Franz Wimmer

Franz Wimmer sa narodil v dome na Michalskej ulici č.2. Bol jedným zo štyroch detí v rodine Adolfa Wimmera, váženého občana mesta, riaditeľa prvej prešporskej sporiteľne, ktorý bol aj majiteľom obchodu s koloniálnym tovarom „Zum Elefanten – Ku slonovi“ (U slona). Pôvodné korene rodiny Wimmerovcov treba hľadať v Rakúsku. Vysokoškolské vzdelanie v odbore architektúra nadobudol na Technickej Univerzite v Mníchove. Po ukončení štúdia ostal istý čas pracovať na škole ako asistent profesora Thierscha.

Na scéne sa prvýkrát objavil roku 1909 realizáciou schodov a oporného múra pri Dóme sv. Martina. V roku 1914 odišiel ako dobrovoľník na balkánsky front. Krátko bol ženatý s mníchovskou maliarkou Valerie Heller – Spiess. Pravdepodobne už v roku 1918 začal spolupracovať s architektom Andrejom Szőnym, písomne je však potvrdený rok 1921, kedy si vybudovali spoločný ateliér na Michalskej č.2. Firma mala názov F. Wimmer und A. Szonyi, Architekten.

V roku 1919 sa stal členom Bratislavského umeleckého spolku (BUS) – Pressburger Kunstverein, kde od začiatku aktívne pracoval, rovnako ako Andrej Szőnyi. Cez spolok a jeho členskú základňu, získal ich ateliér aj prvé architektonické objednávky. Ako zástupcovi spolku v mestských komisiách sa mu podarilo zachrániť mnohé historické pamiatky mesta pred zbúraním.

V roku 1929 prijal Wimmer miesto na Vysokej škole technickej v Prahe. Po príchode do Prahy bol vymenovaný za riadneho profesora na Katedre stredovekej architektúry, v nemeckej sekcii (Bautechnische Fakultat der Karlsunversitat, Prag), kde pracoval až do roku 1945, istú dobu zastával aj funkciu dekana. O jeho pôsobení v Prahe nie sú zachované žiadne záznamy. Všetky dokumenty o profesorskom zbore nemeckej sekcie univerzity boli zničené.

Spolupráca v ateliéri so Szőnyim trvala aj počas jeho pražského pôsobenia. Výkresová dokumentácia potvrdzujúca aktívnu spoluprácu oboch architektov je zachovaná do roku 1938. Od roku jeho pražského pôsobenia zmenili názov ateliéru na Prof. F. Wimmer & A. Szönyi, Architekten. Do Bratislavy však chodieval pravidelne aj počas rozdelenia republiky po roku 1939.

V roku 1945 pred príchodom ruského frontu odišiel z Prahy do Mníchova. Do Bratislavy sa už nikdy nevrátil. Jeho rodina bola po oslobodení Bratislavy v apríli 1945 pre nemecký pôvod vysťahovaná z ich domu na Michalskej č. 2 a internovaná do tábora v Petržalke.

Franz Wimmer zomrel v roku 1953 v obci Lochham pri Mníchove, pochovaný je v obci Passing.

Tvoril v období ešte stále pretrvávajúceho vplyvu Viedne, a prevládajúcim aplikovaním tradičných foriem v architektúre. Skoro všetky štátne budovy sa stavali v tomto oficiálnom štýle až do tridsiatych rokov 20. storočia, kedy pod nástupom nových technológií a silnejúcim ľavicovým hnutím začali prenikať do architektonickej tvorby prvky funkcionalizmu. Postupne funkcionaliznus začala aj spoločnosť akceptovať ako smer.

Prvou známou realizáciou pripisovanou F. Wimmerovi sú exteriérové schody a kamenný oporný múr na terénnom prevýšení pri Dóme sv. Martina, na dnešnom Rudnayovom námestí z roku 1909.

Mladý Franz sa v rokoch 1911 – 1913 ako víťaz súťaže zviditeľnil stavbou Kostola reformovanej cirkvi na dnešnom námestí SNP a tiež nájomným domom nazývaným Kalvínov dvor na Obchodnej ulici č. 12. (pôvodne Schöndorfská ulica). Oba objeky boli prevádzkovo prepojené. Bol to prvý vysoký dom na tejto ulici, postavený zo železobetónu. Kalvínsky kostol je postavený v neorománskom slohu alebo v Rundbogenstil – v štýle oválneho oblúka, Kalvínov dvor v štýle maďarskej secesie, početne zastúpenej v uliciach Budapešti. Je predpoklad, že výslednú podobu Kalvínovmu dvoru dal budapeštiansky staviteľ Opaterný, ktorý spracoval realizačný projekt.

Meno profesora Wimmera je spojené s menom Andreja (Endre) Szőnyi (* 1885 Jászberény – † 1968 Bratislava), architektom verejnosti známejším. Ich spolupráca začala pravdepodobne v roku 1918 a prvý známy spoločne podpísaný výkres Architekten Wimmer&Szőnyi je z roku 1921. Išlo o úpravu zadného krídla Wimmerovho rodičovského domu (Michalská č.2) na spoločný architektonický ateliér.

Prvou väčšou spoločne podpísanou realizáciou ateliéru F.Wimmer & A.Szonyi je projekt z roku 1924 s názvom Vostavba budovy sály do dvora konviktu. Je to sála kina Atlon na dnešnom námestí SNP ( v roku 2013 tu sídlila reštaurácia Flagship ). Koncepcia projektu bola riešená v tradičnej kompozícii, výzdoba z ktorej sa zachovalo minimum bola v štýle Art Deco.

Z roku 1925 je návrh a neskôr realizácia pamätníka obetiam 1. svetovej vojny na Murmanovej výšine na ulici Francúzskych partizánov,v spolupráci s bratislavským sochárom Alojzom Rigelem. Pamätník je jednoduchý a pôsobivý. Pri upätí žulového kubusu sú štyri levice-strážkyne podsvetia, pripomínajúce ich zobrazenie z dôb antiky.

V roku 1926 bol zrealizovaný vlastný dom A Szonyiho na Kapitulskej ul. č. 13a (dnes 12) v Bratislave, na prízemí ktorého boli spolkové miestnosti Kunstvereinu.

V rovnakom čase, keď projektovali súťažné návrhy oficiálnych budov v štýle tradicionalizmu, navrhovali Wimmer so Szőnym rodinné domy a vily, v nemeckom štýle stavania, ktoré pôsobili domácky útulne. Charakteristickými znakmi týchto stavieb je vysoká valbová strecha a nábehmi pri odkvapoch, vertikálne členené okná s laťkovými okenicami. Fasáda je pri jednopodlažných stavbách jednoduchá v prípade viacpodlažných navrhli balkón podopretý stĺpmi alebo konzolami.Charakteristickým prvkom bolo pre ich tvorbu použitie arkiera podopretého konzolami. Tvaroslovné prvky, blízke architektom nemeckého okruhu oslovovali bratislavskú i piešťanskú klientelu a počas nasledujúcich približne dvanástich rokov v tomto štýle realizovali rodinný dom dr. Fleishackera na Timravinej ulici č.4 (z roku 1924), podobne riešené sú aj vily z neskoršieho obdobia napr. vila dr. Cabána na Pažického ul. č.4 (z roku 1926) Tvarovo rozohrali dom Janka Alexyho v Piešťanoch, miestnej časti Banka (r. 1932) a dr. Dérera na Údolnej – Slepej ulici 12 (r. 1938). Rozsahom väčšia je Villa Anna realizovaná v roku 1928 pre prokuristu Kajlicha v Piešťanoch neďaleko nábrežia Váhu. V rovnakom duchu bol postavený nový farský dom v Piešťanoch (rok 1929).

V roku 1928 pre Cirkevný umelecký spolok navrhli Obchodnú budovu na Laurinskej ulici 17, neskôr známu ako Central Passage. Bol prvým obchodným domom s pasážou na území Starého mesta. Moderná stavba s jednoduchou funkčnou obchodnou dispozíciou a kanceláriami na prenájom v dvorovej časti, je v súčasnosti zrekonštruovaná bez výraznejšej zmeny pôvodného vzhľadu.

V roku 1933 projektujú pre Piešťany kúpalisko Eva. Pravdepodobne pod vplyvom pražského architekta V.Kolátora ktorého pribrali do kolektívu, z návrhu neskôr odstránili valbovú strechu. Moderným bolo riešenie presklenej steny haly bazéna. Verejné kúpele ešte v druhej polovici 20. rokov boli stavané ako neoklasicistické stavby, bez priznania vnútornej funkcie objektu. Koncom 40. a začiatkom 50. rokov A. Szonyi pracoval na návrhu rozšírenia kúpaliska, ku ktorému však nedošlo.

Posledné ich známe spoločné projekty sú z rokov 1937 – 1938.

K stavbám do historického prostredia Bratislavy patrí aj : farský dom pri kostole sv. Jana z Mathy, bývalý obchod Pallehner na Hurbanovom námestí (1938) a bytový dom na Kapitulskej ulici č.13 (1933) pre Maďarskú vedeckú spoločnosť. Z obdobia roku 1938 sú aj ich nájomné bytové domy. Príčinou rýchleho investovania bola blížiaca sa vojna a pochopiteľná obava zo znehodnotenia peňazí.

Po odchode z Prahy do Mníchova sa do Bratislavy už nikdy nevrátil a nie je známe či v tomto období až do smrti roku 1953 ešte projektoval.

• Borecká, Eva : Iná moderna. Architekt Franz Wimmer(1885-1953). Projekt č.6, 2006, str.55-59.
• Borecká, Eva : Regionálne odtiene klasickej moderny. Architektúra a urbanizmus, 2008, 1-2, str.43-70.
• Borecká, Eva :Architekti Franz Wimmera a Endre Szonyi, 125 rokov od narodenia. Projekt č.2,2010, str.80-83.
• Dulla, Matúš, Moravčíková Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí, Slovart s.r.o. 2002, Bratislava,str. , 134, 338, 342, 347, 350, 352, 376, 399, 479
• Šlachta, Štefan: Andreas Szőnyi, Projekt č.6, 1985, str. 40 – 42
• Francová, Zuzana, Grajciarová Želmíra, Herucová Marta: Bratislavský umelecký spolok, Albert Marenčín Vydavateľstvo PT 2006, str. 14, 103, 104, 109, 110, 119, 137