laskarida. Keďže Theodoros nezanechal syna, z pozície manžela princeznej Ireny moc prevzal Ján. V opozícii mu stáli cisárovi bratia Alexios a Izák, ktorí boli podporovaní Latinským cisárstvom. V roku 1224 ich však porazil v bitke pri Poimanenone a ovládol územie severozápadnej Anatólie dovtedy ovládané Latiníkmi. Podobne postupne dobyl aj grécke ostrovy Chios, Kos, Lesbos, Rodos a Samos.[2][6][1][5]

V tom istom roku (1224) sa moci v Solúne ujal Theodoros Komnénos Dukas (Angelovci), ktorý si tiež robil nároky na cisársky trón a prehlásil sa za solúnskeho cisára. Ján preto uzatvoril spojenectvo s bulharským cárom Jánom Asenom II., ktorý Theodora pri Klokotnici v roku 1230 porazil. Od roku 1234 začal Ján získavať stratené byzantské územia v Trákii, kde obsadil významné centrum Adrianopol. V roku 1235 Ján spolu s Asenom zaútočili na Konštantínopol držaný Latiníkmi, no boli odrazení. Spojenectvo následne ochladlo.[6][1]

V roku 1241 Ján Asen zomrel, čo Vatatzes využil a obsadil Bulharmi ovládané severné Grécko. O rok neskôr si podmanil Epirský despotát, ktorý prinútil uznať nicejskú zvrchovanosť. Krajine odňal aj časť území.[5] V roku 1246 obsadil dôležitý prístav Solún, čím významne podporil svoje pozície v Európe. Následne cisár zameral svoju politiku na ochranu nadobudnutých území a prípravám na znovunadobudnutie strateného byzantského hlavného mesta Konštantínopola. Keďže ríšu neustále ťažila hrozba nového ťaženia zo Západu, začal Ján jednať s cisárom Fridrichom II. Hohenštaufským o spojenectve. V roku 1244 bol ujednaný Jánov sobáš s Fridrichovou nelegitímnou dcérou Konštanciou (na Východe prijala meno Anna). Keďže však spojenectvo so západným cisárom prinieslo len malé úspechy, viedol od roku 1248 rokovania aj s pápežom. Pápežovi Inocentovi IV. Ján ponúkol uznanie pápežského primátu za prinavrátenie Konštantínopola. Tieto jednania však zlyhali.[6][1]

Aby zabezpečil následníctvo svojho syna Theodora, upevňoval Ján svoju pozíciu aj vo vnútri krajiny. V roku 1252 obvinil zo zrady vplyvného palaiologovského šľachtica Michala, ktorý sa neskôr (de facto uzurpáciou moci od Jánovho vnuka) stal cisárom. V roku 1254 Ján zomrel a novým cisárom sa stal jeho jediný syn, ktorý vládol ako Theodoros II. Laskaris.[6][1]

Vnútorná politika

Ján viedol úspešnú vnútornú politiku, ktorá nicejskému štátu zabezpečila stabilitu a prosperitu. Podporoval a zakladal charitatívne i cirkevné inštitúcie (kostoly, kláštory). Zaslúžil sa tiež o obnovu maloázijských miest a prístavov, ktoré opevnil novými hradbami. Významné postavenie mala najmä Nikaia a Smyrna, no cisárovej podpore sa tešili aj Nymfaion a Magnesia.[7] Podporoval tiež vzdelávanie a rozvoj literatúry. V Nikaii nechal založiť filozofickú školu, ktorej vedenie zveril učencovi Theodorovi Hexapterygovi. Škola následne vyprodukovala veľké množstvo nikajských (resp. byzantských) učencov ako Nikéfora Blemmyda, Georgia Akropolitu, či Georgia Pachyméra. Ďalšie školy zakladal i v iných nicejských mestách.[8] Svojimi poddanými bol veľmi obľúbený, takže už po smrti bol uctievaný ako miestny svätý.[6] Jeho kanonizácia prebehla asi pol storočie po jeho smrti.[5]

Poznámky
  1. Pri prepise zo starogréčtiny sa β prepisuje ako b, pre neskoré byzantské obdobie však už v literatúre platil prepis ako v. Meno Βατάτζης sa preto častejšie prepisuje podľa výslovnosti so začiatočným V (podobne ako v novogréčtine). Iné prepisy: Ioannes III. Dukas Vatatzes, Ióannés III. Dukas Vatatzés, meno Dukas býva prepisované aj ako Doukas.

Referencie
  1. JOHN III VATATZES In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1047 – 1048. (po anglicky)
  2. Ján III. Dukas Vatatzés In: Encyclopaedia Beliana [online]. Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-08-27]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  3. Ján III. Dukas Vataces In: Ottova všeobecná encyklopédia A-L. 1. vyd. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 80-969159-3-2. S. 564.
  4. JOHN III VATATZES. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 2001. 536 s. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 216 – 217. (po anglicky)
  5. John III Ducas Vatatzes In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-08-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. Ioannes III. Dukas Vatatzes In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 217.
  7. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 287 – 288.
  8. DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 250 – 251.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.