Ivar Giaever
Ivar Giaever (v nórčine sa píše Giæver; * 5. apríl 1929, Bergen, Nórsko) je nórsko-americký fyzik, emeritný profesor na Rensselaer Polytechnic Institute, profesor na Universitetet i Oslo a predseda spoločnosti Applied Biophysics.[1]
Ivar Giaever | |||
nórsko-americký fyzik | |||
Narodenie | 5. apríl 1929 (91 rokov) Bergen, Nórsko | ||
---|---|---|---|
Alma mater | Nórska univerzita vedy a techniky Rensselaer Polytechnic Institute | ||
Manželka | Inger Skramstad (952) | ||
Deti | John, Anne, Guri,Trine | ||
Odkazy | |||
Webstránka | rpi.edu | ||
Commons | |||
V roku 1973 dostal Nobelovu cenu za fyziku "za objav tunelového javu v supravodičoch".[2] Jeho podiel bol konkrétne za „experimentálne objavy týkajúce se tunelovania v polovodičoch a supravodičoch“.[3]
V roku 1952 získal inžinierský titul na Nórskej univerzite vedy a techniky. O dva roky neskôr odišiel do Kanady, kde pracoval v spoločnosti General Electric. O ďalšie dva roky sa presťahoval do USA a v roku 1958 začal pracovat vo výskumnom a vývojovom centre General Electric v Schenectady v štáte New York. V roku 1964 získal titul Ph.D. na Rensselaer Polytechnic Institute a aj americké občianstvo.[4]
Výskum, ktorý neskôr viedol k získaniu Nobelovej ceny, robil v roku 1960. Po tom čo Leo Esaki v roku 1958 objavil tunelový jav u elektrónov v polovodičoch, Giaver preukázal tento jav i u supravodičov.[5] Jeho experimenty podnietili teoretického fyzika Briana Josephsona k štúdiu tohto javu, pri ktorom v roku 1962 predpovedal Josephsonov jav. Esaki a Giaever získali polovicu Nobelovej ceny za rok 1973 a Josephson získal druhú polovicu.[2]
Jeho neskorší výskum sa sústredil hlavne na biofyziku. V roku 1969 robil výskum na University of Cambridge v Anglicku a pokračoval v ňom po návrate do USA.[4]
Referencie
- Stránka Ivara Geaevera na Rensselaer Polytechnic Institute
- Tlačová správa Nobelovy ceny
- Citácia z Nobelprize.org
- Biografia na Nobelprize.org
- Giaever, I. (1960). "Energy Gap in Superconductors Measured by Electron Tunneling". Physical Review Letters 5: 147–148. doi:10.1103/PhysRevLett.5.147.