Dejiny psa

Pes domáci (canis lupus familiaris alebo canis familiaris) sa niekedy považuje za samostatný druh, inými vedeckými kruhmi zasa za poddruh vlka. Nech je akokoľvek, dnes je už pes domáci natoľko geneticky a povahovo odlišný od vlka, že ho v rámci všeobecného prehľadu môžeme považovať za samostatný živočíšny druh.

Vlk je najbližším príbuzným psa a pravdepodobne jeho predkom. O druhu pes domáci môžeme hovoriť približne od obdobia 15 000 rokov pred Kr. Do tohto obdobia archeológovia kladú prvé odchovy psích šteniat v ľudských príbytkoch, ktoré boli krížené už len medzi sebou a nevyskytovalo sa prekríženie s divo žijúcim vlkom. Pes domáci je teda najstaršie domestikované zviera, ak vôbec možno proces pridruženia sa psa k človeku nazvať domestikáciou. Pes totiž nebol človekom „skrotený“, alebo prinútený zotrvať pri človeku násilím. Pes sa pre súžitie s človekom rozhodol dobrovoľne, na základe obojstranných výhod.

Najskôr pes pomáhal človeku pri love, neskôr sa stal strážcom a ochrancom ľudských obydlí. V neskorších dobách, ako sa postupne vyvíjalo mnoho psích plemien, poskytoval pes človeku čoraz viac užitočných služieb. Zato u ľudí nachádzal dostatok a pravidelný prísun potravy a taktiež ochranu.

Všeobecne sa za hlavného predka psa považuje vlk, s ktorým je pes geneticky, anatomicky, výzorovo aj povahovo najviac spriaznený. Nie všetci vedci sú však zajedno v tom, či bol jediným predkom psa domáceho vlk, alebo sa na jeho vývoji podieľali aj iné druhy šeliem psovitých (šakal, kojot, líška,...).

Väčšina odborníkov, napr. renomovaný britský veterinár a kynológ Bruce Fogle, sú toho názoru, že vlka možno považovať za jediného predka psa. Rozdiely v anatómii raných psích plemien spočívajú skôr v rozdieloch rôznych plemien vlkov, z ktorých boli domestikovaný. Dokazujú to príbuzenskými znakmi medzi vlkom a psom a taktiež najväčšou schopnosťou vlka spomedzi všetkých ostatných psovitých šeliem, prispôsobiť sa životu v spoločnosti človeka.

Iní odborníci, ako napr. známy americký psychológ a kynológ Stanley Coren, sa domnievajú, že sa o vznik psa domáceho zaslúžili aj iné psovité šelmy. U niektorých psích plemien možno totiž nájsť niektoré anatomické znaky, ktoré sa nevyskytujú u vlkov, ale napr. u líšok alebo kojotov áno. Coren sa domnieva, že jednotlivé ľudské spoločenstvá boli v praveku príliš oddelené (a výskyt domestikovaných psov príliš častý a roztrúsený) na to, aby mohli pochádzať všetci psi z jedného zdroja. Domnieva sa, že tak ako v mnohých prípadoch mohlo prísť k domestikácii vlčích mláďat, mohla si rovnakým spôsobom iná skupina ľudí na inom konci kontinentu osvojiť opustené mláďatá líšky, kojota, šakala, alebo inej psovitej šelmy. Neskôr sa tieto skupiny navzájom stretávali, a zatiaľ čo si ľudia medzi sebou vymieňali kožušiny, nástroje a potravu, ich svorky psov si vymieňali genetický materiál. Preto sa dnes Coren nazdáva, že genetický základ psa obsahuje určité percento krvi aj iných psovitých šeliem ako vlk - a to v závislosti od psieho plemena. I vedci zastávajúci tento názor však pripúšťajú, že majoritným podielom sa na pôvode psa podieľal vlk.

Doberman - potomok prapsa Canis familiaris palustris

Sibírsky hasky - potomok prapsa Canis familiaris inostranzewi

Nemecký boxer - potomok prapsa Canis familiaris decumanus

Nemecký ovčiak - potomok prapsa Canis familiaris matris optimae

Dalmatínsky pes - potomok prapsa Canis familiaris intermedius

Afganský chrt - potomok prapsa Canis familiaris Leineri

Pes nevznikol ako jedno rovnako vyzerajúce plemeno, ktoré by sa neskôr rozdelilo na dnešnú širokú škálu psích plemien. Vzhľadom na pôvod psa, ktorý vznikol domestikáciou v rôznych kútoch našej planéty približne v rovnakom čase, musíme predpokladať, že už v prvopočiatkoch sa psi odlišovali. Najskôr samozrejme len mierne a to podľa toho, z akého druhu vlka (alebo inej psovitej šelmy) vznikli, resp. ktorý podiel v ich krvi prevažoval.

Základné pra-plemená psov, objavené a identifikované archeológmi:

Canis familiaris palustris alebo Canis familiaris palustris Riitimeyer (pes bahenný) – odvodzuje sa od neho pôvod špicov, pinčov, bradáčov a teriérov

Canis familiaris inostranzewi - odvodzujú sa od neho severské, pastierske a niekedy i molosoidné plemená

Canis familiaris decumanus - odvodzuje sa od neho pôvod dogovitých psov

Canis familiaris matris optimae – predpokladaným potomkom sú ovčiaky

Canis familiaris intermedius – jeho dedičstvo nesú klasické lovecké plemená (napr. duriče) a pudle

Canis familiaris Leineri – pravdepodobne sa od neho odvíja vývoj chrtovitých plemien

Neskôr sa rôzne kultúry stretávali, vymieňali si svojich psov a začínali experimentovať so šľachtením. Pes sa už nekrížil s divo žijúcimi príbuznými, ale jeho vývoj bol ľuďmi dokonca cieľavedomo usmerňovaný. Zo šteniat boli pre ďalší chov vyberané predovšetkým tie, ktoré najviac vyhovovali ľuďom. A keďže ľudia mali rôznorodé potreby, pozorujeme z archeologických nálezov, historických zdrojov, ale aj súčasného stavu psích plemien viacero trendov:

V staroveku sa už stretávame s pomerne rozsiahlym chovom psov. Taktiež psie plemená už viac pripomínajú dnešné - moderné - plemená. Keby sme sa preniesli do obdobia Rímskej ríše alebo starovekého Egypta, stretli by sme tam určite mnohých psov na nerozoznanie podobných dnešným plemenám.

• Vývoj psovitých šeliem
• Pes v dejinách
• Pes domáci

• Bruce Fogle: Veľká encyklopédia psov, 2004
• Bruce Fogle: Pes, 2006
• Stanley Coren: Inteligencia psov, 2000
• iné zdroje (internet)

Kynologický portál