Peruánsky naháč

V niektorých tlačených aj webových publikáciách sa môžete dočítať, že naháča chovali už pred tromi tisíckami rokov Inkovia. Tento údaj je chybný, a to z jedného prostého dôvodu: Ríša Inkov existovala na konci stredoveku. Doba jej najväčšieho rozkvetu netrvala ani sto päťdesiat rokov. Prvým, historicky overeným, dátumom z inkskej histórie je rok 1438 – korunovácie panovníka Pachacutiho. V roku 1533 bola ríša Inkov rozvrátená španielskymi conquistadormi vedenými Franciscom Pizarrom. Torzo inkského štátu si ešte udržalo svoju nezávislosť vo Vilcabamba do roku 1572, potom vláda Inkov definitívne zanikla. Ak Inkovia existovali takmer tisíc rokov pred naším letopočtom, celkom iste išlo o bezvýznamný andský kmeň. Táto skutočnosť bola snáď aj jedným z dôvodov, prečo 12. júna 1985 požiadala peruánska kynologická organizácia (KPC) – na základe archeologických objavov predkolumbovských kultúr – medzinárodnej organizácii FCI o zaregistrovanie štandardu PENa, do tej doby označovaného ako Peruvian Inca Orchid, Inca Orchid Moonflower Dog či Inca Hairless Dog (pod týmito názvami je v USA  niekoľko desaťročí stále chovaný, tiež je známy pod skratkou PIO) na terajší oficiálny názov je Perro sin Pelo del Peru.

Pramene o pôvode peruánskych naháčov sa rôznia. V podstate sú známe tri teórie. Prvý z nich je domnienka, že sa do Peru dostali spoločne s africkými nomádmi, druhá s čínskymi prisťahovalcami za vlády prezidenta Castilla v prvej polovici 19. storočia a tretia, ktorá predpokladá príchod psov, sprevádzajúcich človeka pri jeho migrácii z Ázie na oba americké kontinenty, cez Beringovu úžinu. 

Vykonávať rozsiahliejšie archeologické výskumy na území dnešného Peru je pomerne ťažké, pretože oblasť andského horského masívu patrí k seizmicky najaktívnejším a veľmi ťažko prístupným pohorím na svete. Časté zemetrasenia a zosuvy pôdy pochovali v priebehu storočí celé mestá a v tropických nížinných pralesoch je veľa doteraz neprebádaných miest, ktoré ešte len čakajú na svoje objavenie. Ďalším problémom je aj to, že zatiaľ neboli nájdené žiadne písomné záznamy z predkolumbovskej éry, a tak je nutné spoliehať na pramene pochádzajúcich od španielskych kronikárov, ktorí zasa vychádzali z ústneho podania tradícií a inckej verzie dejín. Tie sú plné legiend, záhad, folklóru a mýtov. Nemalú mieru tu tiež zohráva fakt, že súčasné Peru je z ekonomického hľadiska pomerne chudobnou krajinou, a tak veľmi často dochádza k vykrádanie archeologických nálezísk, a tým aj k nezvratným stratám kultúrno-historických pamiatok nevyčísliteľných hodnôt.

Pizarrovi nasledovníci a kronikári z polovice 16. storočia, sa zmieňujú o „nahých psoch“ chovaných Inkskou šľachtou. Najviac cenení boli psy so svetlou kožou, a tak, aby vplyvom slnečných lúčov neztmavla (peruánsky naháč sa totiž môže opáliť a spáliť na slnku rovnako ako človek), boli cez deň chované v tmavých miestnostiach a von púšťanie iba v noci. Odtiaľ má asi pôvod niekedy používané označenie „Mesačný orchideový pes“ (Inca Orchid Moonflower Dog).

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Peruánsky naháč

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Peruánský naháč na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

• Klub chovateľov naháčov
• Časopis: Planéta zvierat