Ivan Pietor

Narodil sa v Turčianskom Svätom Martine (v súčasnosti už Martin). Pochádzal z významnej rodiny. Jeho starý otec Ambro Pietor bol novinár, politik, národnokuktúrny pracovník a spoluzakladateľ Národných novin. Jeho otec Miloš Pietor st. bol divadelníkom a redaktorom novín Národný hlásnik. Jeho sestrou bola známa herečka Naďa Hejná. Jeho syn bol známy slovenský režisér Miloš Pietor ml., vnuk Miloš Pietor najml. je scénograf a architekt a pravnučka je moderátorka Mária Chreneková-Pietrová.[3] [4]

V roku 1926 absolvoval štúdium práva na Právnickej fakulte Karlovej univerzity. Už počas štúdii sa začal angažovať. Bol členom akademického spolku Detvan a Ústredného zväzu česko-slovenského študentstva. V roku 1927 získal titul doktor práv (JUDr.). Po skočení štúdia sa stal kandidátom advokácie[pozn 1]. Od roku 1930 začal pôsobiť ako advokát v Bratislave. Advokátom bol do roku 1945. Počas existencie Slovenského štátu sa podieľal na odbojových aktivitách a pomáhal Židom. Stal sa blízkym spolupracovníkom Vavra Šrobára.[5] Ako člen ilegálneho odboja sa podieľal na prípravách Slovenského národného povstania. Tu aktívne organizoval rozdeľovanie vojakov a zaraďovanie zahraničných odbojárov do povstania. Následne sa stal poslancom povstaleckej Slovenskej národnej rady. Od 1. septembra 1944 bol členom úplne prvého Zboru povereníkov. Tu sa stal povereníkom pravosúdia, teda spravodlivosti, pričom túto funkciu vykonával spoločne s komunistom Jozefom Šoltészom. Na tomto poste však bol iba 5 dní, následne pôsobil do 23. októbra 1944 ako zástupca povereníka spravodlivosti, ktorým zostal už iba Jozef Šoltész. Po potlačení povstania sa musel skrývať, pôsobil tiež ako člen partizánskej skupiny. Od 21. februára 1945 začal pôsobiť ako zástupca povereníka pre veci vnútorné Gustáva Husáka. Bol poslancom dočasného Národného zhromaždenia[2] a Ústavodarného Národného zhromaždenia. Pôvodne bol členom Demokratickej strany. Bol súčasťou jej vedenia a patril ku katolíckemu krídlu strany. Napriek svojmu negatívnemu postoju ku komunizmu presadzoval miernejší prístup ku KSS (KSČ). Z tohto dôvodu bol z Demokratickej strany vo februári 1948 vylúčený. Neskôr sa stal členom Strany slovenskej obrody.[1] [6]

4. apríla 1945 sa stal súčasťou prvej slobodnej česko-slovenskej vlády Zdeňka Fierlingera, kde pôsobil ako minister vnútorného obchodu. Na tomto poste pokračoval bez prerušenia od 6. novembra 1945 aj v druhej vláde Zdeňka Fierlingera. 2. júla 1946 bol vymenovaný za ministra dopravy v prvej vláde Klementa Gottwalda. V roku 1947 patril medzi ministrov, ktorí hlasovali za udelenie milosti bývalému prezidentovi Slovenského štátu Jozefovi Tisovi. Patril medzi ministrov, ktorí podali 20. februára 1948 demisiu. Po komunistickom prevrate odišiel z politického života. Začal pracovať vo výrobe v bratislavských Kovorobných a strojárenských závodov. Potom začal pracovať ako podnikový právnik. Napriek tomu sa stal terčom nového komunistického režimu. V roku 1952 mu bol v rámci Akcie B znárodnený všetok majetok. Bol prinútený sa vysťahovať do obce Žikava pri Zlatých Moravciach. Od tejto doby pracoval ako robotník v tehelni v Zlatých Moravciach. Neskôr v roku 1955 mu bolo umožnené žiť v Trenčíne.[4] V Trenčíne pracoval ako podnikový právnik v podniku Odevné závody.[7]

Bol nositeľom viacerých domácich, ako aj zahraničných ocenení. Okrem iného Radu Slovenského národného povstania I. triedy, poľského vyznamenania Polonia restituta, či francúzskeho Vojenského kríža. Bol taktiež Rytierom radu Čestnej légie.[6]

Ústav pamäti národa eviduje pod údajmi Ivan Pietor, nar. 29.7.1904 dva záznamy. Pod registračným číslom 2021 sa nachádza osoba bez krycieho mena, ktorá je evidovaná v kategórii osobný zväzok. Pod kategóriou osobný zväzok sú podľa Ústavu pamäti národa osoby, ktoré na základe preverených poznatkov vykonávali nepriateľskú protištátnu činnosť, alebo boli z takej činnosti podozrivé. Pod registračným číslom 6923 sa nachádza osoba bez krycieho mena, ktorá je evidovaná v kategórii vecný operatívny zväzok. Vecný operatívny zväzok podľa Ústavu pamäti národa bol zavedený na spáchaný trestný čin, ak nebol zistený páchateľ. Slúžil k zhromažďovaniu dôkazov získaných neoficiálnou cestou jednotlivými zložkami ŠtB.[8]

1. V súčasnosti je ekvivalentom kandidáta advokácie už advokátsky koncipient.