Franek Chmiel

Študoval na gymnáziu v Orlovej a na obchodnej strednej škole. Pôsobil aj ako herec Sceny polskej v Českom Těšíne. Od roku 1952 do 1958 úspešne absolvoval štúdium na Divadelnej akadémii múzických umení v Prahe. Potom začal pracovať ako režisér v ostravskom či bratislavskom štúdiu Československej televízie, kde sa venoval tvorbe televíznych programov, seriálov a filmov. Napriek tomu, že nakrútil vyše 100 inscenácií a 18 celovečerných televíznych filmov, neprestával režírovať predstavenia na divadelných doskách.

Jeho matka bola pobožná a otec bol elektrikár. Možno aj preto z neho chcela mať mama farára a otec inžiniera elektrikára. Obdobie 2 sv. vojny bolo pre jeho rodinu tragické. Hneď v prvý deň vojny, t.j. 1. septembra 1939 bol jeho otec zatknutý a jeho sestru odviedlo Gestapo. Krátko potom ťažko ochorela. Do Bratislavy sa s manželkou presťahovali po tom, čo Franek Chmiel vyhral konkurz televízneho režiséra v Bratislave.

Žánrové i tematické rozpätie jeho tvorby je široké. Tvoril televízne filmy, ktoré boli poväčšine adaptáciami známych prozaikov. Od domácej klasiky Pavla Országha-Hviezdoslava, Jána Johanidesa, Andreja Chudobu, cez dramatizáciu súčasníkov Vincent Šikula, Tatiana Kusá, až po zahraničných autorov Erich Maria Remarque, Theodore Dreiser, Guy de Maupassant.

Jeho diela sa vyznačujú vysokou vizuálnou kultúrou a starostlivo prepracovanou hereckou zložkou poskytujúcou príležitosť novým interpretačným objavom. Nadväzoval na dlhodobý zámer redakcie prinášať prepisy kvalitných literárnych predlôh. Zmenená spoločensko-politická situácia mu umožňovala pracovať s témami či autormi doposiaľ tabuizovanými a obchádzanými.

V centre jeho pozornosti stojí analýza mravného rozmeru človeka konfrontovaná s protikladnými silami komunity - tragický osud Jennie Gerhardtovej (1979) zapríčinený stykom s príslušníkmi vyšších spoločenských vrstiev či historickej epochy - 2. svetová vojna v ľúbostnom príbehu Konečne bude mier (1985). Tým bola charakteristická väčšina videofilmov. Ďalšou tematickou líniou jeho tvorby je predkladanie otázky generačných vzťahov v rodine, na pracovisku či v komunikačnom procese. V snímke Balada o vkladnej knižke (1985) Franek Chmiel reflektuje drámu rodiny, ktorej členovia doplatia na svoju túžbu po hmotnom blahobyte. Komplikované medziľudské vzťahy vychádzajúce zo sporu medzi medzi generáciami sú nosnou myšlienkou aj jeho ďalšej snímky Psí život (1994).

Generačnú diferenciu možno sledovať aj vo výbere postáv. V snímke Chlap prezývaný Brumteles (1982) ide o príbeh starnúceho muža a mladého chlapca spoznávajúcich svoju vzájomnú osamelosť a začína sa medzi nimi rodiť vzácny cit priateľstva a porozumenia. V komédii A čo ja, miláčik? (1986) o stereotypnom manželstve prekladateľky a programátora naruší príchod mladého, pôvabného dievčaťa, ktoré sa má všestranne starať o manžela, čo zmení manželské spolužitie.

Kým nenastúpil na konkurz herca do poľského divadla v Českom Těšíne, pracoval ako skladník v Prefe. Bol spoluzakladateľom Sceny polskej. V 50. rokoch sa ako prvý z hereckého ansámblu Polskej sceny prihlásil na vysokú školu. Tak v rokoch 1952 – 1958 študoval réžiu na DAMU. Ako dôvod uviedol, že: „Režiséri vždy niečo vymýšľajú a herci to musia poslúchať. Ja som poslúchať nechcel, tak som sa stal režisérom.“[1]

Začiatkom 60. rokov začal pracovať v Československej televízii v Ostrave. Technické vybavenie štúdií bolo síce lepšie ako v Bratislave, ale pokiaľ ide o cenzúru, v Česku boli vždy prísnejšie pomery. V tom čase ho manželka a jeho sestra prihlásili na konkurz televízneho režiséra v Bratislave, ktorý bol vypísaný v Literárnych novinách. Konkurz vyhral, ale presťahovať sa chcel iba pod podmienkou, že v Bratislave dostane byt. Napriek tomu, že hneď začal pracovať na inscenáciách, byt nedostal. Nakoľko jeho podmienka nebola splnená, odišiel späť do Ostravy. Za necelé tri týždne dostal telegram s informáciou, že v Bratislave mu bude poskytnutý dvojizbový byt. S manželkou a dieťaťom sa presťahovali do Bratislavy, kde pracuje a žije už vyše 50 rokov.

V období 60. rokov nastalo oteplenie a cenzori dovolili spracuvávať aj látky takých autorov, akými boli Dürrenmatt, Hochwälder, Sartra. Títo svetoví dramatici patrili za hranicu cenzúry, no v 60. rokoch sa tá hranica otvorila. V roku 1969 nakrúca televíznu inscenáciu Candida nakrútenú podľa predlohy G. B. Shawa o duševnej sile človeka, zrelej ženy, ktorá si musí vybrať medzi energickým a sebeckým manželom, kňazom a osemnásťročným ctiteľom. Mystérium Candida je v skutočnosti hra o vyliečenie z ilúzií, o víťazstve rozumného manželstva. Základom Shawovej divadelnej techniky je paradox, miluje obraty, neodôvodnené náhle činy, aby práve na nich, na ich bezdôvodnosti, ukázal ich hlbší zmysel.

Obdobie normalizácie veľmi silno zasiahlo do života tohto pôvodom poľského režiséra. Začiatkom 70. rokov všetci režiséri, ktorí sa neschovali alebo neušli do Viedne, podpisovali petície proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Nastali čistky, previerky, vypočúvania. Chmiela sa pýtali: „Ako to, že ste sa podpísali proti vstupu vojsk, keď vy ste Poliak?“[1] Niekoľko mesiacov to vyzeralo tak, že z televízneho režiséra sa stane šofér autobusu. Upokojilo sa to až vo chvíli, keď režisér vyprovokoval člena komisie, že aj on petíciu podpísal. V tých časoch začali spolu úzko spolupracovať a písať veľa scenárov z JRD.

Okrem týchto negatívnych skúseností, sa Franek Chmiel v roku 1970 zúčastnil aj prvého farebného prenosu z MS v lyžovaní v Tatrách. V tomto období režíroval film reflektujúci dramatický príbeh starého pastiera a jeho spoločníkov ocenený cenou Zväzu dramatických umelcov s názvom Otcova slnečnica. Televízna filmová komédia z dedinského prostredia Žiarlivosť (1972) reflektuje príbeh mladého zootechnika Karola, ktorého príchod vyvolá neočakávané problémy. Mont Oriol (1974) je televízna adaptácia rovnomenného románu francúzskeho spisovateľa Guy de Maupassanta, ktorej príbeh sa odohráva v malom francúzskom kúpeľnom mestečku, kde bankár Andermat sa snaží získať pozemky, na ktorých sa objavia liečivé pramene. Zakladá spoločnosť a kúpele dostávajú svetový zvuk. Na pozadí sa odohrávajú motívy lásky, podvodov a sklamaní. Nakrúca tiež sedemdielny seriál na motívy románu J. Londona Elam Ohnivák Útek zo zlatej krajiny (1977). Príbeh zlatokopa, ktorý hľadá zlato na Aljaške. Keď sa mu podarí zbohatnúť, odchádza do San Francisca, kde chce svoje peniaze ešte rozmnožiť. Boj vo finančných kruhoch je však oveľa krutejší, ako boj s prírodou. Jennie Gerhardtová (1979) je dramatizáciou známeho románu klasickej modernej americkej literatúry. Tragický príbeh prostého dievčaťa, ktorého osud je zapríčinený stykom s príslušníkmi vyšších spoločenských kruhov. Predlohou televíznej inscenácie o tragickom osude prostého dievčaťa je román slávneho amerického spisovateľa Theodora Dreisera. Autor sa v nej sústreďuje na otázku postavenia ženy a jej možnosti realizovať svoje ciele v podmienkach vtedajšej spoločnosti. Na osude Jennie, dcéry nemeckého prisťahovalca, spisovateľ dokazuje, že žena je pre túto spoločnosť iba objektom ceneným podľa toho, koľko je s jej menom spojeného majetku a spoločenskej prestíže.

V 80. rokoch nakrúca niekoľko divácky úspešných filmov a seriálov. V začiatkoch 80. rokov nakrútil televíznu inscenáciu o žene pomáhajúcej iným, no neschopnej pomôcť sebe samej. V roku 1982 nakrútil snímku Chlap prezývaný Brumteles o starnúcom námestníkovi. Po zhoršení jeho zdravotného stavu predčasne dostane do dôchodku. Zoznámi sa s malým chlapcom, s ktorým ho spája osamelosť, a tak sa medzi nimi začne rodiť vzácny cit priateľstva. O rok neskôr spolu s Karolom Spišákom, Jurajom Svobodom a Petrom Opáleným nakrúca 10-dielny detektívny seriál Na stope zločinu: V službách zákona. V roku 1984 tvorí drámu o túžbe po pomste z prostredia montérov vysokého napätia Neodchádzaj nocou letnou. Televíznou inscenáciou s názvom Konečne bude mier! z roku 1985 sa navrátil do posledných dní obdobia 2. svetovej vojny, počas ktorého vzniká i končí ľúbostný príbeh dvoch ľudí. O rok neskôr vzniká dvojdielna inscenácia nakrútená podľa rovnomenného románu Ericha Maria Remarquea pojednávajúca o európskych emigrantoch počas 2. sv. vojny hľadajúcich útočisko pred fašizmom v Spojených štátoch Tiene v raji. Aj keď sa niektorým podarilo dosiahnuť určitú stabilizáciu svojho života, koniec vojny pre viacerých z nich neprináša iba pocit víťazstva, ale aj dezilúziu, že nacizmus nie je definitívne porazený. Hlavným hrdinom príbehu je Robert Ross, ktorý po zmene identity a v túžbe po zmene života prichádza na "slobodný" kontinent. Hľadá prácu, nájde rozporuplný vzťah s nevyspytateľnou Natašou, no zdá sa, že pred tieňmi minulosti len tak ľahko neunikne. V tom istom roku Franek Chmiel inscenoval aj komornú komédiu Tatiany Kusej A čo ja, miláčik?. Pracovníčka istej agentúry sa má všestranne starať o manžela. Reflektuje príbeh stereotypného manželstva, ktoré naruší príchod mladého dievčaťa. Rok pred nežnou revolúciou režisér v snímke Vianoce Adama Boronču rozpráva príbeh na motívy rovnomennej poviedky Ladislava Nádaši-Jégeho o spolupatričnosti a pocite zodpovednosti obyčajného človeka. Na sklonku 19. storočia sa odohráva príbeh o osudoch jedného z prvých archeológov na Slovensku, baróna Hoeninga, Barón (1989).

Televízna inscenácia klasickej španielskej drámy Lope de Vegu Fuente Ovejuna zase hovorí o dedine, kde vládne feudál, ktorému sa kolektívny hrdina-dedina jedného dňa vzoprie a pomstí sa mu za to, že využíva svoju moc na zneužívanie žien. Pravdepodobne najznámejším je televízny film podľa epickej skladby Pavla Országha-Hviezdoslava Zuzanka Hraškovie z roku 1991. Stala sa podkladom pre vytvorenie scenára k filmu slovenským spisovateľom Vincentom Šikulom. Medzi hodnoty, ktoré sú večné a treba ich ustavične hľadať, patrí láska detí k rodičom a naopak. Tento príbeh zobrazuje tragický osud Zuzanky v rozprávaní starého invalidného vojaka. O dva roky Franek Chmiel nakrúca adaptáciu poviedky českého novinára a prozaika Jakuba Arbesa Prvá noc pri mŕtvej o ničiacej láske dvoch priateliek k jednému mužovi. Alžbeta a Mária, dve nerozlučné priateľky z internátnej školy, sa v jednom okamihu obe zaľúbia do mladého študenta. Cit jednej je opätovaný, druhá vypadáva z hry. Túto dvojnásobnú zradu odpustiť nedokáže a fanaticky sa upiera na zničenie šťastia svojej sokyne. Zobrazeniu komplikovaných ľudských vzťahov a generačných sporov sa režisér venoval v poslednej snímke nakrútenej s Vladom Müllerom Psí život (1994). Ide o reflexiu komplikovaných medziľudských vzťahov vychádzajúcich zo sporu medzi generáciami. Príbeh dôchodcu Benčíka, ktorému zostane jediný nepoškvrnený vzťah - s verným psom Čikou. Staroba sa poeticky nazýva jeseňou života. S poéziou však niekedy nemá takmer nič spoločné. Nájsť si svoje miesto medzi seberovnými, túžba prežiť posledné roky v pohode, porozumení a s vierou v samého seba, sa rozhodol hrdina príbehu Psí život a jeho priatelia (Karol Machata, Ladislav Chudík a Vlado Müller), ktorí sa stretávajú v domove dôchodcov. Príbeh nakrútil ako adaptáciu prózy S. Stampfla. Jeho posledným televíznym filmom bola dráma o etike v medziľudských vzťahoch, morálnej vine a individuálnej pomste Nech hodí kameňom z roku 1997. Televízny film sugestívne nastoľuje závažné otázky etiky medziľudských vzťahov, faktickej i morálnej viny, oprávnenosti trestu a individuálnej pomsty. Mladému architektovi tragicky umiera žena a dieťa počas pôrodu. Jeho hnev sa obracia proti ľuďom, ktorí mu nepomohli v krízovej situácii, kedy jeho auto havarovalo. Po dlhom pátraní sa mu podarí zhromaždiť skupinu "vinníkov", ktorých pozve na fiktívnu oslavu v izolovanom prostredí chaty a mieni ich obviniť zo smrti svojich blízkych. No skôr, ako im vymeria "trest", dochádza k nečakanému dramatickému zvratu.

Franek Chmiel spolupracoval s mnohými významnými osobnosťami československej kinematografie. Spolupracoval s režisérmi Igorom Cielom na seriáli o rozvetvenej rodine murára Vinca Janitára Okná dokorán (1986) či Vidom Horňákom. Významná je aj jeho kolaborácia s hercami Ivanom Mistríkom na televíznych filmoch Jennie Gerhardtová (1979), ktorému ako predloha poslúžil román klasickej modernej americkej literatúry Theodora Dreisera, či Pražská terčovnica (1982) o pátraní po ukradnutých historických zbraniach, s Vladom Müllerom na televíznych filmoch Chlap prezývaný Brumteles (1982) rozprávajúci príbeh o starnúcom námestníkovi veľkého podniku, ktorý sa po viacerých infarktoch dostáva do predčasného dôchodku a malého chlapca, ktorý ťažko prežíva matkin vzťah k novému mužovi, alebo televízna adaptácia novely Jána Johanidesa o členoch jednej rodiny, ktorí doplatia na svoju túžbu po hmotnom blahobyte Balada o vkladnej knižke (1985). Kooperoval aj s kameramanom Stanislavom Szomolányim na televíznej adaptácii rovnomennej knihy Guy de Maupassanta Mont Oriol (1974).

1. KEDRO, Juraj. Oral history - Franek Chmiel. FTF VŠMU 2010/2011, str. 6.

• Oral history
• VRBICKÁ, Eva. Čo robím - keď nerežírujem?. In : PRÁCA 1992, október, str. 10.
• LUDSKÁ, Táňa. S ,,miláčikom" v Šanghaji. In : neuvedené, str. neuvedená.
• SME 2001, č. 125, 1. júna, str.1.
• http://zivotopis.osobnosti.cz/franek-chmiel.php
• http://filmklub.kinema.sk/t/person.php?id=298046
• http://www.port.sk/franek_chmiel/pls/w/person.person?i_pers_id=156683
• http://www.csfd.cz/tvurce/24961-frantisek-chmiel/
• http://www.imdb.com/name/nm0158571/
• http://www.fdb.cz/lidi/60094-frantisek-chmiel.html