Jozef Šoltész

Narodil sa vo Vranove nad Topľou. Vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po ukončení štúdia pôsobil ako úradník v bankovníctve a poisťovníctve.[4] Už počas štúdia sa začal politicky angažovať, keď predsedal Združeniu sociálnodemokratických akademikov. Následne sa stal členom Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej. Počas existencie Slovenského štátu sa podieľal na odbojových aktivitách.[5] Ešte pred vypuknutím Slovenského národného povstania sa stal členom odbojovej Slovenskej národnej rady. V septembri 1944 sa zúčastnil na zjazde sociálnej demokracie, pri ktorom sa sociálni demokrati spojili s komunistami. Vstúpil vtedy do KSS. Stal sa členom už prvého Zboru povereníkov, kde pôsobil ako povereník pre súdnictvo (spravodlivosti). V prvom Zbore povereníkov sa o funkciu delil s Ivanom Pietorom. Následne už v Druhom zbore povereníkov vykonával túto funkciu samostatne. Postupne vystriedal v rámci Zborov povereníkov viacero postov. Bol ešte povereníkom sociálnej starostlivosti, priemyslu a obchodu, výživy a nakoniec obchodu v roku 1951. V roku 1945 bol vymenovaný taktiež za ministra ochrany práce a sociálnej starostlivosti, ktorým bol v prvej a druhej vláde Zdeňka Fierlingera.

Po vojne pôsobil v ÚV KSS a v dočasnom ÚV KSČ. V roku 1945 patril do užšieho predsedníctva ÚV KSČ. Bol postupne poslancom dočasného Národného zhromaždenia[6], Ústavodarného Národného zhromaždenia[1] a nakoniec Národného zhromaždenia. Poslancom bol do roku 1954[7]. Podporoval všetky centralistické zmeny, ktoré znižovali význam a vplyv slovenských orgánov. V roku 1948 sa stal členom komisie, ktorá riešila otázky spojené s prípravou novej Ústavy Česko-Slovenska. V roku 1966 získal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského titul kandidát vied (CSc.).[8] V období rokov 1951 až 1955 pôsobil ako riaditeľ Cukrovaru Štefana Majora v Sládkovičove. Potom pôsobil v Ústrednej správe Štátnych majetkov v Bratislave a následne v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied.[4] V rokoch 1969 až 1972 pôsobil ako veľvyslanec ČSSR v Maroku.[3] [5]

• Životopis Jozefa Šoltésza