Žigmund I. (Poľsko)

Žigmund sa spočiatku usiloval o nástupníctvo po svojom najstaršom bratovi českom a uhorskom kráľovi Vladislavovi II. Zmluvami vo Viedni z roku 1515 rezignoval na nástupnícke právo v Uhorsku v prospech Habsburgovcov. Za to sa cisár Maximilián I. Habsburský musel vzdať spojeneckej zmluvy s veľkým kniežaťom moskovským Vasilijom III. a prípadnej podpory rádu nemeckých rytierov v Prusku, s ktorým mal Žigmund spory.

Listinou z 27. novembra 1499 získal od svojho brata Vladislava ako léno Hlohovské kniežatstvo.[1] Potom získal v decembri 1501 tiež Opavské kniežatstvo, vykúpené od Jána Korvína,[2] a v septembri 1504 bol menovaný najvyšším kráľovským miestodržiteľom Sliezska.[1] Viedol tri vojny s Moskvou v rokoch 1507 – 1508, 1512 – 1522 a 1534 – 1537, počas ktorých Litva prišla okrem iného o strategický dôležitý Smolensk (1514).

V roku 1519 mu bol udelený Rád Zlatého rúna (č. 161).

Roku 1519 vstúpil do vojny s rádom nemeckých rytierov, v ktorého čele stál jeho synovec Albrecht Hohenzollernský. Ten prijal roku 1525 luteránsku reformáciu, Prusko sekularizoval a zložil zaňho Žigmundovi lénny sľub. V rokoch 1526 – 1529 včlenil do poľského štátu dovtedy samostatné Mazovské vojvodstvo, kde zomrel posledný piastovský vládca Jan IV. Roku 1537 musel čeliť odboju šľachty, ktorá nakoniec ustúpila.

Za Žigmundovej vlády došlo ku kultúrnemu rozkvetu Poľska v duchu renesancie, ktorej nástup bol spojený s kráľovou druhou manželkou Bonou Sforzou. Spoločne s ňou prišli na poľský dvor aj jej početní dvorania. Následný spoločenský život na kráľovskom dvore sa stal vzorom aj pre spoločnosť z vyšších poľských kruhov. Kráľovná nezostala len pri tom a začala pozývať do Poľska tých najvýznamnejších architektov a umelcov.

V čase nástupu na trón bol slobodný, hoci už mal takmer štyridsať rokov a mal iba nemanželské deti (s dlhoročnou milenkou Katarínou Telničankou).

• 1. manželka: Barbora Zápoľská (1495 – 1515)
• 2. manželka: Bona Sforza (1494 – 1557); jeho nástupcom sa stal jeho jediný syn Žigmund II., posledný z rodu Jagellovcov na poľskom tróne.

1. FUKALA, Radek. Slezsko. Neznámá země Koruny české. Knížecí a stavovské Slezsko do roku 1740. České Budějovice : Veduta, 2007. ISBN 978-80-86829-23-4. S. 141-142. (česky)
2. ŽÁČEK, Rudolf. Dějiny Slezska v datech. Praha : Libri, 2004. ISBN 978-80-7277-172-1. S. 125. (česky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Žigmund I. (Poľsko)

• Petr Kozák, "Piaty princ": Knieža Žigmund medzi perifériou a centrom Jagelovského sveta

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zikmund I. Starý na českej Wikipédii.