Ján III. (Švédsko)

Narodil sa ako druhý syn švédskeho kráľa Gustáva I. Vasa a najstarší syn z ôsmich detí, ktoré kráľovi porodila jeho druhá manželka Margaréta Eriksdotter Leijonhufvud. Bol Gustávovým najmilším dieťaťom a otec údajne váhal, či má trón zveriť jeho staršiemu bratovi Erikovi XIV. alebo Jánovi. Svojim synom odovzdal rôzne švédske dŕžavy; Ján dostal 27. júna roku 1556, vo svojich 19 rokoch Fínske vojvodstvo a stal sa jedným z najmocnejších šľachticov vo Švédsku. Jeho ambície však boli väčšie – túžil sa stať kráľom celého Švédska.

V roku 1561 ovládol Jánov starší brat, kráľ Erik XIV., mesto Reval (dnešný Tallinn) a odtiaľ začal dobývať Estónsko. Tým sa postavil nielen záujmom Poľska a Ruska, ale aj záujmom Jána, fínskeho vojvodu, ktorý tiež hodlal rozšíriť svoje panstvo. Ján sa proti bratovi vzbúril a spojil sa s Poľskom, oženil sa s poľskou princeznou Katarínou Jagelovskou. Erik jeho vzburu potlačil a obvinil ho z velezrady. Ján bol potom parlamentom odsúdený na trest smrti. 12. augusta 1563 bol Jánovi hrdelný trest zrušený a Erik sa uspokojil s jeho uväznením. Vo väzení na hrade Gripsholm bol Ján aj so svojou manželkou držaný do októbra roku 1567, kedy bol za nie celkom jasných okolností oslobodený; za jeho oslobodením stála zrejme časť šľachty, ktorá mala v úmysle zvrhnúť kráľa, u ktorého sa stále viac prejavovala duševná choroba. Ján sa pripojil znovu k opozícii a v spojení s časťou šľachty a so svojím mladším bratom, vojvodom Karolom, inicioval v krajine v júli nasledujúceho roku povstanie. V septembri vzbúrenci prenikli do Štokholmu a 29. toho mesiaca bol kráľ Erik zajatý a uväznený. V januári nasledujúceho roku 1569 menoval parlament Jána za nového kráľa.

Jeho heslom bolo latinské "Deus protector noster" (Boh je naším ochrancom).

Kráľa Jána silne znepokojovalo, že v niektorých segmentoch obyvateľstva silnelo volanie po znovunastolení Erika na švédsky trón, a preto Erik v priebehu deviatich rokov vystriedal celkom šesť väzení z obáv pred jeho možným únikom; Ján nemal pokoja, kým Erik žil. Ten zomrel vo väzení na hrade Örbyhus 26. februára 1577, pravdepodobne otrávený arzénom. Dokument podpísaný Jánom III. a Bengtom Gyltom dával jeho strážcom právo otráviť ho pri podozrení na akýkoľvek pokus o jeho oslobodenie. Neskoršie analýzy Erikových ostatkov prítomnosť jedu preukázali.

Ján bol naklonený katolicizmu, ktorý v tom čase bol vo Švédsku veľmi oslabený po reformách Jánovho otca Gustáva I. Vasa, ale ktorý naberal nový dych po roztržkách, ktoré prebiehali medzi protestantmi. Ján poskytol katolíckej cirkvi určité práva, pokúšajúc sa dosiahnuť zblíženie medzi oboma vyznaniami. Svojho syna Žigmunda vychovával ako katolíka v nádeji, že sa stane dedičom poľskej koruny. V roku 1587 bol Žigmund menovaný poľským kráľom a Ján mohol vytvoriť politickú alianciu s týmto kráľovstvom. Jánove katolícke sympatie však vyvolali rozpory medzi časťou šľachty a duchovenstvom a vyústili v roztržku s jeho bratom Karolom.

V roku 1570 skončila Severská sedemročná vojna, ktorú rozpútal Erik XIV., keď vyvolával konflikt s Dánskom a Lübeckom. Ján však pokračoval v rozpínavej politike v oblasti Baltu a postavil sa vojensky proti Rusku kvôli kontrole Estónska; v týchto vojnách v rokoch 1572 – 1583 jeho velitelia dobyli mesto Narva.

V roku 1589 sa Ján pokúsil stiahnuť svojho syna do Švédska. Jeho rozhodnutie zablokoval Riksdag; Ján, chtiac zvrátiť tento rezultát, uzavrel mier s bratom Karolom. Na druhej strane však, hoci už smrteľne chorý, rozdával úrady uplácajúc nimi aristokratov a vymáhajúc na ich prísľub, že po jeho smrti nepripustia, aby Karol vládol v krajine.

Zomrel na štokholmskom hrade 17. novembra 1592, zanechajúc krajinu oslabenú jednak vojnami v zahraničí, ako aj vnútornými konfliktami. Bol pochovaný v uppsalskej katedrále.

Jánovým následníkom sa stal jeho syn Žigmund, čím povstala poľsko-švédska únia. Nemala však dlhé trvanie, opozícia na čele s jeho strýkom Karolom bola silná a nakoniec dosiahla v roku 1599 Žigmundovu detronizáciu. Na trón potom nastúpil vojvoda Karol ako Karol IX.