Gérard de Nerval

Gérard de Nerval bol synom vojenského lekára Étienna Labrunieho a Marie-Antoinetty Laurentovej, dcéry obchodníka s bielizňou na ulici Coquillière. Nerval sa narodil 22. mája 1808 na adrese 96, rue Saint-Martin (dnes č. 168). Pokrstený bol 23. mája 1808 a zverený dojke o niekoľko mesiacov po narodení, ktorá bývala v Mortefontaine.

Jeho otec sa stal vojenským lekárom v Napoleonovej „Grande Armée“ potom ako bol urýchlene promovaný a pridelený k Rýnskej armáde. 29 novembra 1810 jeho matka zomrela v Głogówe v Sliezsku, keď sprevádzala svojho manžela. Od 1808 do 1814 bol Gérard vychovávaný prastrýkom z matkinej línie Antoine Boucherom v Mortefontaine, v kraji Valois, v Saint-Germain-en-Laye a v Paríži. Na jar 1814 sa doktor Labrunie vrátil do civilu a usídlil v Paríži spolu so synom na 72, rue Saint-Martin. Na spomenuté miesta sa Gérard často vracia vo svojich novelách.

V 1822 vstúpil do kolégia Charlemagne, kde sa stal spolužiakom Théophile Gautiera. Svoj prvý text napísal v prvej triede, v šk. roku 1823 – 1824, mal 140 stránok: Poésies et Poèmes par Gérard L.

V 1824 napísal pod menom Gérard L. jeden chválospev na Napoleona I. - Napoléon ou la France guerrière, publikované vo vydavateľstve „Ladvocat“. V nasledujúcom roku napísal dve epištoly „Épîtres à Monsieur Duponchel“ skryté pod pseudonymom Beuglant. Od júla 1826 sa dal do písania satiry na škandál vo Francúzskej akadémii, ktorá uprednostnila Charlesa Brifauta pred Alphonse de Lamartinom. Zložil teda Complainte sur l'immortalité de Monsieur Briffaut, potom hru v tom istom duchu: L'Académie ou les membres introuvables, čo zavážilo na konkurze do Akadémie v 1826.

28. novembra 1827 „Journal de la Librairie“ oznámil vydanie jeho prekladu Fausta (formát in-32), ktorý niesol titul: Faust, tragédie de Goethe, preložené Gérardom (1828).

1. mája 1829 prijal miesto stážistu na notárstve, aby urobil radosť svojmu otcovi. Túto prácu však vykonával ledabolo, mal iné záujmy. Zapojil sa do hnutia romantikov, bol povolaný Victorom Hugom, aby sa stal členom klaky na podporu divadelnej hry „Hernani“, tejto misie sa Gérard rád zhostil (pozri „Bataille d'Hernani“).

1830 bol rok dvoch revolúcií: revolúcie romantizmu, na ktorej Nerval participoval a Júlovej revolúcie 1830 zvanej aj „Trois Glorieuses“, počas ktorej zaháľal. Politika ho nezaujímala. Barikády ho však inšpirovali k napísaniu poémy-rieky: "Ľud, jeho meno, jeho sláva, jeho sila, jeho hlas, jeho cnosť, jeho pokoj" publikovanej v auguste 1830 v le Mercure de France du XIXe siècle“. Publikoval aj pamflet „Nos adieux à la Chambre des Députés de l'an 1830 ou, Allez-vous-en vieux mandataires, par le Père Gérard, patriote de 1789, ancien décoré de la prise de la Bastille (…) a „En avant, marche!“ uverejnené v „Le Cabinet de lecture“ 4. marca 1831.

Gérard mal dva dôležité projekty: antológiu nemeckej poézie a antológiu francúzskej poézie, dve diela, pre ktoré potreboval dokumentáciu, ku čomu získal prístup vďaka Alexandrovi Dumasovi a Pierre-Sébastien Laurentieovi, ktorí mu obstarali preukaz do knižníc.

Prvá antológia má titul „Poésies allemandes, Klopstock, Schiller, Bürger a Goethe“ a poznámku o nemeckých básnikoch od P. Gérarda. Dielo bolo prijaté s menším nadšením ako „Faust“, ktorým sa dal inšpirovať skladateľ Hector Berlioz pre napísanie opery „Damnation de Faust“ (Faustovo prekliatie).

Druhá antológia je „Výber Ronsardovej poézie, Joachima du Bellay, Jean-Antoine de Baïfa, Guillaume du Bartasa, Jean-Baptiste Chassigneta“, predchádza jej úvod od P. Gérarda.

Tieto dve diela sa nestretli s veľkým úspechom. Ale na jar 1830 „le Cénacle“, aby zabezpečil triumf Victorovi Hugovi, sústredil prostredníctvom Sainte-Beuvea známych spisovateľov: Alfred de Vigny, Alfred de Musset, Charles Nodier, Alexandre Dumas, Honoré de Balzac, ktorí sa stretávali buď u Huga, buď u maliara Eugène Devéria, brata Achille Devéria. Tento krúžok sa však začal rozpadať. Preto sa zrodil nový: „Petit-Cénacle”, ktorý prijímal vo svojom ateliéri sochár Jean Bernard Duseigneur. Tento ateliér bol umiestnený v obchode so zeleninou, kde sa stretali Pétrus Borel a Célestin Nanteuil pred tým, ako publikovali „La Main de gloire“. Gérard de Nerval sa stal najdôležitejším členom tohto krúžku. Peniazmi zo svojho dedičstva platil nájomné v ulici du Doyenné, kde sa bohémi združovali v spoločnom ateliéri, aby tvorili.[1]

V období romantického vrenia začal Nerval písať divadelné hry na spôsob Victora Huga. Dve jeho diela dostali dobré prijatie v divadle „Odéon“ : „Le Prince des sots“ et „Lara ou l'expiation“.

Gérard prijal pseudonym de Nerval podľa názvu miesta „le clos de Nerval“ pri Loisy blízko obce Mortefontaine.

Jednou zo zvláštností „Petit-Cénacle“ bola náchylnosť jeho členov na výtržnosti, alkohol, žarty, slovné hračky, robenie hurhaju. Na jednej z manifestácií skupiny zatkli a uväznili Nervala a Théophile Gautiera. Nerval vtedy napísal vo väznici Sainte-Pélagie malú poému publikovanú v „Le Cabinet de lecture“ 4. septembra 1831.

2. februára 1832 v noci boli členovia Jeunes-France z „Petit-Cénacle“ opäť zatknutí a uväznení za konšpiráciu a tentoraz ich trest trval dlhšie.

Keď Nerval vyšiel z väzenia, dozvedel sa zlú správu. 2. apríla 1832 vypukla epidémia cholery a jeho otec ho žiadal o pomoc. Z Gérarda sa v tomto roku stal asistent lekára. Počas druhej epidémie cholery v 1849 sa Gérard de Nerval ukryl u Alexandre Dumasa, kde stretol Franza Liszta. Potom odcestoval do Švajčiarska.

V roku 1833 mu umožnil Nestor Roqueplan písať stĺpčeky v denníku „La Charte de 1830“. Iný priateľ Édouard Georges mu navrhol napísať spolu s ním román-fejtón, ktorého dej mal byť v Bretónsku u chouanov. Živý úspech Balzacových „Chouanov“ v 1829 uviedol Gérarda do pokušenia. Potom, ako uskutočnil návštevu kraja Vitré, rozhodol sa dedinu Vitré použiť v úvodnej časti románu „Le Marquis de Fayolle“, ktorý bol vydaný po jeho smrti v 1856 Édouardom Georgesom, ktorý ho prepísal a dokončil.

V januári 1834 zdedil po smrti strýka, ktorý ho vychovával, asi 30 tisíc frankov. Na jar odišiel na juh Francúzska a do Florencie, Ríma a Neapola. V 1835 sa ubytoval u maliara Camille Rogiera, kde sa stretávala celá skupina romantikov a v máji založil „Monde dramatique“, čo bola luxusná revue, ktorá pohltila celé jeho dedičstvo. Ťažko zadlžený Nerval ju predal v roku 1836. Po svojich prvých krokoch v žurnalistike odišiel s Gautierom od júla do septembra na cesty po Belgicku. V decembri použil prvýkrát pseudonym Gérard de Nerval v „Le Figaro“.

31. októbra 1837 bola vytvorená komická opera pre l'Opéra-Comique „Piquillo“ na hudbu Monpoua; Dumas podpísal napriek spolupráci s de Nervalom sám libreto, hlavnú úlohu hrala herečka Jenny Colon. Nerval sa do nej zamiloval, no ona mu to neopätovala. Podľa niektorých teoretikov literatúry bol Nerval uctievačom jej kultu aj po jej smrti, stala sa ikonou stratenej matky, ideálnej ženy, v ktorej sa miešali v jeho charakteristickom myšlienkovom synkretizme Mária, Izis, kráľovná zo Sáby, a všetko to spôsobuje debaty medzi špecialistami na Nervala.

Počas leta 1838 cestoval po Nemecku s Dumasom, aby pripravili kus „Léo Burckart“, hru odkladanú kvôli cenzúre. Po premiére „Alchymistu“ napísaného s Dumasom 10. apríla 1839 bol „Léo Burckart“ konečne uvedený v divadle „Porte-Saint-Martin“ 16. apríla. V tom istom čase Nerval publikoval „Le Fort de Bitche“ (25-28. júna) v „Le Messager“ a „Les Deux rendez-vous“ (15 -17.augusta) – z čoho sa neskôr stala „Corilla“ – v „La Presse“. V novembri odišiel do Viedne, kde stretol na francúzskej ambasáde pianistku Marie Pleyel.

Od návratu do Francúzska v marci 1840 nahradil Théophile Gautiera v písaní fejtónov o divadle v „La Presse“. Po treťom vydaní Fausta rozšíreného o predhovor a fragmenty "Druhého Fausta" v júli, odišiel v októbri do Belgicka. 15. decembra sa konala premiéra hry „Piquillo“ v Bruseli, kde sa znovu uvidel s Jenny Colon a Marie Pleyel.

23. februára 1841 ho zachvátila prvá kríza duševnej choroby, preto bol v opatere Marie de Sainte-Colombe, ktorá viedla „maison de correction Sainte-Colombe“, založený v 1785 na 4-6 rue de Picpus. 1. marca Jules Janin publikoval smútočný článok v „Les Débats“. Po druhej kríze 21. marca bol Nerval internovaný na klinike doktora Blanchea na Montmartri, od marca do novembra.

22. decembra 1842 Nerval odišiel do Orientu, pričom prechádzal cez Alexandriu, Káhiru, Bejrút, Istanbul, Maltu a Neapol. Po návrate do Paríža koncom roka 1843 publikoval prvé cestopisné články. V septembri a októbri odišiel s Arsène Houssayeom, riaditeľom „L'Artiste“, do Belgicka a Nizozemska, od júna do septembra 1845 nahrádzal Gautiera v „La Presse“, ktorý bol v Alžírsku.

Jeho „Cesta do Orientu“ vyšla v 1851. V liste doktorovi Blancheovi 22. októbra 1853 sa zmienil o tom, že bol zasvätený do mystérií Drúzov v Sýrii, kde dosiahol stupeň „refit“, jeden z najvyšších v bratstve. Všetky jeho diela sú silno podfarbené ezoterizmom a symbolikou, hlavne alchymickou. Potom, ako ho obvinili, že je bezbožník, vyhlásil: „Moi, pas de religion ? J’en ai dix-sept… au moins.“ (Ja, bez vyznania? Mám ich sedemnásť...prinajmenšom.)

Medzi 1844 a 1847 Nerval odcestoval do Belgicka, Holandska a Londýna. Napísal reportáže a impresie z ciest. V tom istom čase pracoval ako novelista a autor libriet, tiež prekladal poémy priateľa Heinricha Heineho (zbierka vyšla v 1848). Nerval žil posledné roky v materiálnej a morálnej tiesni. V tomto období napísal však svoje majstrovské diela. Písal jednak pod tlakom svojich emócií a rád doktora Blanchea a jednak kvôli očistnej katarzii, čo bolo proti doktorovým radám. Vtedy vytvoril „Les Filles du feu“, „Aurélia ou le rêve et la vie“ (1853 – 1854).

26. januára 1855 ho našli visieť na mreži, ktorá uzatvárala stoku na ulici Vieille-Lanterne (dnes neexistujúca). Miesto samovraždy sa nachádzalo pravdepodobne pri mestskom divadle - théâtre de la Ville. Podľa Baudelaira skonal, aby délier son âme dans la rue la plus noire qu’il pût trouver (aby zanechal svoju dušu v najčernejšej ulici, ktorú mohol nájsť). Jeho priatelia vytvorili hypotézu o vražde nejakými tulákmi, ktorá sa udiala počas obvyklej prechádzky po neznámych miestach, iní boli zas presvedčení, že Nerval určite spáchal samovraždu. Keďže bol nájdený s čiapkou na hlave, pochybnosť pretrvala, lebo zmietanie pri strangulácii by spôsobilo, že čiapka by spadla.

Našiel sa po ňom list, v ktorom prosil o 300 frankov, čo mu malo vystačiť na najbližšiu zimu. Pohrebná ceremónia sa konala v katedrále Notre-Dame napriek jeho samovražde, pretože sa predpokladala duševná choroba. Théophile Gautier a Arsène Houssaye zaplatili jeho miesto na cintoríne Père-Lachaise.

Apollinaire napísal v časopise „La vie anecdotique“:

Estimant peu ce qui se fait rapidement, il mettait sa prose par petites tranches de dix lignes au plus sur des bandes de papier reliées entre elles par des pains à cacheter. Un manuscrit d’un volume représentait ainsi cinq ou six cents parcelles, mais il n’y avait pas un mot qui ne fût excellent. Tout le monde a lu sa charmante nouvelle intitulée Sylvie. Lorsqu’il était en train de la faire, il alla passer huit jours à Chantilly uniquement pour y étudier un coucher de soleil dont il avait besoin. Un jour, dans le jardin du Palais-Royal, on vit Gérard traînant un homard vivant au bout d’un ruban bleu. L’histoire circula dans Paris et comme ses amis s’étonnaient, il répondit :

En quoi un homard est-il plus ridicule qu’un chien, qu’un chat, qu’une gazelle, qu’un lion ou toute autre bête dont on se fait suivre ? J’ai le goût des homards, qui sont tranquilles, sérieux, savent les secrets de la mer, n’aboient pas…

(Málo oceňujúc to, čo ide rýchlo, písal svoju prózu na malé ústrižky papiera s desiatimi riadkami, ktoré spájal medzi sebou lepidlom. Takýto rukopis predstavoval až 600 kusov, no neobsahoval ani jedno slovo, ktoré by nebolo skvelé. Všetci čítali jeho šarmantnú novelu nazvanú „Sylvie“. Keď ju písal, strávil týždeň v Chantilly, len aby tam preskúmal západ slnka, ktorý potreboval vložiť do novely. Jedného dňa v záhrade Palais-Royal bolo možné vidieť Gérarda ako ťahá živého homára priviazaného na modrej stuhe. Historka obehla celý Paríž a keď sa jeho priatelia čudovali, odpovedal im: V čom je homár smiešnejší ako pes, ako mačka, ako gazela, ako lev alebo hociktoré zviera, ktoré vodíme? Páčia sa mi homáre, sú pokojné, vážne, poznajú tajomstvá mora, neštekajú... )

• Les écrivains célèbres, tome III : le XIXe et le XXe siècles, Paris, Mazenod.
• Corinne Bayle, Gérard de Nerval, la Marche à l’étoile, Paris, Champ Vallon, 2001.
• Albert Béguin, Gérard de Nerval, Paris, José Corti, 1945, 136 pages.
• Jean-Paul Bourre, Gérard de Nerval, Paris, Bartillat, 2001.
• Léon Cellier, Nerval, Paris, Hatier, 1967, 255 pages.
• Gabrielle Chamarat, Nerval ou l’Incendie du théâtre. Identité et littérature dans l’œuvre en prose de Gérard de Nerval, Paris, José Corti, 1986.
• Gérard Cogez, Voyage en Orient de Gérard de Nerval, Paris, Gallimard, 2008, 250 pages.
• Gérard Cogez, Gérard de Nerval, Paris, Gallimard, Folio-biographies, 2010, 350 pages.
• Georg Flughörn, "Nerval, le mélancolique et l'œuvre", Berlin, Plomb, 125 pages.
• Emmanuel Godo, Nerval ou la raison du rêve, éditions du Cerf, 2008, 190 pages.
• Jean Guillaume:
  • Gérard de Nerval: Pandora, Secrétariat des publications, Facultés Universitaires, 1968, 177 pages.
  • Gérard de Nerval: Aurélia Prolégonèmes à une édition critique, Presses Universitaires de Namur, 1972.
• Jean Guillaume, Claude Pichois, Gérard de Nerval: Chronologie de sa vie et de son œuvre, août 1850-juin 1852, Les Études nervaliennes et romantiques, Presses Universitaires de Namur, 1984.
• Jean Guillaume, Jean-Louis Préat, Nerval, masques et visage, Les Études nervaliennes et romantiques, Presses Universitaires de Namur, 1988, 163 pages.
• Roger Mazelier, Gérard de Nerval et l’Humour divin, Le Mesnil Saint-Denis, Éditions Les Trois R, 1995, in-8, (ISBN 2-911129-00-8).
• Pierre Petitfils, Nerval, biographie, Paris, Julliard, collection Les vivants, 1986, (ISBN 2-260-00484-9)
• Jean Richer :
  • Gérard de Nerval et les doctrines ésotériques, Paris, Le Griffon d’Or, 1947.
  • Gérard de Nerval, Paris, Seghers, 1950, 221 pages.
  • Gérard de Nerval, expérience vécue et création ésotérique, Paris, Guy Trédaniel, 1987, 397 pages.
• Jacques Bony, Gabrielle Chamarat Malandain et Hisashi Mizumo, Gérard de Nerval et l’esthétique de la modernité, Actes du colloque de Cerisy 2008, Paris, Hermann, 2010, (ISBN 978-2-7056-6993-5).
• Pacôme Thiellement, L'Homme électrique, Nerval et la vie, Musica Falsa, 2008, 192 pages.

1. Básníci pařížské bohémy 1830-1848, Odeon, autor Jaroslav Fryčer, Odeon,Praha, 1984, strán 456

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gérard de Nerval

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Gérard de Nerval na francúzskej Wikipédii.

Literárny portál Francúzsky portál