Horný Ohaj

• Tajná – 3,5 km
• Nevidzany – 6 km
• Nová Ves nad Žitavou – 4,5 km

• Žitava
• Širočina

O pôvode pomenovania sídla v podobe Aha hovoria legendy, prvýkrát sa pod týmto menom spomína v listine, pochádzajúcej z roku 1265. Podľa ústneho podania existovala usadlosť zvaná Jovka – Jóka, ktorá ležala pravdepodobne kdesi na kopcoch pri Žitavskej Novej Vsi, obklopených lesmi. Osadu v rokoch 1241 – 1242 spustošili Tatári. Obyvateľstvo utieklo a tí, ktorí utekali cez vinohrady, dolu v údolí na ľavom brehu Žitavy zahliadli v hustom lese čistinu, ktorá bola vhodným miestom na ukrytie a usadenie sa. Niekto zakričal: „Aha, tu si oddýchneme a usadíme sa!“

Podľa výskumov a vykopávok na ľavom brehu Žitavy i na pravom brehu potoka Pitlik (dnes Širočina) už v 11. – 12. storočí žili ľudia o čom svedčia nájdené črepy a iné predmety. Meno sídla sa stáročiami menilo – v 18. storočí Oháj, potom Horný Oháj, ktoré bolo i úradne prijaté v roku 1920 v čase vzniku Česko-Slovenska, kým obec verejnosprávne nepripojili k Vrábľom.

V roku 1265 vypukol spor o obec medzi majiteľom hradu Bana a ostrihomskou kapitulou o chotárnu časť Haraszt, ktorý vyriešil kráľ Belo IV. Južnú časť pozemkov od obce poručil kapitule a severnú časť Ondrejovi z rodu Ivanka – pochádzajúcemu z rodu Hunt-Pázmányovcov, predkovi rodu Forgáchovcov. V roku 1319 výmenou za desiatky z Tekovskej župy sa dostala časť majetku kapituly do rúk ostrihomského arcibiskupa Tomáša. Neskôr sa arcibiskupstvo stalo výhradným majiteľom obce a jej chotára. Obec dostala do držby stolica predialistov – zemanov ostrihomského arcibiskupstva so sídlom vo Vrábľoch. Bol to osobitný vojensko-administratívny celok, nezávislý od Tekovskej župy. Povinnosťou zemanov bolo zostaviť v čase vojenských pochodov arcibiskupa bandérium a zúčastniť sa výpravy, začo títo zasa dostali zemianske výsady. V obci sa usadilo aj niekoľko zemianskych rodín predialistov – Jókai, Pénzes a Bogyó. Horný Oháj sa vyvíjal v tieni významnejšieho mesta Vráble, ktorému podliehal politicky a mal s ním spoločné dejiny.

V súpise pôrt z roku 1564 „Processus Ioannis Tanay indicis nobilium“ sa obec spomína ako Aha (domini Strigoniensis) a boli tu 4 porty. V súpise tureckých vyberačov daní ostrihomského sandžaku z roku 1570 sa tu uvádza 6 domácností platiacich dane. V roku 1599 Tatári tureckej armády obec vyplienili a odtiaľ odvliekli 63 kusov dobytka. V roku 1601 sa obec po tureckom pustošení pozviechala, dôkazom toho je 55 tunajších domov. V roku 1618 sa Horný Oháj dostal do područia Turkov.

Podľa podrobného súpisu daní novozámockého ejáletu, pochádzajúceho z roku 1664, v dobe osmansko-tureckej nadvlády obyvateľstvo obce Aha okrem desiatku za pšenicu, mušt a včelín platilo daň za ovce a ošípané. Z toho možno usúdiť, že obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom zvierat. Na okolitých kopcoch obrábali vinice. Obec platila dane zeámetu Hüszejna ben Mehmeda, tímáru Píra Mehmeda a tímáru budínskeho deftera, müteferrika a čaruša Mehmeda ben Aliho, teda fakticky bola ich majetkom.

Po odchode Turkov sa pomery upokojili, v roku 1720 sa tu spomína mlyn, krčma, výsek mäsa a 36 daňovníkov. V tom období tu pracoval jeden kováč.

V pestovaní hrozna pokračovali aj po páde osmansko-tureckej nadvlády. Podľa údajov z roku 1746 územie viníc meralo 15 ha. Obrábanie viníc sa postupne rozširovalo, vznikali nové viničné sady. V roku 1828 bolo v obci 670 obyvateľov a 95 domov. Na začiatku storočia sa počet obyvateľov zvýšil na 785 a v obci bolo 153 domov.

O priebehu národnooslobodzovacích bojov v obci údaje nie sú, ale pri ceste vedúcej do Nevidzan stál prícestný kríž, ktorý bol postavený na pamiatku národnooslobodzovacích bojov roku 1848. Zmenil sa však majiteľ obce, po roku 1848 upadal význam stolice. 29. novembra 1852 na základe cisárskeho verejného nariadenia bol tento útvar zrušený a obec sa dostala späť do rúk ostrihomského arcibiskupa. Elek Fényes v roku 1851 opísal obec takto: „Aha (Oháj) maďarsko-slovenská dedina v Tekovskej župe, na brehu Žitavy: 663 katolíckych obyvateľov. Má dobrú pšenicu, víno, ovocie, seno, lesy, vodný mlyn. Zemepán: ostrihomský arcibiskup. Od Vrábeľ na 1 1/4 míle“. Z tohto vyplýva, že obyvateľstvo obce sa zaoberalo poľnohospodárstvom, ale aj výrobou úžitkových predmetov z prútia, tkali látky a koberce. Obec patrila do poddekanského okruhu Vráble a farnosti Vráble. V roku 1893 tu mal ostrihomský arcibiskup 163 katastrálnych jutár majetkov, z toho 73 k. j. ornej pôdy a 89 k. j. pasienkov.

Prvá svetová vojna sa obce príliš nedotkla, ale na jej bojiskách padlo viacero občanov. Po roku 1918 sa obec stala súčasťou I. ČSR a jeho obyvateľstvo sa naďalej zaoberalo poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. V roku 1918 tu bolo založené futbalové družstvo. Horný Oháj bol v novembri 1938 pripojený k Maďarsku a vojnové udalosti sa ho opäť nedotkli, ale na bojiskách druhej svetovej vojny našlo smrť viacero občanov.

V roku 1945 sa obec stala opäť súčasťou ČSR. Obyvatelia maďarskej národnosti boli prechodne do roku 1948 zbavení občianskych práv a škôl. Vysídlenie do Česka a výmena obyvateľstva s Maďarskom sa ich nedotkli.

Po usporiadaní nepokojných povojnových pomerov začal nový prudký rozvoj obce. Po roku 1948 boli znovu otvorené školy s maďarským vyučovacím jazykom, v roku 1952 bola založená miestna organizácia Csemadoku, najvýznamnejšej tunajšej spoločensko-kultúrnej organizácie, ktorá rozvíja kultúrny a spoločenský život v obci a snaží sa zachovať jej ľudové tradície. V rokoch 1950 – 1952 bola obec elektrifikovaná a v roku 1957 bolo založené miestne JRD. Neskôr bola postavená nová budova obchodu s pohostinstvom, vyrástlo mnoho nových rodinných domov v rámci individuálnej bytovej výstavby, spevnené a upravené cesty a chodníky. Horný Oháj bol v roku 1975 vládnym nariadením pripojený k mestu Vráble. Napriek tomu tu do roku 1978 bola postavená nová budova kultúrneho domu, v roku 1992 postavený cez Žitavu nový železobetónový most a do roku 1998 ukončená plynofikácia obce.

Samoty Munkáč, Harsány a Dušníky ležiace v chotári obce patrili pod správu stolice predialistov-zemanov ostrihomského arcibiskupstva vo Vrábľoch. V čase tureckej nadvlády Munkáč patril do ejáletu Nové Zámnky, náhije Tekov. V tom čase tu bývali traja predialisti. Teda Munkáč bola malou dedinou, ktorá za tureckých vojen spustla a bola obnovená iba ako majer ostrihomského arcibiskupstva.

Vývoj počtu obyvateľstva mal dlho pozitívny narastajúci trend. V roku 1869 tu žilo 684 obyvateľov, do roku 1890 sa ich počet zvýšil na 689, do roku 1910 na 785 a tento trend pokračoval aj do roku 1930, keď tu bolo 897 obyvateľov a do roku 1948 len 822 obyvateľov. Do roku 1970 nastal úbytok počtu tunajšieho obyvateľstva na 746, mladí sa za prácou sťahovali do miest, hlavne do Vrábeľ, a roku 1991 tu žilo už len 579 občanov.

• Mašekov mlyn
• Božie muky na križovatke ciest na Nevidzany a Tajnú
• Božie muky na konci obce od Vrábeľ
• Kostol sv. Imricha
• Kaplnka sv. Urbana
• Zvonica
• súsošie Piety (pred materskou školou)
• kamenná plastika Sv. Trojice
• socha sv. Urbana (na vinohradoch)
• prícestný kamenný kríž

• TJ Družstevník Horný Oháj

• Materská škola

• Baross K.: Magyarország földbirtokosai, Budapest 1893.
• Blaskovics J.: Az újvári ejálet török adóösszeírásai, Pozsony 1993.
• Borovszky S.: Nyitra vármegye, Budapest 1898.
• Fényes E.: Magyarország geographiai szótára I., Pest 1851.
• Jókai M. – Méry M.: Szlovákiai magyar népviselet, Pozsony 1998.
• Jókai M., Bujalko M. és Sipos Zs. fotóarchívumából.
• Ki kicsoda Kassától Prágáig, Szekszárd 1993.
• Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia I., Nitra 1989.
• Pukkai L.: A HANZA szövetkezeti áruközpont Galánta, Pozsony 1994.
• HORNÝ OHÁJ. In: Súpis pamiatok na Slovensku. 1. vyd. Zväzok I. A – J. Bratislava : Obzor, 1967. 536 s. S. 437-438.
• Trubíni J.: Vráble – kultúrne historické pamiatky, Vráble 1993.
• Trubíni J.: Vráble, Vráble 1994.