Človek floreský

Odliatky kostí exemplára LB1

Typový exemplár navrhnutého nového druhu je tvorený pomerne kompletnou kostrou a takmer kompletnou lebkou, pravdepodobne patriaca 30 ročnej 1,06 m vysokej ženy (LB1), ktorá dostala prezývku Flo.[2] Záver, že H. floresiensis dorastal len veľmi malej výšky, podporuje tiež nález holennej kosti LB8, ktorá mohla podľa Morwooda et al. patriť osobe vysokej 1,09 m. Tieto odhady sa výrazne líšia od výšok moderných ľudí a sú dokonca znateľne nižší, než je priemerná výška dospelého človeka aj v súčasných populáciách fyzicky malých ľudí, ako sú napríklad Pygmejovia (kde dospelá žena meria menej než 150 cm[22]), Twaovia, Semangovia (dospelá žena 137 cm[23]) či Andamancovia (dospelá žena 137 cm[24]). Všeobecne sa z biofyzikálneho hľadiska považuje za významnejšiu hmotnosť a podľa tohoto meradla sú rozdiely ešte väčšie. Odhaduje sa, že LB1 dosahovala hmotnosť okolo 25 kg,[25] čo je nielen menej než u súčasných H. sapiens, ale aj menej než u H. erectus, ktorý by mal podľa Browna byť priamym predchodcom H. floresiensis, a podobá sa skôr hmotnosti ich viac než tri milióny rokov starého predka rodu Australopithecus,[26] o ktorom sa súdi, že neprekročil hranice Afriky.

Cez tieto rozdiely vo veľkosti sa zdá, že inak sa objavené exempláre podobajú H. erectus, o ktorom sa vie, že žil v juhovýchodnej Ázii v dobe, ktorá sa kryje s najstaršími nálezmi pripisovanými H. floresiensis.[5] Ten istý tím objavil tiež údajné dôkazy o prítomnosti H. erectus na ostrove Flores v dobe pred 840 000 rokmi, a to v podobe kamenných nástrojov, ale priamo pozostatky samotného H. erectus na ostrove objavené neboli.

Brown s kolegami vysvetľujú malú postavu H. floresiensis ako výsledok života v prostredí s obmedzenými potravovými zdrojmi, ktoré viedli k silnému ostrovnému nanizmu.[2] Podobný vývoj bol zaznamenaný aj u iných druhov žijúcich na ostrovoch a na ostrove Flores ho možno zaznamenať tiež napr. u trpasličieho Stegodona, čo bol chobotnatec, ktorý sa počas štvrtohôr rozšíril po celej Ázii. Teuku Jacob so svojím tímom však teóriu ostrovného nanizmu podrobil kritike s tím, že kostra LB1 je podobná miestnej populácii v okolí dediny Rampasasa a že u pygmejských populácií môžu nastať podobné výrazné výkyvy vo veľkosti tela.[8]

Okrem malých rozmerov tela mal H. floresiensis tiež pozoruhodne malý mozog. Mozgovňa typového exemplára má objem 380 cm³, čo je na spodnej hranici objemu mozgu šimpanza alebo vyhynutých australopitekov.[2][6] Mozog jedinca LB1 je znateľne redukovaný aj vo vzťahu k predpokladanému priamemu predkovi H. erectus, jeho objem bol 980 cm³, čo je viac než dvojnásobok.[6] Ale odhadovaný pomer objemu mozgu voči hmotnosti tela LB1 leží niekde medzi H. erectus a veľkými ľudoopmi.[27]

Objavitelia tiež H. floresiensis pripisujú pokročilé chovanie. V jaskyni Liang Bua boli objavené dôkazy používanie ohňa k vareniu a kosti stegodona so stopami po rezných nástrojoch.[3][5] Objavené kamenné nástroje pripomínajú nálezy z mladého paleolitu, ktorý je ale inak spojovaný s modernými ľuďmi, ktorých mozgy mali objem 1 310 – 1 475 cm³, t. j. takmer štvornásobok objemu mozgu H. floresiensis (pri 2,6 násobnej hmotnosti tela). Niektoré z týchto nástrojov boli zjavne používané pri skupinovom love miestneho trpasličieho stegodona.[5]

Ukazovateľom inteligencie je tiež rozmer oblasti 10 prefrontálnej mozgovej kôry, ktorá býva spájaná so sebauvedomením sa a ktorá je u LB1 rovnako veľká ako u súčasných ľudí, a to aj cez inak omnoho menší celkový objem mozgu.[6] Myšlienka, že príslušníci druhu H. floresiensis používali rôzne pokročilé technológie a navzájom spolupracovali, viedla objaviteľov k hypotéze, že snáď ovládali aj reč.[25]

Medzi ďalšie znaky, ktorými zástancovia teórie o novom, dosiaľ nepoznanom druhu hominida argumentujú, patrí pomerne malé prehnutie ramenných kostí a pomer šírky a dĺžky kostí dolných končatín.[2][3][5] Prítomnosť týchto znakov potvrdili aj nezávislí odborníci, ale ich význam je predmetom sporu. Podľa Teuku Jacoba sú všetky tieto znaky, objavené na kostre LB1, patologického pôvodu.[8]

Roku 2007 Susan G. Larsonová zo Stony Brook University v New Yorku študovala so svojím tímom takmer úplné kosti hornej končatiny LB1[13] a povšimla si odlišnosti v stavbe ramennej kosti. Moderní ľudia majú hlavice ramennej kosti pootočené o 145 až 165 stupňov, čo im umožňuje, aby vnútorná strana ich lakťa smerovala mierne dopredu. Larsonová pôvodne prehlásila, že ramenná kosť LB1 bola pootočená iba o 110 stupňov,[28] neskôr však so svojim tímom previedla nové merania a dospela k záveru, že pootočenie činilo 120 stupňov. Tento vývojový rozdiel oproti súčasným ľuďom mohol byť výhodou pri húpaní sa na pažiach, ale komplikovalo by činnosti spojované s modernými ľuďmi, ako je napríklad výroba nástrojov. Ďalším predmetom ich výskumu bol nekompletný materiál pletenca hornej končatiny zostávajúcej zo zlomenej kľúčnej kosti LB1 a lopatky LB6. Kľúčna kosť LB1 bola pomerne krátka, čo v kombinácii so zisteným tvarom lopatky a malým pootočením ramennej kosti muselo viesť k tomu, že H. floresiensis mal ramená o niečo posunutá smerom dopredu, akoby pokrčená. Vďaka tomu mohol ohýbať lakeť podobným spôsobom ako moderní ľudia, a teda snáď aj vyrábať nástroje.[13]

V septembri roku 2007 publikoval Matthew W. Tocheri z amerického Národného prírodovedného múzea so svojim tímom štúdiu zameranú na zápästie H. floresiensis. Predmetom štúdie boli tri zápästné kostičky (kosť loďkovitá, kosť mnohohranná menšia a kosť hlavatá), o ktorých sa predpokladá, že patria ku kostre LB1. Podľa ich zistení sa tvary týchto kostičiek znateľne líšia od kostí zápästia moderných ľudí a podobajú sa skôr zápästiu afrických ľudoopov alebo australopitekov.[11]

William L. Jungers, morfológ zo Stony Brook University, publikoval so svojim tímom zase štúdiu dolných končatín.[29] Podľa ich meraní mal H. floresiensis neobvykle ploché chodidlá, ktoré boli tiež pomerne veľké v porovnaní so zvyškom tela. Jedným z dôsledkov zrejme bolo, že pri chôdzi musel omnoho viac ohýbať kolená, než ako to robia súčasní ľudia. Podľa Jungersa nemohol byť schopný rýchlej chôdze. H. floresiensis mal tiež neobvykle tvarované prsty na nohách a veľmi krátky palec.[30]

Brown a Morwood tieto štúdie podrobili kritike a tvrdili, že výška H. floresiensis nemôže byť dôsledkom mikrocefálie,[47], poukázali aj na štúdie iných vedcov, ktoré zavrhli možnosť, že by objavený jedinec trpel nejakou podobnou chorobou. Rovnako tím Dean Falkovej si stál naďalej za závermi svojej štúdie a trval na tom, že tvar lebky je veľmi odlišný od jedincov trpiacich mikrocefáliou.[27] Tiež William Jungers, morfológ z Stony Brook University, vyhlásil, že kostra nevykazuje žiadne stopy choroby. Ale podľa Jochena Webera z Leopoldina Hospital vo Schweinfurte nejde mikrocefáliu úplne vylúčiť.[48] Štúdie na túto tému zverejnila tiež Debbie Argue z Australian National University, ktorá v Journal of Human Evolution možnosť mikrocefálie zavrhla a dospela k záveru, že ide o nový druh.[49]

Odliatok lebky LB1 (vľavo) v porovnaní s mikrocefalickou lebkou

29. januára 2007 publikovala Falková novú štúdiu, v ktorej podporila názor, že v prípade floreských objavov nejde o mikrocefalického H. sapiens. V tejto nové štúdii Falková preskúmala trojrozmerné počítačové modely deviatich mikrocefalických mozgov a 10 bežných ľudských mozgov. Podľa štúdie sa floreská lebka viac podobá lebkám zdravých mozgov súčasných ľudí než lebkám mikrocefalikov, ale má tiež niektoré jedinečné znaky, ktoré by sa dali čakať skôr pri odlišnom druhu. Porovnaním frontálnych a temporálnych lalokov Falková usúdila, že ide o vysoko rozvinutý mozog, úplne nepodobný mozgu mikrocefalickému, ktorý je v mnohých ohľadoch odlišný od mozgov súčasných ľudí. Toto zistenie súčasne aj za odpoveď na predošlé kritiky, podľa ktorých bol mozog LB1 príliš malý na to, aby mohol dosiahnuť inteligenciu nutnú na vytvorenie nástrojov objavených v blízkosti kostry.[10]

Vyššie uvedené štúdie G. A. Lyrase z roku 2008 potvrdzujú závery Dean Falkovej, pretože podľa nej trojrozmerné morfometrické znaky mikrocefalických lebiek H. sapiens sú stále v rozsahu typickom pre druh H. sapiens, zatiaľ čo lebka LB1 sa z tohoto rozsahu vymyká.[50]

V júni 2006 prišiel americký anatóm Gary D. Richards z University of California s názorom, že kostry objavené na ostrove Flores by mohli byť pozostatky ľudí trpiacich tzv. Laronovým syndrómom.[51] O rok neskôr, v júni 2007 Jisra'el Herškovic, Li'ora Kornreichová a Cvi Laron z Telavivskej univerzity v Izraeli publikovali štúdium, podľa ktorého sú morfologické znaky H. floresiensis prakticky totožné so znakmi typickými pre Laronov syndróm.[15] U postihnutých ľudí vzniká tzv. hypofyzárny nanizmus, ktorý pôsobí zdaniu, ako by trpeli nedostatkom rastového hormónu. V skutočnosti je však u nich úroveň rastového hormónu skôr zvýšená,[52] ale ich telo na neho nereaguje.[53] Medzi ďalšie znaky choroby patrí nedostatočne vyvinutá lebka, malá tvár, malá spodná čeľusť a iné kostrové zmeny. Choroba je najviac rozšírená na Blízkom Východe, a to hlavne u detí, ktorých rodičia sú si navzájom blízko príbuzný,[52] vyskytuje sa ale aj v ďalších oblastiach vrátane juhovýchodnej Ázie.[15]

Izraelskí vedci porovnali tiež röntgenové snímky niekoľkých Izraelčanov postihnutých syndrómom, ktorí dosahovali výšky medzi 108 a 128 cm, s údajmi o LB1.[53] Vo svojom štúdiu porovnávali celkom 36 znakov vyskytujúcich sa po celej kostre a dospeli k záveru, že väčšina sa podobala znakom Laronovho syndrómu,[51] vrátane výrazného nadočnicového oblúku, absencia jednej z vedľajších dutín nosných a krátkych končatín vzhľadom k dĺžke trupu.[53] Ľudia postihnutý syndrómom mali tiež malé hlavy, aj keď nie tak malé, ako LB1. Rovnako niektoré anatomické znaky, ktoré Dean Falková zaznamenala na vnútornej strane lebky, by mohli byť výsledkom prispôsobení sa zmenšenej mozgovne a boli objavené aj u postihnutých Laronovým syndrómom.[15][51]

Tieto postihnutia však mávajú tiež veľmi hutnú kosť pri bradavkovom výbežku spánkovej kosti v oblasti nazývanej pars mastoidea, zatiaľ čo u zdravých jedincov táto kosť býva hubovitá a vyplnená vzduchom. Pretože Hershkovitz nemal k dispozícii röntgenové snímky tejto časti lebky, nemohol podobné porovnania urobiť.[15][51] Falková však mohla k porovnávaniu využiť snímky z počítačovej tomografie a zistila, že táto oblasť lebky LB1 nevykazuje žiadne známky Laronovho syndrómu. V marci v roku 2009 Falková a jej spolupracovníci zverejnili štúdium, v ktorom porovnávali niektoré ďalšie rysy LB1 s rysmi popísanými v lekárskej literatúre pri pacientoch s Laronovým syndrómom, ako pneumatizácia (vytváranie dutín) a hrúbku lebečných kostí, tvar tváre, čeľuste, zubov a brady, mimo lebku potom tvar ramena, zápästia, panvy a celkové proporcie tela vrátane relatívnej veľkosti chodidla. Autori štúdia nespozorovali žiadnu významnú podobnosť medzi študovanými znakmi LB1 a znakmi typickými pre Laronov syndróm a dospeli k záveru, že LB1 touto chorobou netrpela.[54]

Odliatok lebky exemplára LB1, pohľad zhora

Štruktúra ramenných, pažných[13] a zápästných[11] kostí H. floresiensis sa podľa popisov publikovaných v niektorých štúdiách z roku 2007 líšia od moderných ľudí a sú omnoho bližšie štruktúre kostí raných členov podčeľade Homininae alebo šimpanzov. Závery tejto štúdie do značnej miery podporujú názor, že H. floresiensis je skôr samostatným druhom a nie súčasným človekom trpiacim telesnou vadou.

Susan G. Larsonová et al. študovali kosti hornej končatiny kostry LB1. Podľa nich bola ramenná kosť tohto jedinca neobvykle málo pootočená voči lakťu, omnoho menej, než pri súčasných ľudí. Tento znak už pred nimi analyzovali tiež Gary D. Richards, podľa neho možno objaviť tiež u súčasných pygmejských populácií, a Teuku Jacob, ktorý na základe štúdia miest úponov svalov na kostiach LB1 dospel k názoru, že malé pootočenie ramennej kosti je len dôsledkom slabých svalov tohoto jedinca. Larsonová oponovala Richardsovmu záveru s tým, že vo svojej štúdii citoval staršiu prácu z roku 1972, ktorá analyzovala vzory 6 pygmejských žien zo stredovýchodnej Afriky, a že tento malý vzor nie je reprezentatívny pre celú populáciu. Podľa nej sú ramenné kosti pygmejských populácií obvykle pootočené podobne ako u ľudí bežnej výšky. Okrem toho Larsonová so svojim tímom na študovaných kostiach hľadala nejaké známky mikrocefálie, ale žiadne nenašla.[13]

William L. Jungers z Stony Brook University prirovnal malé pootočenie ramennej kosti H. floresiensis k podobne malému pootočeniu u raného hominida, ktorého pozostatky boli objavené v Dmanisi v Gruzínsku,[55] a ktorý bol označený ako Homo georgicus. Larsonová et al. študovali tiež pomerne krátku kľúčnu kosť a neobvyklou stavbu pletenca hornej končatiny H. floresiensis. Svoje objavy potom porovnali s kostrou KNM-WT 15000, známou ako „chlapec z Nariokotome“, ktorá bola priradená druhu H. erectus, a dospeli k záveru, že pletenec hornej končatiny H. floresiensis je medzičlánkom vo vývoji ľudského ramena.[13]

Zatiaľ čo niektorí odborníci, vrátane paleoantropológa Russela Ciochona z University of Iowa, tieto závery podporili, iní s k nim postavili zdržanlivejší s tím, že vzorka kostí H. floresiensis, ktorý je v súčasnej dobe k dispozícii, je príliš malý, a že výskum Larsonovej je z väčšej časti založený iba na jedinej kosti hornej končatiny.[28]

Ďalšie štúdium, ktoré podporilo teóriu nového druhu, publikovali Matthew W. Tocheri et al., ktorí sa sústredili na analýzu zápästných kostí. Vo svojej práci porovnali tri zápästné kostičky objavené v jaskyni Liang Bua, ktoré pravdepodobne patria ku kostre LB1, so zápästnými kostičkami súčasných ľudí, niektorých raných hominidov a afrických ľudoopov. Podľa ich záverov sú tieto kostičky podobné kostičkám ľudoopov a čiastočne tiež australopithekov, a veľmi odlišné od zápästných kostičiek ako u súčasných ľudí, tak tiež človeka neandertálskeho a dokonca aj Homo antecessor. Zápästné kostičky patriace H. floresiensis nemajú niektoré znaky, ktoré sa vyvinuli pri predchodcoch súčasných ľudí už najmenej pred 800 000 rokmi. Pretože tieto znaky sa na kostiach objavujú už v priebehu embryonálneho vývoja, Tocheri z toho vyvodzuje, že je veľmi nepravdepodobné, aby ich neobvyklý tvar bol dôsledkom nejakej vývojovej vady.[11]

Nesúhlas s týmto záverom vyjadril paleontológ Robert D. Martin, ktorý poznamenal, že zatiaľ nikto neštudoval zápästie mikrocefalikov.[12] Alan Thorne z Australian National University prehlásil, že rozdiely medzi kosťami boli len veľmi malé a že podobné odchýlky sa môžu objaviť aj u súčasných ľudí. Tiež poukázal na fakt, že objavené zápästné kostičky boli v jaskyni rozptýlené a nie je isté, či všetky patrili rovnakému jedincovi.[56] Michael Morwood z University of Wollongong v Austrálii, jeden zo spoluautorov štúdie, Thornovi oponoval s tím, že tieto nálezy na zápästných kostičkách sa doplňujú aj s ďalšími zisteniami, ako sú proporcie tela, veľkosť mozgu, morfológia ramena, panvy, čeľuste a zubov, ktoré všetky dohromady naznačujú, že H. floresiensis je samostatným druhom, ktorý sa vyvinul v izolácii na ostrove.[56]

Teória nového druhu bola ďalej podporená štúdiou dolných končatín, ktorú zverejnil William L. Jungers so svojim tímom (zloženým prevažne z rovnakých vedcov, ktorí sa podiaľali na vyššie uvedenej analýze kostí hornej končatiny).[29] Jednou z najvýznamnejších odlišností v štruktúre kostry dolnej končatiny bola neobvykle plochá a v porovnaní so zvyškom tela tiež veľké chodidlá. Palec bol popísaný ako neobvykle krátky a podobný raným hominidom, vrátane australopithekov.[30] Antropológ Henry McHenry z University of California prehlásil, že tieto nálezy Jungersovho tímu by mohli znamenať koniec všetkým diskusiám na tému vývojovej choroby. Omnoho väčšou záhadou podľa neho je, odkiaľ sa druh H. floresiensis vzal.[30] Antropológ John Hawks z University of Wisconsin-Madison však stále zostáva nepresvedčený, pretože dané štúdie podľa neho nedostatočne porovnala popisované znaky so súčasnými pygmejskými populáciami.[57]

V roku 2008 prišli austrálski vedci Peter J. Obendorf, Charles E. Oxnard, a Ben J. Kefford s teóriou, že jedinci označení LB1 a LB6 trpeli tzv. myxedémovým typom vrodeného syndrómu z jódovej karencie (nedostatku jódu) a že boli súčasťou touto chorobou inak nedotknuté populácie H. sapiens, ktorá podľa nich ostrov v tej dobe obývala.[16] Porucha býva vyvolávaná niekoľkými faktormi spojenými s životným prostredím postihnutých, medzi ktoré patrí aj nedostatok jódu. Choroba spôsobuje tiež určitú formu nanizmu a aj v dnešnej dobe ju možno sledovať mj. aj medzi obyvateľmi Indonézie. Postihnutí, ktorí sa narodili bez funkčnej štítnej žľazy, mávajú malé telá a zmenšený mozog, ale ich motorické schopnosti sú ovplyvnené omnoho menej než v prípade endemického kreténizmu neurologického pôvodu. Autori štúdie sa domnievajú, že na ostrove Flores mohli pred približne 18 tisíc rokmi (čo je doba, z ktorej objavené kostry pochádzajú) vládnuť podmienky vedúce k vzniku tejto choroby. Podľa nich sú rôzne odlišnosti, objavené na kostiach z jaskyně Liang Bua, ako napríklad zväčšená podväzková jama klinovej kosti[16], neobvykle rovná a len málo pootočená ramená kosť či relatívne silné končatiny,[58] príznaky tejto diagnózy. Týmto spôsobom môžu byť údajne vysvetlené rovnako spodné trenové zuby s dvoma koreňmi či primitívnej morfológie zápästia. Autori štúdie nevylučujú ani možnosť, že aj ústne tradované príbehy o podivných človeku podobných stvoreniach žijúcich na ostrove, môžu v skutočnosti popisovať ľudí postihnutých kreténizmom.[16]

Reakcie na zistenie austrálskych vedcov sa líšili. Robert D. Martin vyjadril súhlas so skúmaním rôznych ďalších postihnutí, ktorými by sa nálezy vysvetlili, aby ich bolo nutné pripisovať novému druhu, osobne však stále dáva prednosť mikrocefalickej teórii. Dean Falková výsledky austrálskeho tímu napadla s tým, že CT snímky podväzkovej jamy neukázali, že by bola väčšia, než je obvyklé, a pretože rozmery tejto časti klinovej kosti boli kľúčovým argumentom štúdie, zavrhla celú túto hypotézu. Peter Brown, objaviteľ fosílií, prehlásil, že pozostatky LB1 boli natoľko hrozne zachovalé, že podľa neho žiadne zmysluplné zmeranie veľkosti podväzkovej jamy nie je možné.[58] Napadnuté boli aj ďalšie Obendorfové merania, pretože jeho tím ich nerobil priamo na kostiach a ani nepoužil CT snímky, ale iba zábery röntgenových snímkov z dokumentu The Mystery of the Human Hobbit, ktorý v roku 2005 natočila britská BBC.[59]