Ióannes Orfanotrofos
Ióannes Orfanotrofos (iné mená: Ioannes Orfanotrofos, Ján Orfanotrofos; starogr. Ἰωάννης ὁ Ὀρφανοτρόφος; * okolo 1000, Paflagónia – † 13. máj 1043, Lesbos) bol hlavný dvorský eunuch (parakoimomenos) Byzantskej ríše za vlády Romana III. Argyra (1028 – 1034) a správca štátneho sirotinca (z tohto titulu vznikla jeho prezývka Orfanotrofos). Svojim pôsobením výrazne dopomohol k dosadeniu svojho brata Michala IV. Paflagónskeho na byzantský trón a po jeho ochorení zase na trón dopomohol jeho synovcovi Michalovi V. Nevďačný Michal V. sa Orfanotrofa zbavil a po ľudovej revolúcii v roku 1042 už neprišla šanca na jeho návrat na cisársky dvor. Za vlády Konštantína Monomacha bol Ján dokonca za trest oslepený. Svoj život dožil v kláštore na ostrove Lesbos.[1]
| Ióannes Orfanotrofos | |||
| byzantský eunuch, úradník | |||
 Ióannes Orfanotrofos v Skylitzovej kronike | |||
| Štát pôsob. | Byzantská ríša | ||
|---|---|---|---|
| Narodenie | okolo 1000 Paflagónia | ||
| Úmrtie | 13. máj 1043 Lesbos | ||
| Profesia | eunuch, parokoimomenos, minister | ||
| Aktívne roky | cca. 1020 – 1043 | ||
| Príbuzní | Michal V. (synovec) | ||
| Súrodenci | Michal IV. | ||
| Odkazy | |||
| Commons |  | ||
| |||
Fyzický a osobnostný popis
Michael Psellos[2] Orfanotrofa popisuje ako bystrého a zdatného človeka, ktorý mal vždy o všetkom prehľad. Zároveň však Jána považuje za pyšného, intrigujúceho eunucha, ktorého neresťou bolo obžerstvo a opilstvo. Často svoju opilosť len predstieral a sledoval počas pitiek ľudí navôkol a neskôr zneužil ich ľahkovážnosti. V opilosti mal byť nebezpečnejší než ako triezvy. Mával striedavé nálady a často menil svoje názory.[3] Bol zženštilý a priam až matersky dohliadal na členov svojej rodiny, ktorá preňho bola najdôležitejšou vecou v živote.
Životopis
Život pred nástupom Michala IV. na trón
Ján sa narodil ako najstarší zo šiestich detí niekedy okolo roku 1000 v chudobnom byzantskom kraji - Paflagónii. Jeho rodina sa podľa Jána Skylitza pravdepodobne venovala zamieňaniu a falšovaniu peňazí.[4] Prvýkrát sa Ján v byzantskej historiografii spomína ako protonotarios a dôverník cisára Bazila II. Po nástupe Konštantína VIII. na trón podporoval Romana III. Argyra ako dediča Byzantskej ríše a po jeho nástupe na trón sa Ján stal vrchným eunuchom v paláci a získal novovytvorený titul praepositus sacri cubiculi (hlava cisárskeho dvora).[4] Takisto bol menovaný senátorom, i keď v tomto období Byzantskej ríše šlo už skôr len o čestné postavenie a moc z tejto pozície neplynula. Ján sa staral o chod cisárskeho dvora, mal na starosti zásobovanie štátneho sirotinca a cisárskeho dvora.
Niekedy v roku 1033 na svoj dvor priviedol aj svojho mladšieho a údajne neskutočne krásneho brata Michala, ktorého následne predstavil cisárovi a cisárovnej. Stará cisárovná Zoe sa do mladého Michala ihneď zaľúbila a postupne medzi nimi vznikol milenecký vzťah, ktorý sa stal verejným tajomstvom.[5] V priebehu roku 1033 Orfanotrofos so Zoe splietali plány proti Romanovi III., ktorému pravdepodobne začali podávať malé dávky jedu. Po tom, čo na Veľkú noc v roku 1034 za záhadných okolností zomrel Roman III. sa Michal IV. stal novým cisárom a Ján získal de facto neobmedzenú moc nad cisárskym palácom.[5] Vďaka Jánovi sa tak začalo obdobie byzantských dejín, ktoré sa nazýva aj vláda paflagónskeho klanu.
Michal IV.
Krátko po nástupe Michala IV. na trón Orfanotrofos zaplnil palác členmi svojej rodiny, ktorá preňho vždy bola prvoradá. Jeho brat Niketas (a po jeho smrti druhý brat Konštantín) sa stal antiochijským duxom, druhý brat Georgios zase zastával významný úrad protovestiaria a svojho švagra Štefana menoval admirálom a v roku 1038 vyslal na Sicíliu, kde (neúspešne) nahradil Georgia Maniaka. Ďalší príslušník Orfanotrofovej rodiny Anton Tlstý zase pôsobil ako biskup v maloázijskej Nikomédii.[3]
Orfanotrofos mal výrazný vplyv na politiku svojho brata Michala a hoci si ponechal svoj titul orfanotrofeion (správcu konštatinopolských sirotincov), pôsobil zároveň ako nemenovaný štátny minister, hlavný radca svojho brata. Vďaka Orfanotrofovi sa zaviedla nová peňažná daň (aerikion), ktorá znížila obľúbenosť nového režimu medzi bulharskými roľníkmi, ktorí boli zvyknutí daň platiť v naturáliách a bola živnou pôdou pre Deljanovo povstanie.[6] Takisto pomohol cisárovi proti aristokratom Konštantínovi Diogenovi a Konštantínovi Dalassénovi. Michalov trón ochraňoval aj proti vnútorným nepriateľom. Z obavy, aby sa znovu nezopakoval podobný prevrat ako v roku 1033 nechal Orfanotrofos internovať i cisárovnú Zoe. Dovolil jej síce zostať v cisárskom paláci, nechal ju strážiť ženami z jeho rodu a zakázal odchádzať zo ženskej časti paláca - gynaikea. Zúfalá cisárovná sa pokúsila Orfanotrofa zbaviť, avšak jej komplot nebol úspešný. V roku 1037 sa Orfanotrofos snažil získať úrad konštatinopolského patriarchu, čo však jeho brat Michal nepodporil a Alexios I. Studites si svoju pozíciu udržal.[3]
Michal IV. bol schopný vládca, avšak po celý život trpel epilepsiou a ku koncu života ochorel ešte i na inú chorobu, ktorá ho upútala na lôžko. Keďže sa mu nepodarilo splodiť syna, Ján, aby udržal moc vo svojom rode, prinútil cisárovnú Zoe, aby adoptovala jeho a Michalovho synovca Michala, ktorý sa pre povolanie jeho otca lodiara nazýval Kalafates. Michal IV. krátko na to v roku 1041 zomrel a Michal V. ako Zoein adoptívny syn sa tak vďaka Jánovi stal novým cisárom.[6]
Michal V. a posledné roky života
Michal V. sa ukázal byť nevďačný vládca. Narozdiel od jeho strýka nemal cit pre rodinu a myslel iba na seba. Členov jeho rodiny (až na strýka Konštantína) nechal vykastrovať (Orfanotrofos a jeho dvaja bratia už boli eunuchmi pred tým) a poslal do vyhnanstva.[4] Ján skončil v Monobatajskom kláštore. Hoci bol Ján vyhnaný a život v ústraní nebol to, čo po mnohých rokoch vlády čakal, pravdepodobne mu pobyt mimo mesto zachránil život, pretože voči neobľúbenému cisárovi Michalovi a vláde paflagónskeho rodu sa v roku 1042 vzniesla po vyhnaní cisárovnej Zoe obrovská vlna nepokoja, ktorá prerástla v ľudové povstanie. Michal V. skončil podobne ako jeho strýko Ján a moci sa ujali cisárovné Zoe a Theodora. Ján avšak nezostal nepovšimnutý, pretože na popud cisárovnej Theodory alebo patriarchu Michaela Keroullaria bol ešte v tom roku oslepený. Bývalý mocný eunuch Ján Orfanotrofos zomrel v ústraní 13. mája 1043 na ostrove Lesbos.[4]
Referencie
- Ioannes Orfanotrofos. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 224 – 225.
- PSELLOS, Michael. Chronografie : (976 – 1077). Preklad Jaroslav Skalický. Stará Ríša na Morave : Marta Florianová, 1940. 268 s. (Dobré dílo; zv. 139.)
- RINGROSE, Kathryn M.. The Perfect Servant. 1. vyd. Chicago a Londýn : The University of Chicago Press, 2003. 295 s. ISBN 0-226-72015-2.
- John the Orphanotrophos. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexandr Petrovič Každan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1070.
- VENNING, Timothy; HARRIS, Jonathan. A Chronology of the Byzantine Empire. 1. vyd. New York a Hampshire : Palgrave Macmillan UK, 2006. 817 s. ISBN 978-0-230-50586-5. S. 360. (po anglicky)
- ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 210 – 212.
Ďalšia literatúra
- DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2009. 246 s. ISBN 978-80-8061-373-0. Kapitola Zoé Porfyrogennetka, s. 179 – 196.