Freddie Mercury

Dom v Zanzibare, kde Mercury žil počas jeho mladosti

Farrokh Bulsara sa narodil v britskom protektoráte vo Východnej Afrike, v sultanáte Zanzibar (teraz časť Tanzánie). Jeho rodičia, Bomi a Jer Bulsarovci, boli párzskeho pôvodu a pochádzali z regiónu Gujarat z vtedajšej Britskej Indie.[9] Ich rodina prišla do Zanzibaru preto, lebo otec pracoval ako pokladník na britských koloniálnych úradoch. Farrokh Bulsara mal mladšiu sestru Kashmiru.[10]

Detstvo Farrokh prežil v Indii. Od siedmich rokov začal študovať hru na klavíri.[11] Od roku 1954 ako osemročný šiel študovať v Indii do Bombaja (teraz Mumbai) na chlapčenskú školu St. Peter's School.[12]

Medzi jeho prvé hudobné vzory vtedy patrila bollywoodska speváčka Lata Mangeshkar.[13] Ako dvanásťročný založil školskú hudobnú skupinu The Hectics. Ich obľúbeným repertoárom boli coververzie od rokenrolových spevákov akými vtedy boli Cliff Richard a Little Richard.[14] Jeden z Farrokhových kamarátov sa zmieňuje, že v tom období ho obdivoval ako dokáže z rádia odpočutú hudbu prehrať na klavíri.[15] A práve na tejto škole sa Farrokh Bulsara začal sám nazývať menom „Freddie“. V Indii Bulsara zostal žiť so svojou starou mamou a tetou až kým neskončil štúdium na St. Mary's School v Bombaji.[16]

Keď mal Mercury 17 rokov v Zanzibare bola revolúcia[17], počas ktorej bolo zabitých mnoho osôb arabského, či indického pôvodu. Preto sa rodina Bulsarovcov rozhodla pred násilím uniknúť a presťahovala sa do malého domu vo Felthame (Middlesex, Anglicko). Freddie Bulsara sa zapísal na štúdium umenia na Isleworth Polytechnic, v západnom Londýne. Vyštudoval a získal diplom za štúdium grafického dizajnu na Ealing Art College. Neskôr tieto svoje vedomosti zužitkoval pri vizuálnej projekcii tvorby kapely Queen.[12]

Po skončení školy sa Freddie spolu s priateľkou Mary Austinovou živil ako predavač second-handu na Kensington Markete. Popri tom sa neúspešne pokúšal zakladať viacero hudobných skupín. Mal prácu aj na letisku Heathrow. Priatelia z tých čias ho opisujú ako tichého mladého muža, ktorý mal veľký záujem o hudbu.[18] V roku 1969 sa spojil s liverpoolskou skupinou Ibex, ktorá sa neskôr premenovala na Wreckage. Krátko vtedy žil v byte nad liverpoolskou krčmou The Dovedale Towers.[19][20] Po rozpade skupiny Wreckage sa spojil s ďalšou, ktorá si dala meno Sour Milk Sea. Aj tá sa začiatkom roka 1970 rozpadla.[21]

V roku 1970 sa Freddie Bulsara stretol s gitaristom Brianom Mayom a hráčom na bicích nástrojoch Rogerom Taylorom, ktorí hrali v kapele s názvom Smile. Napriek výhradám ostatných členov, nahrávacieho štúdia Trident Studios a pôvodného manažmentu skupiny Freddie vtedy presadil zmenu jej mena zo „Smile“ na „Queen“.[22] V tom istom čase si Bulsara zmenil svoje priezvisko na „Mercury“.[23]

Okrem účinkovania so skupinou Queen sa Freddie Mercury venoval aj sólovej kariére. Pod vlastným menom a v niektorých spoločných projektoch s inými umelcami nahral dva sólové štúdiové albumy i niekoľko singlov. Napriek tomu, že jeho sólové projekty nemali komerčný úspech porovnateľný s úspechom kapely Queen, jeho albumy aj viacero singlov sa dostalo do Top 10 britských hudobných rebríčkov.

Jeho prvým sólovým projektom bola v roku 1984 pieseň „Love Kills“, ktorá bola spolu so skladbami iných umelcov produkovaná Giorgio Moroderom a vydaná na soundtracku k filmu Metropolis.Tento soundtrack debutoval na desiatej pozícii rebríčkov Spojeného kráľovstva.[24]

Dvoma plnohodnotnými albumami, ktoré sólovo vydal Fredie Mercury, boli Mr. Bad Guy (1985) a Barcelona (1988).

Album Mr. Bad Guy debutoval v britských rebríčkoch v top ten hudobných albumov.[24] V roku 1993 vyšiel na singli remix skladby z tohto albumu pod názvom „Living on My Own“, ktorý sa v rebríčku britských singlov dostal na prvú pozíciu.[25] Pieseň taktiež pre Mercuryho získala posmrtné uznanie Ivor Novello Award. Kritik portálu Allmusic Eduardo Rivadavia hodnotí album Mr. Bad Guy ako vynikajúci od začiatku po koniec a vyslovuje uznanie nad tým, ako bravúrne Mercury zvládol nevyskúšané hudobné postupy.[26] Album je silne syntetizátorovo zameraný, čím sa líši od predošlých projektov kapely Queen.

Druhý album Fredieho Mercuryho Barcelona bol nahraný so španielskou sopránistkou Montserrat Caballé. Je spojením populárnej hudby a opery. Mnoho kritikov sa vyjadrilo, že si nie sú istí, čo si majú o projekte myslieť. Jeden z nich sa dokonca vyjadril, že ide o najbizarnejšie CD roka.[27] Album sa stal komerčne veľmi úspešným[28] a jeho titulná nahrávka, duet s Montserrat Caballé s názvom „Barcelona“, debutovala v britských rebríčkoch na ôsmom mieste, v Španielsku bola na vrchole.[29] V roku 1992, rok po Mercuryho smrti, sa táto pieseň stala oficiálnou hymnou vtedajších Letných olympijských hier. Počas otváracieho ceremoniálu Caballé spievala svoje časti naživo, zatiaľ čo Mercuryho party odzneli na obrazovke. Pieseň zaznela znovu aj v roku 1999 počas finále ligy šampiónov UEFA v Barcelone.[30]

Okrem týchto dvoch albumov Mercury nahral viacero singlov, napríklad svoju vlastnú verziu hitu „The Great Pretender“ od The Platters, ktorá debutovala v roku 1987 na piatej priečke britských rebríčkov.[24]

V rokoch 1981 – 83 Mercury nahral viacero skladieb s Michaelom Jacksonom vrátane demonahrávok piesní „State of Shock“, „Victory“ a „There Must Be More to Life Than This“[31]. Tieto diela sa zachovali iba na bootlegoch a napriek rôznym sľubom na roky 2012 – 2014[32][33][34] oficiálne vydané zatiaľ neboli. Jackson neskôr nahral spolu s Mickom Jaggerom singel „State of Shock“ na album, ktorý skupina The Jackson 5 vydala pod názvom Victory.[35] Mercury pridal sólovú verziu skladby „There Must Be More To Life Than This“ na svoj album Mr. Bad Guy.[36]

V septembri roku 2006, na 60. výročie narodenia Farrokha Bulsaru, bol v Spojenom kráľovstve vydaný kompilačný album Mercuryho sólových nahrávok, ktorý sa dostal do Top 10 rebríčka britských albumov.[37]

Hlasový rozsah Freddie Mercuryho

Napriek tomu, že prirodzený hovorový rozsah Freddieho Mercuryho je v barytóne, väčšina jeho skladieb je naspievaná tenorom.[38] Celkový hlasový rozsah Fredieho Mercuryho je od basového dolného „F“ (F2) do vysokého sopránového „F“ (F6).[39] Dokázal rýchlo vytiahnuť do tenorového vysokého „F“ (F5).[39]

Životopisec David Bret opisuje jeho hlas ako eskaláciu v niekoľkých baroch z hĺbok rockového growlu do usporiadaného vibrovaného tenoru, následne do perfektných výškových koloratúr, krištáľovo čistých vo svojom vrchole.[40]

Španielska sopránistka Montserrat Caballé, ktorá s Mercurym nahrala album, vyjadrila názor, že najpodstatnejší rozdiel medzi Freddiem a ostatnými rockovými spevákmi bol v tom, že Mercury predával hlavne svoj hlas.[41] Dodáva, že jeho technika bola udivujúca. Nemal problém s tempom, mal prenikavý zmysel pre rytmus, vedel svoj spev správne načasovať a bol schopný kĺzať z jedného hlasového registra do druhého. Bol veľmi muzikálny. Dokázal frázovať nežne, delikátne, sladko, ale aj energicky a úderne. Dokázal pre každé slovo vystihnúť tú správnu farbu a nuansu expresivity.[39] Postupom kariéry kapely Queen dokázal meniť vysoké tóny na koncertných pódiách, často ich harmonizoval s druhými, tretími, či hoci aj piatymi hlasmi. O Mercurym sa hovorilo, že má problémy s hlasivkami a on sa rád vyjadroval, že nikdy formálne spev neštudoval.[42]

Zo zoznamu sedemnástich najväčších hitov, ktoré vyšli kapele Queen na kompilácii Greatest Hits, sa Freddie Mercury autorsky podieľal na desiatich: „Bohemian Rhapsody“, „Seven Seas of Rhye“, „Killer Queen“, „Somebody to Love“, „Good Old-Fashioned Lover Boy“, „We Are the Champions“, „Bicycle Race“, „Don't Stop Me Now“, „Crazy Little Thing Called Love“ a „Play the Game“.[43]

Veľmi dôležitým aspektom pri hodnotení jeho kompozícií je schopnosť zaradenia širokého spektra hudobných žánrov. V jeho skladbách môžeme okrem iných vplyvov identifikovať rockabilly, progresívny rock, heavy metal, gospel aj disco. V jednom z interview z roku 1986 sa Freddie vyjadril, že nenávidí stereotyp opakovania tých istých postupov. Rád pozoruje, čo je nové v hudbe, filme, či divadle a rád sa týmito vnemami inšpiruje.[44] V porovnaní s mnohými ďalšími populárnymi skladateľmi mal Mercury tendenciu písať hudobne komplexné materiály. Napríklad aj kompozícia „Bohemian Rhapsody“ má aycklickú štruktúru a obsahuje desiatky akordov.[45][46] Freddie napísal aj šesť skladieb z albumu Queen II, ktoré sú kľúčovo odlišné a komplexné. Pesnička „Crazy Little Thing Called Love“ je na druhej strane zložená iba z niekoľkých akordov. Napriek tomu, že Mercury často písal komplikované harmónie, vyhlasoval o sebe, že má problém s čítaním nôt.[47] Väčšinu svojich skladieb skladal s pomocou klavíra a požíval pritom variácie rozličných tónových rozsahov.[45]

Freddie Mercury v roku 1977

Mercury bol významný aj svojimi koncertnými predstaveniami. Spolu so skupinou Queen ho jeho koncertné prezentácie preslávili na celom svete. Prezentoval sa vysoko teatrálnym spôsobom, ktorý bol často sprevádzaný silnou spätnou väzbou zo strany publika. Dopisovateľ britského konzervatívneho časopisu The Spectator Freddie Mercuryho opísal ako umelca, vtipkára, ktorý dokáže šokovať svoje publikom šarmom spolu s rôznorodými verziami seba samého.[48]

David Bowie, ktorý vystupoval aj na koncerte na počesť Freddieho Mercuryho a nahral so skupinou Queen hit „Under Pressure“, sa tiež pochvalne vyjadroval o jeho prezentácii na koncertoch. Hovorí, že v porovnaní s inými teatrálnymi rockovými umelcami Freddie svoj štýl posunul omnoho ďalej. On posunul hranice. Dodal, že si cení mužov, ktorí sa radi obliekajú do tesných pančucháčov. Hovorí, že mal tú česť vidieť jeho koncert iba raz a hneď mu bolo zjavné, že mal celé svoje publikum v hrsti.[49] Gitarista kapely Queen Brian May poznamenal, že Mercury dokázal to, že posledný divák na poslednej lavici štadióna mohol mať na ich koncerte pocit, že je do neho zapojený.[50]

Jeden zo svojich najvýraznejších koncertných výkonov s kapelou Queen Freddie Mercury predviedol na pódiu akcie Live Aid v júli roku 1985. Počas tohto vystúpenia spolu s ním 72 000 divákov unisono tlieskalo, spievalo a mávalo. Skupina hudobných manažérov vtedy zvolila túto prezentáciu kapely Queen za „najlepšie koncertné číslo v histórii rockovej hudby“. Výsledok bol vysielaný v televíznom programe „The World's Greatest Gigs“.[51][52]

Počas svojej kariéry Mercury s kapelou Queen absolvoval po celom svete zhruba 700 koncertov. Veľmi dôležitým aspektom jeho vystúpení bol komunikačný kontakt a zapojenie auditória.[44] Raz hovoril o tom, že podľa neho sú Queen Cecilom B. DeMille rokenrolu. Aj oni vždy chcú robiť veci stále väčšie a lepšie.[44] Skupina bola absolútne prvou, ktorá hrala na juhoamerickom futbalovom štadióne Morumbi Stadium (São Paulo, 1981), čím pokorila svetový rekord návštevy na koncertnom vystúpení.[53] V roku 1986 hrali pred 80-tisícovým publikom v hlavnom meste Maďarska Budapešti, ktorá sa v tom čase nachádzala za Železnou oponou. Ich koncert bol jedným z najväčších rockových podujatí, aké sa v tom čase konali vo Východnej Európe.[54] Mercuryho posledné živé vystúpenie s kapelou Queen sa konalo 9. augusta 1986 v anglickom Knebworth Parku. Odhadovaná účasť bola 300 000 divákov.[55]

Ako chlapec v Indii Freddie Mercury študoval od siedmich do deviatich rokov hru na klavír. Neskôr, keď žil v Londýne, sa učil hrať na gitaru. Väčšina hudby, ktorú mal rád, bola gitarová. V začiatkoch boli jeho favoritmi The Who, The Beatles, Jimi Hendrix, David Bowie a Led Zeppelin. O svojej úrovni v hre na hudobné nástroje nemal veľmi vysokú mienku a tak od začiatku 80. rokov začal pri sólových projektoch, ale aj pri koncertoch kapely Queen využívať služby externých hráčov na klávesové nástroje. Často si najímal napríklad Kanaďana Freda Mandela, ktorý spolupracoval aj s hudobníkmi ako Pink Floyd, Elton John a Supertramp. Na jeho sólové projekty a od roku aj pre kapelu Queen 1985 mu klávesy nahrávali Mike Moran a Spike Edney.

Na viacerých veľkých hitoch kapely Queen vrátane „Killer Queen“, „Bohemian Rhapsody“, „Good Old Fashioned Lover Boy“, „We Are the Champions“, „Somebody to Love“ a „Don't Stop Me Now“ sú nahrané klavírne party v podaní Freddieho Mercuryho. Rád používal klavírne krídlo, občas aj iné klávesové nástroje, ako napríklad čembalo. Od roku 1980 používal v štúdiu aj syntetizátory. Gitarista kapely Queen Brian May, poznamenáva, že Mercury ani nemal náladu na koncertoch hrať na nástroje, lebo jeho záujmom bolo pohybovať sa po pódiu a venovať sa publiku.[56]

Aj keď Freddie Mercury bežne komponoval skladby pre gitary, na tento nástroj hrával iba výnimočne. Na koncertoch aj na albume nahral na akustickú gitaru pesničky „Ogre Battle“ a „Crazy Little Thing Called Love“.[57]

Pôvodné obydlie Freddieho Mercuryho v Kensingtone.

Od začiatku 70. rokov mal Freddie Mercury dlhodobý vzťah s Mary Austinovou. Zoznámil sa s ňou cez gitaristu Briana Maya. Niekoľko rokov spolu bývali v Londýne, v západnom Kensingtone. V polovici 70. rokov mal v americkom vydavateľstve Elektra Records Freddie aféru s technikom zo štúdia a v decembri roku 1976 sa priznal Austinovej k svojej sexuálnej orientácii, čím sa ich vzťah ukončil.[58][59] Napriek rozchodu zostali priateľmi a Mercury sa často o Mary vyjadroval ako o svojom jedinom skutočnom priateľovi.[60] Venoval jej aj niekoľko svojich piesní, z ktorých je najznámejší hit „Love of My Life“.

Od začiatku do polovice 80. rokov mal Freddie romantický vzťah s rakúskou herečkou Barbarou Valentinovou,[61] ktorú môžeme vidieť aj vo videoklipe k skladbe „It's a Hard Life“.[62] V roku 1985 začal Freddie Mercury svoj dlhodobý vzťah s kaderníkom Jimmom Huttonom (*1949–†2010).[63] Hutton, ktorý bol pozitívne testovaný na HIV v roku 1990,[64] žil s Mercurym posledných šesť rokov jeho života, staral sa oňho počas jeho choroby a bol pri jeho smrteľnej posteli. Hutton povedal, že Freddie umrel so svadobným prsteňom, ktorý mu pred smrťou dal.[64]

Kým niektorí komentátori tvrdili, že Mercury svoju sexuálnu orientáciu pred verejnosťou tají,[17][41][65] iní tvrdili, že je jasný gay.[66][67] Isté je, že ešte v 80. rokoch si na verejnosti držal odstup od svojho partnera Jima Huttona.[64] V októbri roku 1986 noviny The Sun tvrdili, že Mercurymu dokázali série nočných homosexuálnych afér.[68]

Počas kariéry aj Mercuryho pódiové kreácie provokovali novinárov k tomu, aby komentovali jeho sexualitu.[69] V roku 1992 John Marshall z Gay Times vyjadril názor, že (Mercury) bol kráľovnou scény, ktorá nemala problém verejne vyjadriť svoju orientáciu, no nemal ochotu analyzovať, alebo sa ospravedlňovať za svoj životný štýl. Bolo to, akoby Freddie Mercury hovoril svetu: „Som, kto som. No a čo?“ a to bolo samé o sebe vyhlásením.[70]

Aj keď sa na pódiu prezentoval ako okázalá osobnosť, mimo neho bol Freddie Mercury plachý a samotársky. Medzi množstvom ľudí sa necítil dobre[15][41][71] a poskytoval iba málo rozhovorov. O sebe hovoril, že na vystúpeniach je extrovert, no vo svojom vnútri je úplne iný človek.[72]

V roku 1987 Mercury oslavoval svoje 41. narodeniny v hoteli Pikez na Ibize. Bolo to niekoľko mesiacov potom, ako mu diagnostikovali pozitívny výsledok na HIV.[73] Mercury bol priateľom majiteľa hotela Anthonyho Pikea.[74] Podľa spisovateľky Lesley-Ann Jonesovej sa na tomto mieste Mercury cítil ako doma. Hral tenis, užíval si kúpanie v bazéne a po večeroch vysedával v bare či v gay klube[75]. Párty, ktorá sa konala 5. septembra 1987, bola popisovaná ako najneuveriteľnejší exces, aký tento stredomorský ostrov ešte nevidel. Zúčastnilo sa na nej 700 ľudí.[76] Freddieho narodeninová torta bola v tvare katedrály Sagrada Familia od Antonia Gaudího, neskôr bola nahradená dvojmetrovou špongiou s notami piesne „Barcelona“.[74] Účet, na ktorom bolo aj 232 rozbitých pohárov, dostal manažér kapely Queen Jim Beach.

V októbri roku 1986 britská tlač informovala, že Mercury na klinike v Harley Street absolvoval krvné testy na pozitivitu HIV/AIDS. Počas spevákovho návratu z cesty po Japonsku sa ho na túto skutočnosť opýtal reportér The Sun, Hugh Whittow. Mercury vtedy poprel, že by mal mať sexuálne prenosnú chorobu.[77] V tom čase v rozhovore vyhlásil, že mal negatívne testy na HIV.[41] Aj napriek týmto zamietavým vyjadreniam k britskej tlači počas nasledujúcich rokov prenikali informácie, ktoré podporoval meniaci sa stále vyziabnutejší Mercuryho vzhľad. Potvrdzovala to aj absencia koncertných vystúpení kapely Queen či vyjadrenia Mercuryho milencov v bulvárnej tlači. Od roku 1990 boli vyjadrenia o jeho zlom zdravotnom stave úplne bežné.[78] Dňa 18. februára 1990 sa konalo v Dominion Theatre v Londýne preberanie ocenení Brit Award. Freddie Mercury spolu s ostatnými hudobníkmi kapely Queen vtedy prevzal túto cenu za výnimočný prínos pre hudbu. Toto vystúpenie bolo posledné, kedy sa Mercury oficiálne objavil na verejnosti.[79][80] Potom až do konca jeho života bol neustále prenasledovaný fotografmi bulvárneho denníka The Sun pravidelne zverejňujúceho série obrázkov, ktorými prezentoval, aké má Mercury podlomené zdravie. Známy je záber z novembra roku 1990, na ktorom je na titulke novín vyziabnutý Mercury spolu s nadpisom „Už je to oficiálne – Freddie je vážne chorý“.[81]

Mercury a jeho blízky okruh priateľov napriek všetkému všetky správy o svojom stave popieral. Aj potom, ako sa 29. apríla 1991 v tlači objavil ďalší zo záberov, na ktorom bol Freddie očividne silne vyziabnutý.[82] Následne sa na verejnosti objavili dohady, že by mohol byť skôr v situácii, že s chorobou bojuje.[83][84] Mercury informáciu o svojom zdravotnom stave chránil ako svoju súkromnú. Vedeli o nej iba jeho najbližší. Ako potvrdil v rozhovore z roku 1993 Brian May, kapelu o HIV pozitívnom náleze informoval oveľa skôr.[85][86] Video k piesni „These Are the Days of Our Lives“ obsahuje zábery, na ktorých je Freddie veľmi vychudnutý. Tieto zábery sú poslednými, ktoré pred svojou smrťou Freddie Mercury oficiálne nakrútil.[87]

Potom, ako v júni 1991 Mercury ukončil práce s kapelou Queen, odišiel do svojho domu v Kensingtone. Jeho bývalá priateľka Mary Austinova patrila k tým, ktorí boli Freddieho oporou v posledných týždňoch. Pravidelne ho navštevovala a starala sa o neho.[88] Tesne pred smrťou Mercury postupne strácal zrak, jeho stav sa zhoršoval natoľko, že už nedokázal vstať z postele.[88] Začal odmietať lieky a bral iba tie, ktoré mali utíšiť jeho bolesti.[88]

Dňa 22. novembra 1991 Mercury zavolal do svojho domu manažéra kapely Queen Jima Beacha. Nasledujúci deň vyšlo v Mercuryho mene verejné vyhlásenie pre medzinárodnú tlač:[85]

V náväznosti na množiace sa dohady v tlači počas posledných dvoch týždňov, chcem potvrdiť, že som bol pozitívne testovaný na HIV a mám AIDS. Považoval som za správne doteraz držať túto informáciu v tajnosti, lebo som chcel chrániť súkromie aj tých, ktorí sú okolo mňa. Ale nadišiel čas, aby moji priatelia a fanúšikovia na celom svete spoznali pravdu. Dúfam, že všetci sa chcú spojiť so mnou, s mojimi lekármi aby sme spolu na tomto svete mohli bojovať s touto hroznou chorobou. Moje súkromie mi vždy patrilo a bol som známy tým, ako nerád som poskytoval interview. Prosím, pochopte že toto pravidlo platí aj naďalej.

Večer 24. novembra 1991, niečo cez 24 hodín potom, ako vydal toto vyhlásenie, Mercury vo veku 45 rokov vo svojom dome v Kensingtone zomrel.[89] Oficiálnou príčinou jeho smrti bola bronchiálna pneumónia, ktorá sa rozvinula v dôsledku zlyhania imunitného systému (AIDS).[90] Správu o Freddieho úmrtí jeho rodičom a sestre oznámil hudobník Dave Clark (z kapely The Dave Clark Five), ktorý práve v tom čase bdel pri jeho smrteľnej posteli.[91] Do médií táto správa dorazila dňa 25. novembra v skorých ranných hodinách.[92]

27. novembra 1991 sa konal pohreb, ktorého rituál bol vedený zoroastristickým kňazom. Zúčastnil sa ho okruh 35 najbližších vrátane zvyšku členov kapely Queen a Eltona Johna[93][94]. Mercury bol spopolnený v krematóriu Kensal Green Cemetery, v západnom Londýne. V súlade s Mercuryho želaním Mary Austinová jeho popol pochovala na neznámom, nikdy nezverejnenom mieste. [95][96]

V svojej poslednej vôli Mercury odkázal drvivú väčšinu svojho majetku vrátane bývania a licencií k nahrávkam Mary Austinovej, ostatné svojim rodičom a sestre. Sumu 500-tisíc libier venoval svojmu kuchárovi Joe Fanellimu, 500-tisíc osobnému asistentovi Petrovi Freestonovi, 100-tisíc libier dostal jeho šofér Terry Giddings a 500-tisíc libier venoval Jimovi Huttonovi.[97] Mary Austinová spolu so svojou rodinou zostala bývať v Mercuryho dome v Kensingtone.[97] Obvodové múry záhrady tohto domu sa po Mercuryho smrti stali miestom, na ktoré mú jeho fanúšikovia chodia vzdávať poctu.[98] V roku 2000 bola vydaná Mercuryho biografia pod názvom Freddie Mercury, the Untold Story, do ktorej prispel aj Hutton,[99] ktorý pri príležitosti 60. narodením Freddieho Mercuryho poskytol aj interview pre noviny The Times.[77]

Socha Freddieho Mercuryho, ktorá v švajčiarskom Montreux hľadí ponad Ženevské jazero.

Dopad, ktorý mala na zvýšenie popularity kapely Queen smrť Freddieho Mercuryho, je nevyčísliteľný. V Spojených štátoch, kde popularita kapely v 80. rokoch klesala, sa predaj albumov Queen od roku 1992 prudko zvýšil.[100] V roku 1992 jeden americký kritik poznamenal, že nejaký cynik vyvolal faktor mŕtvej hviezdy a spôsobil tým oživenie kráľovnej (Queen).[101] Už vo filme Waynov svet z roku 1992 sa objavuje nahrávka „Bohemian Rhapsody“. Podľa vyjadrení Recording Industry Association of America skupina Queen v USA predala 34,5 miliónov albumov. Asi polovica z tohto množstva sa predala po Mercuryho smrti.[102]

Celosvetovo kapela Queen predala viac 300 miliónov hudobných nosičov.[103] Keď zrátame všetky týždne, ktoré albumy Queen strávili v rebríčkoch Spojeného kráľovstva dostaneme vyššie číslo než dosiahla akákoľvek iná skupina vrátane The Beatles[104] a kompilácia Queen's Greatest Hits je najpredávanejším albumom v Spojenom kráľovstve[105]. Dva Mercuryho songy: „We Are the Champions“ a „Bohemian Rhapsody“ sú tiež volené za najlepšie nahrávky všetkých čias v hlavných hlasovaniach, ktoré usporiadali Sony Ericsson[106] a Guinness World Records[107]. Prvé hlasovanie bolo zamerané na svetovú pieseň, druhé na britskú kultúru. Obidve tieto piesne sa dostali do Siene slávy Grammy: „Bohemian Rhapsody“ v roku 2004 a „We Are the Champions“ v roku 2009.[108]

V októbri roku 2007 bolo v časopise Q všetkými čitateľmi zvolené video k skladbe „Bohemian Rhapsody“ za najlepšie video všetkých čias[109] V zozname 22 najlepších hlasov hudobného kanálu MTV sa Mercury dostal na druhé miesto za Mariah Carey.[66] Digitálna rádiostanica Planet Rock v januári roku 2009 robila voľbu najlepších rockových spevákov, kde Mercury skončil druhý za Robertom Plantom.[110] V máji roku 2009 časopis Classic Rock označil Freddieho Mercuryho za najlepšieho rockového speváka.[7] V roku 2001 robil časopis New Musical Express anketu, kde sa Mercury stal hneď po Michaelovi Jacksonovi druhým najlepším spevákom histórie.[111] V roku 2011 čitatelia časopisu Rolling Stone dali Mercuryho na druhé miesto medzi najlepšími sólovými spevákmi všetkých čias.[112] Britský hudobný web Gigwise v roku 2013 označil Mercuryho za najlepšieho frontmana kapely všetkých čias.[113]

Priečelie Dominion Theatre v Londýne.

V novembri roku 1995 vyšiel kapele Queen album Made in Heaven, na ktorom sa nachádzali predtým nepublikované nahrávky z roku 1991, ako aj niektoré skúšobné nahrávky z predošlých rokov, či prepracované verzie sólových diel ostatných členov skupiny.[114] Na letáku pri obale albumu je napísané: „Venované nesmrteľnej duši Freddieho Mercuryho“.[114]

Na obale albumu je socha Freddieho Mercuryho, ktorá sa nachádza v Švajčiarsku, pri Ženevskom jazere v Montreux. Fotografia ilustruje miesto, kde bol v štúdiách Mountain Studios tento album napísaný a nahratý.[114] Autorkou sochy je Irena Sedlecká.[115] Je vysoká tri metre. Slávnostne bola odhalená 25. novembra 1996 za prítomnosti Freddieho otca a Montserrat Caballé. Medzi návštevníkmi boli prítomní aj Brian May a Roger Taylor.[116] Od roku 2003 sa fanúšikovia z celého sveta schádzajú v prvý septembrový víkend pri tejto soche v rámci akcie nazvanej „Freddie Mercury Montreux Memorial Day“.[117]

Okrem sochy pri ženevskom jazere dostal Freddie Mercury viacero ďalších uznaní. V roku 1999 kráľovská poštová spoločnosť Royal Mail v rámci série Milénia (Millennium stamp) vydala poštovú známku, na ktorej je vyobrazený Freddie Mercury v svojej klasickej koncertnej póze.[118][119] V roku 2009 vo Felthame, v mieste, kde sa v roku 1964 presťahovala rodina Bulsarovcov, bola odhalená pamätná tabuľa. Hviezda na Mercuryho pamiatku bola odhalená na hlavnej ulici v Felthame jeho matkou Jer Bulsarovou a gitaristom kapely Queen, Brianom Mayom.[120] V západnom Londýne nad vchodom Dominion Theatre je od mája 2002 Mercuryho socha. Je to preto, lebo od tej doby je v repertoári divadla muzikál We Will Rock You, ktorý na motívy skladby kapely Queen napísal Ben Elton.[121][122]

Pocta kapele Queen a aj Mercuryho koncertným kreáciám bola daná aj počas záverečnej ceremónie Letných olympijských hier 2012 v Londýne. Vystúpila na nej kapela (Brian May a Roger Taylor) so skladbou „We Will Rock You“ so sólovým umelcom, ktorou bola Jessie J. Pieseň bola otvorená remastrovaným videom Mercuryho dovolávania sa a odpovede od publika v roku 1986 počas koncertu na štadióne vo Wembley, pričom odozvu ako keby dostával aj od ľudí prítomných na ceremónii.[123][124]

Freddie Mercury bol prvou rockovou hviezdou, o ktorej bolo všeobecne známe, že sa stala obeťou AIDS. Jeho smrť sa tak stala veľmi dôležitou udalosťou v histórii tejto choroby.[125] V apríli roku 1992 zvyšní členovia skupiny Queen založili The Mercury Phoenix Trust a zorganizovali podujatie, ktoré do histórie vošlo pod názvom The Freddie Mercury Tribute Concert.

Šlo o megakoncert, ktorý sa konal 20. apríla 1992 a mal ambíciu zviditeľniť problém AIDS, mal byť oslavou chuti do života, vzdať poctu Mercurymu a založiť finančnú zbierku na podporu výskumu a liečby tejto choroby.[126] The Mercury Phoenix Trust odvtedy poskytol milióny Libier viacerým charitám, ktoré sú zamerané na AIDS. Na koncerte, ktorý sa konal na londýnskom štadióne vo Wembley bolo 72 000 divákov a zúčastnilo sa ho mnoho účinkujúcich, vrátane takých ako Robert Plant (z kapely Led Zeppelin), Roger Daltrey (z kapely The Who), Extreme, Elton John, Metallica, David Bowie, Annie Lennox, Tony Iommi (z kapely Black Sabbath), Guns N' Roses, Elizabeth Taylor, George Michael, Def Leppard, Seal, Liza Minnelli (cez satelit aj U2). Na koncerte mala príhovor aj herečka Elizabeth Taylorová.[127] Koncert bol vysielaný do 76 krajín a sledovala ho odhadom miliarda ľudí.[128]

Počas posledných desaťročí sa v krajinách objavujú voľby ľudí, ktorí sa nejakým spôsobom zaslúžili o to, aby sa stali historickými postavami. Napríklad v roku 2002 sa Mercury podľa vysielania televízie BBC dostal na 58. miesto vo voľbe zoznamu stovky najväčších ľudí britskej histórie.[129] V roku 2007 sa v japonskej národnej ankete dostal na 52. miesto stovky vplyvných hrdinov.[130] Napriek faktu, že Freddie Mercury bol kritizovaný homosexuálnymi aktivistami za skrývanie ochorenia HIV, ho spisovateľ Paul Russell zaradil do svojej knihy „The Gay 100: A Ranking of the Most Influential Gay Men and Lesbians, Past and Present“.[131] Z ďalších známych ľudí zo šoubiznisu sa do tejto knihy dostali Liberace a Rock Hudson. V roku 2008 časopis Rolling Stone dal Mercuryho na 18. miesto zoznamu stovky najlepších spevákov všetkých čias.[5]

Dňa 24. novembra 1997 bola v New Yorku uvedená monodráma s názvom Mercury: The Afterlife and Times of a Rock God. [132] Prezentuje Mercuryho na druhom svete, ako analyzuje svoj život, žiada vykúpenie a hľadá svoje druhé pravé ja.[133] Hru napísal a režíroval Charles Messina a Mercuryho si v nej zahral Khalid Gonçalves, neskôr Amir Darvish.[134] Jedno z vystúpení otvoril Billy Squier s akustickou interpretáciou piesne o Mercurym, ktorá má názov „I Have Watched You Fly“.[135]

V septembri roku 2010 Brian May v jednom rozhovore pre BBC oznámil[136], že Sacha Baron Cohen, predtým známy ako komediálna postava Borat, Ali G a Brüno bol vybratý aby hral v životopisnom filme o Freddie Mercurym. Časopis TIME túto správu komentoval vzhľadom na podobu a spevácke schopnosti s uspokojením.[137] Film je podľa predlohy Petra Morgana, scenáristu, ktorý má nominácie na Oscarov za scenáre k filmom Kráľovná a Frost/Nixon. Film, ktorý je koprodukovaný De Nirovou spoločnosťou TriBeCa Productions zobrazí obdobie formovania kapely Queen a periódu pred oslavovaným vystúpením na koncerte Live Aid v roku 1985. Začiatok nakrúcania bol naplánovaný niekedy na rok 2011.[138]

V apríli roku 2011 Brian May potvrdil, že na príprave filmu bolo už vykonanej veľa práce. Došlo ale k postupným rozporom pri voľbe herca do hlavnej postavy, ktoré nakoniec v júli roku 2013 vyvrcholili rozhodnutím, že jeho postavu dajú inému hercovi.[139][140] Brian May oznámil, že sa zhodli s ostatnými, že postava Mercuryho v podaní Cohena (Borata) by mohla vyznieť rušivo.[141]

V decembri roku 2013 bolo oznámené, že postavu Mercuryho by mal hrať Ben Whishaw, ktorý si zahral v Bondovke Skyfall.[142] V príprave projektu ale naďalej pretrvávajú problémy s tým, kto sa na produkcii bude, alebo nebude podieľať aj v súvislosti s tým, že sa pripravuje ďalší film o Jamesovi Bondovi.[143]

Postava Freddieho Mercuryho sa objavila aj v televíznej dráme BBC s názvom Best Possible Taste: The Kenny Everett Story, ktorá bola prvýkrát vysielaná v októbri roku 2012. Hral ho v nej herec James Floyd.[144]

V roku 2018 bol o ňom urobený aj veleúspešný film Bohemian Rhapsody, v ktorom si Freddyeho Mercuryho zahral Rami Malek.

Len pre úplnosť k tejto téme dodávame, že v indickom štáte Kérala bol v roku 2013 nájdený nový druh žaby, ktorý svojím vibrujúcim hlasom inšpiroval svojich objaviteľov k tomu, aby mu dali latinský názov Mercurana. Jedným z ďalších dôvodov prečo dostala táto žaba toto meno, bola skutočnosť, že neďaleko jej lokality výskytu prežil (vtedy ešte) Farrokh Bulsara väčšinu svojho detstva.[145]